ղľáԾ
(Pochybovať je najlepším prostriedkom, ako byť slobodným. Poznaním ku skepse. Toto je svet, vktorom sa už všetko odohralo. Žijeme, aby sme zažili, čo zažili naši predkovia. Myslíme, aby sme sa dozvedeli, na čo myslel prvý človek. Všetky triky už boli odhalené: ostáva nám už len návrat kpriamosti. Alebo aspoň kmäkkej krivke: osamelej, čistej, voľnej. Začleňovanie sa do kontextu je vchádzaním do siete, do pasce, do labyrintu. Jedinečnosť sa vkontexte stráca, kontext je otroctvo. Ľahkosť asloboda je, keď sme vedľa, keď sme nič, keď sme pre kontext bezvýznamní, keď kontext pozorujeme znášho ostrova, keď sa naň dívame, ležiac horeznak, ako na oblaky.)
(V čom spočíva život? Aby som ho mohol žiť dvakrát tak silno, alebo hlboko? Alebo hlúpo? Možno nejde ani tak opoznanie, ako osamotnú reč, jazyk, nájdenie správneho kódu, mena.
Človek uteká preč, ale kde je to preč? Polooblačno/polojasno, pomalé oblaky, vysoká tráva, júl, kopce medzi Jasenicou aVeselým.
Ako to pomenovať? Ako to pomenovať? Život je meno, ktoré nepoznám.)
(Len preto, že som cez zasnežené polia, včera i dnes, prišiel až sem, k potoku hlboko do lesa, spadol z vetvy stromu sneh.
Zastal som a znehybnel. Niekde nablízku ticho tlčie teplé srdce skutočnosti.)
