ղľáԾ
Poetická autobiografia života atvorby Jany Bodnárovej Takmer neviditeľná je mozaiková próza, ktorá je chválou pomalosti: spomalených spomienok iľudí zokraja, ktorí spomaľujú našu uháňajúcu každodennosť. Bodnárová vie, že „vautobiografiách je možno veľa tajných zón, zakázaných miest v spomienkach tela imysle. Je to skôr pohyb medzi túžbou (konečne) hovoriť osebe atúžbou (predsa len) nedať si vypáčiť tajnú skrinku, pretože nevieme, kto ju bude mať vrukách“. Touto knihou zveruje niektoré zákutia skrinky svojho života ajeho prežívania do našich rúk.
(úⱹǰ)
Moja osemnásťročná dcéra robila spoločníčku osemdesiatročnej Parížanke, bývalej profesorke latinčiny. Keď sa vracali svoňavými bagetami autom znákupu kdesi na predmestí Paríža, kde je menší hluk alepší vzduch, dcéra odštipkávala bagetu a rozprávala profesorke obsah Erbenových aBottových balád, ktoré som jej čítavala ako dievčatku. „Drahé dieťa! Prečo ťa tvoja mama tak strašila!?“ čudovala sa stará žena.
...
Som malé dievča avlasy mi zapletajú do vrkôčika. Otec raz príde domov v nočnom lejaku. Na sebe má gumený kabát ačiapku ako pilot. Crčí zneho na dlážku voda. Mama, ja astaršia sestra (zobudila nás otcova motorka) stojíme pred mokrým otcom v čiernom. Mama skoro plače. Hovorí, že sa to už nedá vydržať a že kedy nás nechajú na pokoji. Otec sa toľko obetoval! Predsa riskoval kvôli partizánom! Ibaže nejaký dôstojník mu zobral ešte cez vojnu všetky potvrdenky ovydanom tovare. Vraj vPrahe na ministerstve zabezpečí finančnú náhradu. Aleviac sa neozval. Otec vyzerá pokojne. Vôbec necítime jeho napätie. Hovorí, že dnes ho vyšetrovali iba pár hodín. Tentoraz mu ani nesvietili lampou do tváre. Možno preto, že pri vypočúvaní bol aj tajný zo susednej dediny. Že sa už určite celé nedorozumenie akrivé obvinenie vysvetlilo. Veď obchod akrčmu odovzdal pred pár rokmi štátu bez protestu. Nedávna kontrola nenašla tovar, údajne ukrytý dosena vhumne za domom. To pán B., majiteľ bitúnku aobchodov smäsom, bude na tom horšie. Rovnako ako zlatník. Že ich vôbec nepustia zvyšetrovacej väzby domov. Presne ako pred dvoma rokmi troch farárov, ktorí už kdesi celkom zmizli.
Otec si čupne predo mňa. Vonia nočným chladom, vetrom adažďom. K nohám mi položí čierny balíček. Je vlhký, podozrivo sa pohne, vydá zvuk. „Ležal na ceste ako samovrah,“ hovorí otec. Až vtedy vidím čierny ňufáčik a tmavé oči šteňaťa vlčiaka. „Daj mu meno!“ „Aro,“ pohotovo poviem. A Aro, táto bytosť, ktorá ma o chvíľu bude dôverne olizovať, zostane mojím priateľom dlhé roky. „Schudol si tam,“ povie mama. „Ato si bol preč ani nie dva týždne,“ pomáha otcovi zgumeného kabáta. Vo vedľajšej izbe sa slabučko rozplače mladšia sestra, ktorá sa nedávno narodila. Leží vo veľkom prútenom kočíku, vktorom predtým vozili mňa. Možno sa bojí noci, ktorá lieta okolo ako netopier. Otec sa umyje vlavóre. Tú noc ešte dlho leží s roztvorenými očami vposteli. Jednu ruku má za hlavou avdruhej sa mu trochu chveje cigareta. Počúva platne sargentínskymi tangami. Platne sa vgramofóne mechanicky spúšťajú dolu jedna po druhej.
...
Čoskoro po otcovom nočnom návrate opustíme archaickú dedinu, kde dedinské ženy majú také tvrdé chodidlá, že tancujú bosé ina strnisku. Vtom svojom pohanskom tanci občas, rovnako ako muži, dvíhajú ruky nad hlavu, koblohe. Potom sa chytia okolo pásov, pijú pálenku, spievajú trávnice azbojnícke piesne, ženy i muži, držia sa atancujú v kruhu. Ako keby zaklínali svet, aby neroztrhol ich prstenec, aby ich neohrozil vprísnej prírode anajmä vnanovo, bez ich vôle, usporiadanom svete.
Teraz máme pri Mikuláši nový, veľký dom. Neďaleko je kúria starej mamy, kamenný kostol akláštor zo stredoveku. Ešte Váh, ktorý je trikrát taký široký ako Trnovec. Vrútiacej sa rieke sa dlho bojím plávať. Definitívne zisťujem, že každé miesto, ktoré má veľkú rieku, má ojednu krásu navyše. Aro dvakrát utečie späť adedinčania nám ho dvakrát donesú - cestou na trhy do Mikuláša. Vnovom dome nás navštevuje pani B. Dostáva unás teplé jedlo, lebo živorí. Večer ani nesvieti avzime kúri iba vjednej izbe, aby ušetrila. Jej muž, majiteľ bitúnku aobchodov smäsom, je kdesi vo väzení, lebo je kulak, nepriateľ štátu. Moja mama hovorí, že aj ich otca by boli časom zavreli. Našťastie, zomrel skôr. Tesne potom, ako mu Štát zobral lesy apolia do družstva. Ešteže Štát starej mame nechal kúriu aobrovskú záhradu - už ju však musí rozpredávať na parcely pre k
ockaté domy dedinčanov. Pani B. zasa rozpredáva obrazy. Aj portrét nejakej blahobytnej ženy vzlatom ráme. Ale pani B. mi hovorí, že tá žena na obraze je jej mama, keď bola mladá. Keď sa ich rodine ešte darilo.
Aukcia starožitností
„Nasleduje obraz Dáma sdieťaťom, autor neznámy, olej na plátne, datované 1928. Vyvolávacia cena štyridsaťpäťtisíc, odporučená sedemdesiatpäťtisíc.“ Po ohlásení dievča za pultíkom zdvihne kladivko a zvolá do sály: „Dámy apáni, očakávam vaše ponuky. Štyridsaťpäťtisíc po prvý raz.“ Chvíľu čaká apotom energicky udrie kladivkom.
Znie to ako výstrel z revolvera. Pred vojnou do tejto sály chodievali otec s mamou na plesy. Mama mala ivzime rozohriatu pokožku. Pudrovala si holé plecia. Nastriekala na seba parfum. Nalíčila si pery. Navliekla náušnice s perlami. Otec ju objímal okolo pása... Ale keď sa vrátil zvojny, všetko sa zmenilo. Vláčil sa stuhnutý po meste. Mama si už nepudrovala plecia. Nebolo parfumu. Vdome sa rozťahoval chorľavý pach... Chcem vidieť, kto si odnesie portrét mojej mamy amňa, opretej zboku ojej kolená. Kto si ho dá do svojho domu, zariadeného určite svyberaným vkusom, víri vhlave starej ženy, ktorá nenápadne sedí v secesnej sále svysokými zrkadlami po stranách.
Presne na tento obraz, na mamu amňa, pozeral otec vtedy, keď si strelil guľku do hlavy. Ľavou rukou, pretože tú pravú mu odtrhlo vo vojne. Vždy som sa bála tej časti otcovho tela, toho prázdneho miesta namiesto ruky. Keď sa zastrelil, našli sme ho ležať na koberci rovno pod týmto obrazom. Ako keby spal včervenom atramente. Stará žena veľmi chce, musí vidieť, kto si odnesie portrét jej mamy.
„Štyridsaťpäťtisíc po druhý raz.“
Ešte počkám na tretie vyvolanie apožiadam opodlimit. Nie kvôli prachom. No problem, prachy! Ale nech hra má gule! mechrí sa na stoličke muž suhladenými vlasmi, vobleku ačiernych okuliaroch. Muž sčíslom 38.
Kúpim tú kravinu bossovi kpäťdesiatke. Bude sranda. Dám tento vymaľovaný obrázok do bunkra pod šéfovou vilou. Nechám ho, nech si strelí prvý. Stavil by som sa, že si to najprv namieri do očí tej baby z obrazu. Má ich ako krotká krava. Ja jej prederavím ústa. Skúsim to napáliť i do náušníc. Tie by som bral radšej ako túto mazanicu. Ale terč to bude super! Nejaká starodávna baba. I stým vyplašeným deckom. Potom sa muž začal ukradomky rozhliadať po sále. Prd! Nebudem čakať, až mi obrázok nejaký chytrák vyfúkne apokazí zábavu.
„Á! Pán číslo 38. Dá niekto viac?“ Chvíľu je ticho. Stará žena vstala, aby lepšie videla na muža s ponukou. Všimla si vlasy solídne prilepené ktemenu hlavy. Zakašľala. Muž sa obzrel. Zbadal stojacu postavu, vychudnutú na kosť akožu, celú včiernom. Naraz ten obraz nechcel. Nevedel by vysvetliť prečo, ale nechcel ho. Jeho šiesty zmysel, na ktorý bol pyšný avďaka ktorému ho ešte nikto nedostal pod drno, zasipel ako had. Neskoro. Dievča vkostýme, supätými vlasmi už buchlo kladivkom: „Obraz Dáma sdieťaťom predaný pánovi s číslom 38!“
...
Napadá mi, že som vlastne už pár rokov nestretla B. Raz ma pozvala na prechádzku do lesa, vktorom občas nocovala pod holým nebom. Priniesla so sebou dve igelitky aso svojím nezmazateľným úsmevom mi povedala, aby som sňou zbierala odpadky po cudzích ľuďoch. Zo zápalkovej škatuľky vystlanej vatou vybrala čosi, čo pripomínalo larvu. Bol to nedonosený škrečok. B. mu očným kvapkadlom dávala do prstami roztiahnutej papuľky piť akési špeciálne pripravené mlieko. Škrečok prehĺtal kvapôčky ablažene rozťahoval labky. Keď škrečka nasýtila, pokračovala vzbieraní smetí avo svojich rozprávaniach obódhisattvoch, ktorí knej prichádzajú počas meditácií. Nebola zamestnaná ajeden čas šila zkúskov látok handrové ježibaby. Plietla im svetríky apásikované pančuchy. Jednu mi darovala. Bába dodnes sedí vrohu skrine. Na krku má vrecúško smantrou, ktorú B. špeciálne určila pre mňa. Vjej byte som bola jediný raz. Medzi bicyklami vpredsieni pobehoval králik, ktorý jej bol vzápätí neustále vpätách. Rovnako ako mačka, ktorú našla opustenú pred bufetom, kde si B. chodila vypiť scudzími chlapmi. Vklietke sotvorenými dverami šuchoril škrečok, asi samička, ktorá porodila nedonosené mláďa. Pili sme kávu aponad hlavy nám lietala andulka, ktorá bývala na konároch zavesených na strope kuchyne. Vbyte bolo prítmie, pachy machu, pilín, tráv azvierat. Všade sa povaľovali handrové ježibaby. Raz dávno, ráno opol štvrtej, mi zatelefonoval muž B., že sa jeho žena doteraz nevrátila zkurzu tai-či. Bolo to ešte pred narodením ich druhého dieťaťa. Vtom nadráne som ju v jedinomokamihu videla zrazenú autom vnočnej tme, zabitú, hodenú vpriekope. Ale na ďalšej hodine tai-či mi stajomným úsmevom povedala, že celú tú prekliatu noc prebdela snaším majstrom, mlčali, pili pivo, a tak. Niekedy sedávala na trávnatom kopci pred školou, do ktorej chodili jej deti. Chudučká, oblečená vrifliach abatikovanom tričku, stenkým chvostíkom vlasov, sama vyzerala ako školáčka. Tuho fajčila a priezračnými očami, ktoré pripomínali lesnú vodu, pozerala nie pred seba, ale kdesi za seba. Keď po rozvode jej muž zobral deti so sebou kinej žene, do iného mesta, čoraz častejšie sedávala scudzími mužmi vbufetoch na sídlisku. Raz mi zatelefonovala. Hovorila tým svojím hlasom bez stopy smútku, že ju opustili úplne všetci. „Doriti, itá andulka mi odletela! To ma celkom dorazilo. Musela som sa opiť na mol.“ Neviem, čo je sB. teraz. Patrí ksuperkrehkým, zvláštnym spôsobom duchovným outsiderom. Tí sa rodia odjakživa z nejakého omylu do nášho sveta ahľadajú zneho úniky.
