Ukážka z diela

Jozef Leikert: Potichu

հúԱ

Čistá si

ako nedotknutý chlieb.

A len ty môžeš mať také

vymodlené ruky,

tak trochu nebadane,

až vrúcne.

Rovno kústam.

Blízko je od teba

kdruhému,

že niekedy ani neviem,

ako má dlaň ďaleko kprstom.

Dom

Náš rozostavaný dom

leží medzi rukami

mamy a otca.

A ja

preosievam piesok,

akoby to bol ich

skromný život.

á岹

Jestvuje záhrada

s trochu krivou trávou

a nedokončeným domom.

Všetko tam rastie pomaly,

až je od potu

zafarbená tráva.

Stále je pritom svieža a voňavá.

Kto som

Kreslím si detstvo

do piesku

a rozmýšľam,

kto som.

Aké je to jednoduché

a pritom ťažké.

Len kolovrátok nohy

drží ma,

aby som nevzlietol.

Nepokoj

Príď skôr,

ako ťa vyslovím.

Budem ťa čakať

na pokraji teba

a mňa.

Len tak,

vrozopnutom kabáte

a shorkosťou vústach.

Ak neprídeš,

ubije ma vlastný nepokoj.