ղľáԾ
Ponechanosť uprostred voľby
Električka zastavila pred semaforom na predmestí. Bol horúci letný deň. Zlesa sa vynoril párik bezdomovcov. Adam aEva stvárami opuchnutými od alkoholu, sbezprizornými pohľadmi. Smastnými vlasmi avo veľmi špinavom oblečení. Kráčali vobjatí, držiac sa okolo pása. Do koľajiska odhodili plastovú fľašu od jablčného vína.
Premkol ma pocit hanby spoza skla električky, ktorá sa pohla ďalej. Vponechanosti uprostred voľby sa slobodne rozhodli pre dom bez múrov, snebom nad hlavou. Regresia je návrat knižšej forme integrácie správania, ako keď dieťa začne liezť po štyroch, hoci už vie chodiť. Hra na dedičný hriech má nielen starozákonnú podobu. Adam aEva stvárami opuchnutými od alkoholu si zvolili necivilizovaný raj, bez zodpovednosti abez viny. Nepomer civilizovanosti anávrat barbarstva sa na výhybkách dejín cyklicky opakuje. Pád Rímskej ríše nebol prvý ani posledný. Hrozia ďalšie pády, ďalší návrat barbarov. Držiteľ Nobelovej ceny za ekonomiku voblasti teórie hier za rok 2005 Robert J. Aumann sa vrozhovore pre časopis .ýžň vyjadril stroho, alepresne: „Európa je vo veľkých problémoch, aj keď to tak nevyzerá. Európa bude, tak ako včasoch Rímskej ríše, zaplavená adobytá barbarmi.“
Zbigniew Herbert vbásni Naše decko charakterizuje súčasníka takto:
nesmieš pred ním používať určité slová azvraty
ako Pán Boh svedomie či národ
vtedy dupotá nohami azapcháva si uši
namiesto toho zbožňuje pohreby
Patrí to kuniformite prívalovej vlny doby: byť cool. Abyť cool značí pestovať si racionalitu, manažérske kontakty aobchodné vzťahy, byť tolerantný kzločinom azločincom, zachovať si chladnú hlavu. Kmálo tolerovaným prejavom cool patrí, že sa hanbíme hovoriť ocitoch avnútorných príčinách svojich rozhodnutí, ospravedlňujeme sa po ukončení diskusie za prípadnú emotívnosť, hanbíme sa navonok prejaviť svoju vieru, prijímame spoločenskú hru na manipulujúcich amanipulovaných. Všetky tieto úkony nás tiahnu tam, kam sme nechceli ísť. Nakoniec sa ukáže, že sme sa nechali zahltiť vonkajškovosťou, ktorá sa čoraz väčšmi vzďaľuje od sveta, čo sme zanedbali vnútri.
Znakom novej prítomnosti je oslobodenie sa celých kultúr aspoločenstiev od skutočných hodnôt aveľkých otázok. Budúce pokolenia budú musieť zaplatiť vysokú cenu, ak sa nevymania zilúzie, že informačná spoločnosť môže fungovať bez hodnôt –spojenectvo politikov spredstaviteľmi trhových konglomerátov nezabezpečí prevahu hodnôt nad mocenskými záujmami. Prvým dôsledkom je vystavovanie tela do popredia vmediálnej inemediálnej sfére, preferovanie úspešných abohatých jedincov, celebritizácia spoločenského života acelkové vyprázdňovanie ducha tak, že pribúda ľudí, ktorí poznajú už len telesné pocity anevedia, očom je vlastne reč, keď sa hovorí oveciach duše, oveciach človeka.
Pobyt na zemi Martin Heidegger vymedzuje ako DzԱԴDzť (Gelassenheit), ktorá je tým najadekvátnejším spôsobom, ako čeliť tomu, „čo sa deje koldokola našej zemegule“. Ponechanosť chápe ako očakávanie Adventu sveta. Ponechanosť vsúčasnom zmysle slova môžeme chápať ako odovzdanosť vnútornému priestoru bytia, ktorý sme vytvorili duchovným životom, aj ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo, aby sa tento priestor stal kostrou pobytu (Gefüge des Wohnens). Najväčšmi ma tieto termíny aduchovná scenéria ponechanosti zasiahli včlánku Aleša Nováka Chudoba aDzԱԴDzť, ktorému som napísala mail. Odpovedal vsúlade sduchom článku: „Ďakujem, že sa zapodievate premýšľaním o podstatných záležitostiach, ktoré nie sú len akademickou hrou, ale dotýkajú sa podstatných stránok (ak nie základov) ľudskosti človeka. Väčšina mojich akademických kolegov sa tým odmieta zaoberať, pretože oni sa zaoberajú ‚problémami‘, nie životom. Samozrejme, že vôbec nejde iba oHeideggera, ale ozácvik do ľudskosti, čo vôbec nie je také samozrejmé, auž vôbec nie ľahké.“
Heidegger doslova hovorí: „Vojsť do bezradnosti oproti záhade azotrvať pred ňou.“
Vpodobných priestranstvách ponechanosti museli putovať aj naši prapredkovia pred tisícročiami. Svoj zrak upierali hore, kde bol oblak. Oblak bol kompas, Boží prst, pomáhajúci orientovať sa zoči-voči Neznámemu. Oblak ako jedna znajstarších orientačných opôr spočinul vmetafyzickom priestore nad ich hlavami apremenil sa na stĺp dymu, stúpajúci zo svätostánku presne nad miestom, kde stála archa zmluvy. Stĺp dymu oznamoval Božiu prítomnosť azároveň ukazoval cestu. Ľudia sa pripravili na cestu. Kam? Tam, kam sa vydal oblak. Avydali sa na púť, až kým sa oblak nezastavil. Tam sa zložili, nanovo postavili svätostánok aoblak sa opäť usadil nad archou zmluvy.
Jestvovali vponechanosti a nepociťovali nijakú bezradnosť, pretože mali svojho zástavníka: stĺp dymu. Mať oporu vpriestore, ktorý nás presahuje, je základnou iniciáciou putovania.
Znakom zdetinštievania kultúry je oslobodzovanie sa od ponechanosti v základných hodnotách, bez ktorých nie je možné postupovanie po špirále smerom nahor; iba smerom dolu. Kreativita pozná dve základné smerovania. Creatio ex nihilo (tvorba z ničoho) a creatio continuo (nepretržité tvorenie). Prvý spôsob hovorí otom, že Stvorenie bolo prácou siedmich dní aod tej chvíle bolo všetko stvorené, vpratvorbe teda zavŕšené. Ktejto skupine okrajovo patrí aj párik bezdomovcov, Adama aEvy sfľašou jablčného vína, utiekajúcich sa kprírode vsebe iokolo seba. Okrem zabezpečenia nevyhnutnej obživy pozorujú prírodu, už raz stvorenú, ako sa každú dennú inočnú hodinu pretvára amení. Pozorujú ju, aby mohli prežiť, ponorení do mlčanlivého stvoriteľského spánku. Pozorujú, ako kvitne, plodí arodí, pozorujú, ako prší či sneží. Stávajú sa jej súčasťou natoľko, že im postačujú územia jej lesov alúk, terra terris, anepotrebujú do nej prispieť ničím novým, okrem vlastného rodenia aplodenia. Nepotrebujú pracovať, postaviť dom azasadiť strom, nečítajú, nefilozofujú, rozlišujú iba medzi dobrom azlom, výhodným alebo menej výhodným pre danú chvíľu. Všetko už bolo stvorené. Nanovo netreba tvoriť nič.
Creatio continuo, také blízke homo sapiens, je prihlasovaním sa knepretržitému toku tvorenia. Je to doslova odsúdenosť na tvorenie, ktoré nesmie prestať, pretože by zanikol ľudský rod. Dať niekomu tvár – to robí kultúra. Ale vziať niekomu tvár – to uskutočňuje barbarstvo, páchané aj na sebe samom. Totalitné režimy sa od ostatných líšili tým, že stvorili koncentračné tábory agulagy. Demokraticky riadené režimy majú iné trhliny. Umožňujú návrat barbarstva na základe princípu slobody. Slobody voľby.
Podľa Michela Maffesoliho: „Fakt zblúdenia svedčí osnovom elemente, ktorý vnás ustavične hlodá, alebo otúžbe po ,inde‘. K zblúdeniu väčšinou dochádza pod nadvládou snenia. Vyprázdnený duch sleduje stopy, ktoré už nie sú stopami skutočného života. Ide ospomienku na drahú bytosť, ospomienku na vypäté situácie alebo oúplne jednoduchý nevedomý pud, ktorý nás niekam ťahá, niekam, kam sme pôvodne nechceli ísť. Všetky tieto drobné priestorové túlačky však postupnou sedimentáciou vytvoria istú globálnu auru, ktorá môže vrôznych obdobiach nadobúdať väčší či menší význam a usadlíkom pripomína nepotlačiteľnú silu putovania.“
Tak ako vminulosti fungovala migrácia obyvateľstva za lepším životom, dnes pribúda ľudí, migrujúcich zmiesta na miesto za atrakciou, exkluzivitou či extrémnym zážitkom, zvyšujúcim adrenalín. Opúšťame metafyzické územie, opúšťame terra metaphysica, metafyzickú zem, pretože sa nazdávame, že potrebujeme pod nohami len terra terris, zem zeme. Terra metaphysica sa stáva územím, ktoré sa kontinuitne vyprázdňuje. Tým sa premieňa aj samotná podstata života, ktorý sa dá prežiť aj bez duchovného vkladu nielen do kultúry vo vyššom zmysle, ale aj bez bytostného psycho-duchovného vkladu do výchovy vlastných detí.
Útek zkultúry do konzumnej slobody zraňuje pôdorys spoločenstva aochromuje jeho napredovanie kvyšším cieľom ako zmyslu svojho jestvovania. Znakom konzumnej morálky je dokonca aj konzumovanie sociálnych noriem aodmietanie vyššej etiky ako nepraktickej dogmy. Konzum preniká aj do duchovných centier. Poľský duchovný Józef Žyciński hovorí oefekte duchovného vypálenia centier, ktoré ešte donedávna boli strediskami duchovnej aintelektuálnej nezávislosti: „Sprevádza to smútok, keď sa dívame na rýchly zánik autority osôb, ktoré ešte pred rokmi učili duchovnej nezlomnosti. Aktomu sa pridáva bolesť, keď vidíme, že zakademických centier vychádzajú noví ľudia, ktorí sú oveľa viac zainteresovaní na ľahkom úspechu ako na svedectve pravdy.“ Žyciński túto samotu nazval samotou uprostred liberálov.
Psycho-duchovný hlad vyhladovanej konzumnej duše narastá. Ale aj táto duša túži po zážitku s aurou, po intelektuálnom, citovom aj spirituálnom osviežení, po niečom ozajstnom, čo povznáša, obohacuje alieči. Čím je duša hladnejšia, tým je paradoxne menej pripravená na prijímanie toho, po čom túži. Vrozhodujúcom okamihu sa môže stať, že udalosť, ktorá by sa mohla stať impulzom na nové otvorenie sa, často sa stáva banálnou udalosťou, nehodnou povšimnutia, pretože ju duša nevie rozpoznať.
Ponechanosť uprostred voľby je čakaním na odpovede. Kto sa len pýta, nevie, kam sa uberá. Ale ten, kto stojí zoči-voči záhade vlastného bytia, čakajúc na odpovede, je odhodlaný dočkať sa Niečoho alebo Niekoho, včom alebo vkom sa bude zračiť aj pôvodne položená otázka, aj odpoveď na to, kto vlastne som.
Intenzívne prežité zážitky otvárajú bránu khlbšiemu vedomiu. Pripravenosť prijať ich je obsiahnutá nielen vpsycho-duchovnej vybavenosti, ale aj vnútri jazyka. Heideggerovo východisko ponechanosti na poľnej ceste nie je bezprizornou voľbou. Je tvorbou duchovného priestoru budúcnosti, do ktorého sa budú môcť nasťahovať noví kočovníci, aby ho križovali a osídľovali vlastným myslením a bytím. Nemusia tam vojsť iba po poľnej ceste, ktorá je metaforou otvárania sa otvorenému priestoru. Tých, čo priestor otvárajú, tiež otvára priestor okolo nich. Deje, ktoré sa uskutočňujú vpriestorových dimenziách, majú svoje dimenzie aj vnútri myslenia, vnútri jazyka. Odkomunikovať seba samého vnútri jazyka Heidegger chápal ako bytie vjazyku.
Byť zrozumiteľný pre svojich rovesníkov často značí opustiť princípy vyššej úrovne chápania súvislostí vecí. Pripútať sa kjednoduchému príbehu so šťastným alebo nešťastným koncom, vojsť do seriálových zapletaní arozpletaní cudzích osudov, bez hľadania hlbších duchovných akultúrnych dimenzií. Heidegger vliste kunsthistorikovi H. – W. Petzetovi zo dňa 16. 4. 1963 píše: „V priebehu rokov mi bolo čoraz jasnejšie, že je nemožné byť zrozumiteľný vrámci predstáv dnešnej mienky. Pokus otakúto zrozumiteľnosť – to už znamená nepochopenie vlastnej cesty. Tak sa veci majú – sú vydané napospas bôžikom doby.“
UHeideggera nechcenie nie je negáciou vôle, ani jej popretím. Pri väčšine svojich rozhodnutí používame vlastnú vôľu, správame sa ako racionálne bytosti, žijúce vo veku technického racionalizmu. Usmievame sa, keď narazíme na vetu: Mystik sa musí vzdať svojej vôle, aby splynul sBohom. Prijať DzԱԴDzť uprostred voľby značí ocitnúť sa na poľnej ceste, vdialógu svlastným bytím.
