SABOM DU
Felícia nás pozvala na svadobnú hostinu. Už táto skutočnosť ma prekvapila. Nie, že by som jej závidel, to naozaj nie, dokonca som to tej čiernej myši prial. Zmiatol ma však agátový list, na ktorý napísala pozvánku. Bol horúci ako rozžeravená pec a text na ňom napísaný mizol v okamihu, ako som ho čítal. Na liste stálo: SVADOBNÁ HOSTINA BUDE V AGÁTOVOM LESE. NEDAJTE SA TÝMTO PROSTREDÍM ZMIASŤ A PRÍĎTE OBLEČENÍ VO SVOJICH NAJLEPŠÍCH OBLEKOCH.
Í
Len zo starej lásky k Felícii som si obliekol tmavomodrý oblek a k nemu obul čierne lakovky. Keď ich vidím, myslím na smrť. Ale hodia sa aj na takú slávnostnú hostinu, akou svadba nepochybne je.
Keď som na označenom mieste vystúpil z červeného motorového vlaku, o najväčší strom bola pripichnutá šípka, vedľa ktorej visela vysušená ryba. Oko mala prepichnuté hrdzavým klincom. Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jeseň. Na šípke bolo vyhorenou zápalkou napísané SABOM DU + FELICIA. Určené miesto bolo vzdialené asi päť kilometrov za chátrajúcou železnicou. Kry rozsiahlych malinísk, ktoré sa ťahali popri prašnej ceste, sa mi každú chvíľu zadrapli do saka. Cestou som premýšľal, kto je Sabom Du. Už som to meno niekde počul. Možno je to žonglér v cirkuse, údržbár verejného osvetlenia alebo úbohý herec, ktorého panovník vyháňa každý večer ďaleko za mesto.
V myšlienkach som sa vracal aj späť, do motorového vlaku. Videl som dedinčanov, ktorí ma celú cestu nespúšťali z očí. Ich pohľady boli ako injekcie napáchnuté starým drevom a smolou. Jedli surové vajíčka so škrupinami a ten zvuk sa skutočne nedá opísať. Bol to škripot zubov, medzi ktorými sa kĺžu kosti kyslých rýb. Občas niektorý z nich objavil vo vajci malé žlté kura, žltšie ako vylámané zuby týchto žien vo farebných sukniach. Keď niektoré z fialovo narúžovaných úst kura prehltli, na chvíľu sa vyhádzali drobným, páperovitým perím.
Pod ďalšou tabuľkou s menami novomanželov rástla krvavočervená jahoda. Vedľa nej ležal z jednej strany do zeme zavŕtaný ohnivočervený necht slúžiaci pravdepodobne ako odpočívadlo. Len pohľad na ten necht bol taký vzrušujúci, že traja muži, ktorí išli predo mnou v čiernych oblekoch, začali onanovať do vysokej, suchej trávy. Lesné jahody som nikdy nemal rád, mám rád skôr kurence a pečené pstruhy, no tentoraz mi jahoda utkvela oveľa silnejšie a podvedomie ma doslova bičovalo, aby som ju ochutnal. V tom okamihu, keď som sa k nej priblížil, začala kvapkať na lístok pod jahodu pariaca sa krv.
Cestou som tak rýchlo zarástol ihlicami borovíc, že som si musel postaviť nalakovanú topánku do diery bútľavého stromu. V topánke som jasne uvidel svoju tvár. Čím som sa na ňu dlhšie pozeral, tým som sa sám sebe viacej hnusil. Ešte skôr ako som sa oholil svojimi dlhými nechtami, poriadne som sa vyfackal.
Uprostred lesa bolo rúbanisko, po jeho obvode ležalo mŕtve drevo. Veselé miesto na svadbu, napadlo mi. Na čistinke už netrpezlivo čakalo štyridsaťštyri hostí. Niektorí mali oblečené dokonca aj smokingy a od dlhého čakania si navzájom obhrýzali ruky.
„Už ide!“ zvolal odrazu muž so zrkadlovými okuliarmi na opačnej strane hlavy, visiaci ako netopier na vyholenej borovici. Niekde nablízku v tej chvíli zakukala kukučka.
K čistinke sa pomaly blížilo auto. Keď sa dostalo medzi spadnuté stromy, haluze a drôty, spoznali sme v ňom starú šesťstotrojku. Na prednom sedadle sedel šofér v kockovanom obleku a za ním Felícia v svadobných šatách. V ruke držala ružu, jej kvet bol obalený v rôsole spolu s mletou paprikou, korením a hlavou údenej ryby. Vedľa Felície bola tvár zahalená v šere. Mohol to byť starší muž prísnejšieho zovňajšku, asi ženích.
Felícia stiahla okienko a zakričala: „Som rada, že vás vidím, vy moje chodiace kostričky!“
Vzápätí vyhodila cez okienko niečo malé, hodvábne. Mohli to byť rovnako nohavičky ako vreckovka.
Všetci svadobní hostia stíchli a prestali sa obhrýzať.
„Felícia, ty jedna malá beštia! Prečo v šesťstotrojke, to sa už dávno nenosí,“ veselo zakričal na nevestu starý muž trčiaci z pňa stromu.
„Kašlem na to, čo sa nosí a čo nie!“
Oprela sa rukou o auto.
„Nič mi tak nepripomína moje šesťdesiate roky ako táto čierna rakva! Som do nej zbláznená!“ kričala Felícia z plného hrdla a z ruky si vytiahla ukazovák, ktorý vyfajčila ako cigaretu. Uvoľnene vydýchla do chladnejšieho vzduchu krúžky červeného dymu. Z neznámeho miesta dopadol na čistinku odraz mesiaca. Po jeho okrajoch stekali hrubé vrstvy medu so štípajúcou cibuľou. Všetkým táto chvíľa pripomenula blížiace sa Vianoce. Odrazu sa neuveriteľne ochladilo.
Mladomanžel, od tohto okamihu Felíciin muž, bol kamenná socha. So šoférovou pomocou ho Felícia vytiahla zo zadného sedadla a usadila za vrchstôl. Nežne ho pobozkala na čelo a vreckovkou mu utrela plecia, na ktorých bola vrstva prachu.
„Je to socha,“ povedal niektorý z hostí.
„Obyčajný kus kameňa,“ pridal sa ďalší.
Felícia sa od srdca zasmiala.
„A čo ste si mysleli, že sa vydám za niektorého z vás? Vždy som túžila po mužovi, ktorý dokázal niečo veľké, nesmrteľné. Sabom Du je presne ako môj sen. Prežije aj mňa, naše deti, ktoré mu s radosťou porodím, všetko a všetkých!“
Ozvalo sa cinkanie kovového predmetu o krištáľový pohár.
„Prosím o slávnostný prípitok mladomanželom,“ vyzval hostí neznámy muž a prvý sa napil z pohára. Keď dopil cinzano, od pocitu previnenia voči ostatným pochrúmal pohár aj so stopkou. Slastne si oblizol krvavé pery a počuteľne si uľavil. Začal padať drobný sneh. Chudšia žena s prsami ako dva vechte namočené v horúcej vode ochutnala svoje cinzano, a keď jej nechutilo, vyliala ho mladíkovi na hlavu. Vyplazil dlhý jazyk ako chameleón a celú hlavu si šťavnato vyoblizoval.
Hlavným jedlom na priateľkinej svadbe boli živé kurence, zúfalo behajúce po stole. Všade bolo samé perie. Alergici to dlho nevydržali. O chvíľu začali kašlať, kýchať a potom sa dusili. Peria sme mali plné hlavy. Felícia namaľovala rúžom soche, prepáčte, svojmu manželovi, pery načerveno.
„Ešte nikdy som nezažila počas svadobnej noci toľko orgazmov ako s ním. Naozaj je úžasný,“ povedala jedným dychom a pohladila ho po zdvihnutej ruke.
Všetci sme prikývli. Felícia pokračovala.
„Vyžaruje z neho taký božský pokoj. Netrápia ma pri ňom žalúdočné vredy, sú dni, keď vyfajčím aj šesťdesiat cigariet.“
„To skôr hovorí o opaku,“ pošepol mi medzi zaťaté zuby muž, ktorého všetci volali Johnny.
Felícia jeho poznámku nepočula. Od rastúceho vzrušenia si zaryla dlhé nalakované nechty do hlavy slávneho skladateľa Sabom Du. Po nechtoch zostali v kameni nepatrné ryhy.
Na nevestin pokyn zapol starý muž machom obrastený gramofón. Ozval sa svadobný pochod, ktorý pred vyše stopäťdesiatimi rokmi zložil tu prítomný ženích.
„Dovoľte mi, vážení, aby som vám predstavila svadobný pochod, ktorý Sabom Du zložil na moju počesť,“ oznámila so zle utajenou skromnosťou Felícia.
Johnny to nevydržal a vyskočil zo stoličky. Po obruse sa rozlialo červené víno.
„Podľa archívnych záznamov svadobný pochod zložil maestro v roku 1857 z veľkej lásky k židovke Arkauerovej, ktorá sa nikdy nestala jeho ženou.“ Mladík sa upokojil a dodal: „Je mi ľúto, Felícia, ale musel som...“
Nevesta sa robila, že Johnnyho nepočuje. Vyložila si na stôl zlatú tabatierku a pomalým, premýšľajúcim pohybom vytiahla z nej cigaretu. Ležérne si preložila nohu cez nohu. Až teraz sme si všimli, že má pod bielymi svadobnými šatami čierne pančuchy s hrubým švíkom. Časť osadenstva túto jej polohu nevydržala a nenápadne sa začali strácať v suchom kroví. Ostatní hostia, medzi ktorými boli aj starší muži, ktorým už tento pocit nerobil žiadne starosti, si ťarbavo povykladali nohy na dlhý stôl. Po živej hostine uvoľnene dýchali. V tieni stromov sa ich ústa predlžovali do periodicky sa otvárajúcich a zatvárajúcich rybích papúľ. Po prstoch im lozili tučné pijavice – ich smrad sa celkom pomiešal so smradom vzácnych parfumov.
„Zlatko,“ oslovila Felíciu napudrovaná robotníčka s dlhými zubami zanesenými od mazutu a oleja. „Zlatko, mohli by ste nám prezradiť, kde ste sa zoznámili s tu prítomným maestrom?“
„Neviem, moja milučká, drobušká pampulinka, či ti to môžem povedať,“ zalíškala sa Felícia a ticho sa zachichotala.
„Prosím, prosím, pekne prosím,“ prosila neprirodzene robotníčka so zopnutými rukami.
„Dobre, tak počúvaj,“ povedala rozhodne Felícia. „Sabom Du stál dlhé roky na kamennom podstavci pod mojimi oknami. Často som z toho okna pozorovala ľudí. Až jedného dňa, bol to osud, môj pohľad splynul s pohľadom ma-e-stra. Bola som z toho celá nesvoja. Jeho pohľad bol taký prenikavý. Ani raz nežmurkol, keď mi hľadel do očí, a to som ešte nikdy nezažila...!“
„Videli ste už niekedy sochu žmurkať? Tá žena nie je pri zmysloch, nepočúvajte ju!“ prerušil Felíciu horkokrvný Johnny. Felícia ho ani teraz nepočúvala a pokračovala ďalej.
„Zamilovala som sa. Celé hodiny som vydržala stáť pri okne a pozorovať jeho tvár, ruky, hruď, nohy. Fascinoval ma tento muž. V šesťdesiatych rokoch hociktorého storočia bol ešte mladučký, temperamentný, neskúsený. Vedela som, že ho za každú cenu musím mať vedľa seba, vo svojom dome, vo svojej posteli...“ Felícia bez mihnutia oka zahasila ohorok z cigarety na ruke opustenej ženy riedkych vlasov, ktorá z precitlivenia neustále vzlykala.
„Moje rozhodnutie zmocniť sa milovaného maestra Sabom Du urýchlili pouličné holuby. Ešte v tú noc som pristavila k soche žeriav.“
„Vy ste ukradli žeriav, Felícia?“ opýtal som sa prekvapene, nevnímajúc Johnnyho, ktorý hrabal nohou v zemi ako pes.
„Áno, ja dokážem všeličo. To by ste sa čudovali.“
Usmiala sa.
„Jemu jedinému som dovolila, aby prišiel ku mne ako skutočný milovník. Svojím kamenným skokom rozbil moju nefunkčnú posteľ. Kto z vás, vy úbohé kostričky, by to dokázal?“
Moja priateľka Felícia sa po týchto slovách podráždene zasmiala. Zapálila si ďalšiu cigaretu.
„Tú sochu, Felícia... nehľadali ju?“ opatrne som sa snažil nadviazať na jej predchádzajúce vety.
„Nehľadali. Až po týždni som napísala starostovi mesta, že socha je v mojej posteli. Veľmi sa tomu čudoval.“
Starý muž bezradne rozhodil rukami.
„Nikoho tu nevidím z maestrovej strany,“ vzápätí stíchol a ospravedlňujúco dodal: „Asi nedostali včas pozvánky...“
Felícia s porozumením prikývla.
„Všetky moje telegramy pošta vrátila. Raz večer prišiel ku mne neznámy muž a tvrdil, že je historik. S poľutovaním mi oznámil, že posledný žijúci príbuzný rodiny Sabom Du zomrel pred sedemdesiatimi rokmi. Ja však viem svoje a oživím maestrov rod.“
K Felícii sa naklonila nymfomanka, ktorá mala počas celej svadobnej hostiny nohy kŕčovito pritisnuté o hrubú nohu stola.
„Zaujímalo by ma, koľkokrát sa s maestrom za deň, no veď viete...“ hovorila, pričom si od nervozity obhrýzala nechty.
Felícia sa zvonivo zasmiala.
„Nie je to žiadne tajomstvo. Milujeme sa trikrát až štyrikrát za deň. Chceš vedieť podrobnosti?“
„Rada,“ vzdychla nymfomanka a Felícii sa zdalo, že sa v tej chvíli odbavila, lebo poslednému žijúcemu kurčaťu pevne zovrela krk. Petit Le Mord, napadlo Felícii, krátka smrť...
„Ako sa dá so sochou milovať? Nevidíte, že vás klame?“ vybuchol Johnny a prevrátil jeden z troch svadobných stolov. Spadol na kolená a plazil sa po rozsypávajúcich sa listoch ako poranený had.
„Felícia, povedzte slovo! Iba jedno slovo, veď viete, ako vás milujem! Prečo ma trápite? Netýrajte moju chorú dušu, povedzte, že odídete so mnou. Urobím pre vás všetko na svete, láska moja...“ kričal od zúfalstva Johnny a listy mu pod kolenami praskali ako rozpadávajúce sa náhrobné kamene. Felícia ho nepočula. Vyzliekla si svadobné šaty a s opovrhnutím ich hodila na hlavu nymfomanke. Tá do nich s pôžitkom zahryzla. Nevesta sa živočíšne vrhla na sochu maestra Sabom Du a začala o ňu zúrivo masturbovať.
„Už som to nevydržala, môj drahý, je mi jedno, čo si o mne budú myslieť,“ kričala vzrušená a celým telom sa pohybovala po maestrovej kamennej hrudi.
Johnny si vytiahol z vrecka ruku. Bola celá od spermií. Spermie začali neuveriteľne rýchlo tvrdnúť a o pár sekúnd sa premenili na lesklé kladivo. Mladý muž priskočil k soche a odhodil Felíciu nabok. Z celej sily sa zahnal a udrel sochu po hlave. Potom ešte raz. Silnejšie. A ešte silnejšie. Zo sochy zostala o chvíľu iba hŕba kamenia a prachu. Felícia na mieste zhorela ako papier. Celkom sa rozplynula.
„To som nechcel, naozaj som netušil,“ vzdychal Johnny a z ruky mu na zem kvapkalo kladivo.
„Pokazili ste svadobnú hostinu. To sa nerobí. Vo vašich rokoch som tiež neveril, ale aspoň som to nikdy nedával najavo,“ pokarhal Johnnyho šedivý starček s čiernou bradou a pomalým, kolísavým krokom vyšiel von cez bránu cintorína. Ostatní šli ticho za ním.
(z knihy Nedorozumenie)