Ukážka z diela

Jozef Leikert: Šepot krokov

Šepot krokov

* * *

Smrť opretá o nebo.

Konárom rozpletá

č

a ostatným šnúrky

na topánkach.

Zem necúvne,

len sa zapotáca.

* * *

S tečúcou vodou

pod jazykom

hľadáme zajtrajšie ráno.

Všetko je tak,

ako nemá byť.

Stromy vráskavejú

a ľudia slepnú.

* * *

Noc steká

ako horúci vosk.

To nie je rozprestretá lúka

ani vôňa zomletej škorice,

ale bezcitné mlčanie.

Ždz

je len zodratou palicou.

Slepec čakajúci na priechode.

* * *

Smrti kradneme tiene.

Ženy si nimi prifarbujú viečka

a muži kruhy pod očami.

Najkrajšia je biela,

ten nepošliapaný zimný papier.

Rovina šuští

pod nohami

a my odchádzame

nevedno kam.

Potichu a cudne.

* * *

Dýcham dážď,

tmu

a kamene.

Ešte aj cukor horkne

v prstoch

a voda zamŕza vo vrecku.

Celý rok je čudne presolený.

Najskôr si ho zapamätám

tvárou otočenou k stene.

* * *

Leto tresklo

zo šnúry na prádlo.

Znenazdajky,

ale presne.

Na stole

nedopitá káva

a vokne

nevypnuté slnko.

* * *

Svetlo

na dosah ruky.

Svetlo v nás

a kúsok pred nami.

Svetlo

s prepichnutými očami.

* * *

Nie múdrosť,

ale pravdivosť.

Vojdi

a nezabudni odomknúť.

ܳŕٱ⳦󱹲ٲԾ

bez dopovedaného konca.