ղľáԾ
(úⱹ)
(V. N. – Večný nespokojenec)
Aké je to všetko čudné! Už takmer nič nefunguje, ako by malo, ale nikto to nevysloví verejne anahlas. Lidovky má možnosť unás čítať len málokto, ešteže mám také dobré kontakty, pošta funguje, pani Belanová, ako inak, ale najmä tá neoficiálna. Pokútnosť nám vnikla pod kožu anemnohým ipod predkožku, inak by sa nerodili takí atoľkí jasní vopredvygumovanci, ako ich kdesi nazval Roman Hargaš! No, ten človek sa naozaj nebál ísť do všeličoho, ale nič iné ako ten jeho neúplný rukopis sa mi nepodarilo zohnať! Ale stojí za to začítať sa, hoci Styron aSofia to nie sú, to veru nie...
„Bol to vlastne taký dlhý, úzky sad, asi päťdesiat metrov, zobidvoch strán vysoké steny od susedov, murované, tehlové či kamenné, poznáš to, však,“ rozprávala ďalej aneprestávala mu dlaňou či prstami skúšať hruď, nielen bradavky, nielen bohaté chĺpky na obidvoch plytkých miskách mužnosti, nielen vláčne svaly na rukách.
„Baví ťa to?“ spýtala sa zrazu, akoby si prestala veriť, že ho jej dávno zažitý príbeh zaujíma.
„Ale, samozrejme, ako môžeš pochybovať!“ vydýchol prekvapene aani on nechcel zaostať za jej láskaním, nechcel vynechať ani priehlbinky kľúčnych kostí, ani krivky prsníkov, ktoré sa akoby napínali vústrety jeho dlaniam aopatrne, zľahka posúval veľkú horúcu dlaň cez jej brucho až na hranicu, kde sa mu do cesty postavil jemný, no hustý lesík jej chĺpkov, akoby prebudených, oživených, div nie praskajúcich od zrejmého napätia.
„Prestreli sme si deku do trojuholníka medzi dve jablone ajednu hrušku. Tereza mala oblečené letné šaty krémového odtieňa sveľkými kvetmi, akoby matne batikovanými na podklade, ja som sa nahodila do šortiek aobyčajnéhomodrého pásikového trička. Mala dlhé vlasy, nosila vnich širokú stuhu. Striedala tie stuhy skoro každý deň. Vtedy mala bielu... Bola bruneta, veľmi výrazný typ. Skrátka, nemohla zaprieť našu fajtu. Vyzliekla si šaty amňa zarazilo, že pod nimi mala len gatky. Teda nie iba to, ale že očividne nemala úmysel prezliecť sa do plaviek. Ja som ich vtaške našla, no ona sa len usmiala apovedala: Netreba nám ich, Klárka, tu nám bude lepšie takto. Ľahla si úplne spokojne, založila si slnečné okuliare avydala sa slniečku napospas. Mne zostalo zrazu veľmi čudne, starý otec sa predsa mohol prebudiť, alebo od susedov ktosi nazrieť, hoci bol múrik vysoký vyše dvoch metrov. Voľky-nevoľky som si vyzliekla tričko ašortky, ale zostala som sedieť, pripravená zakryť si prsia. Už som ich mala vyhúknuté, no, tak akurát. Pozerala som na ňu, ako si spokojne leží, všimla som si, vlastne som ani oči nemohla odtrhnúť, ako jej pod bielymi nohavičkami vidieť ohanbie, mala strašne husté chĺpky, gatky skoro nič nezakrývali, vplavkách vyzerala oveľa bezbrannejšie, akeď cvičievala holá, tak mi na nej nepripadalo nič vyzývavé, skôr smiešne pri tých prudkých pohyboch. Prsia však mala veľmi pevné abradavky tmavé, ako hrčky smoly, ešte som také nikdy nevidela, ja som tam bola skôr do ružova... Možno si všimla, že si ju obzerám, tak sa posadila, pozerala na mňa, ako som tam sedela strnulá, trochu prikrčená, len na mňa pozerala, nehovorila nič. Potom prehodila cez zuby: Mali sme si zobrať klobúky na hlavy, slnko je dosť prenikavé.
Znova si ľahla, obrátila sa na brucho. Po chvíli ma poprosila, aby som jej opaľovacím olejom natrela chrbát. Ruky sa mi trocha triasli, bolo mi tak čudne, veď som ju predtým na kúpalisku mastievala či natierala viackrát, apripadalo mi to úplne normálne, samozrejmé. Vyschlo mi vhrdle, aj vhlave mi začalo hučať, či vlastne viac vušiach, akoby niekde za múrom začala tiecť prudká riečka. Možno aj ten pohár ríbezľového vína vykonal svoje. Natrela som jej chrbát aona bola spokojná. Po chvíli ma však poprosila, aby som jej natrela istehná zozadu. To mi bolo ešte čudnejšie, ruky sa mi rozochveli akoby som išla kradnúť vsamoške čokoládu, no olejovala som ju poctivo, mala pekné nohy, dlhé, vyšportované, sjemnými členkami, trocha kostnaté, aútly zadok, vjej veku to bolo možno na závisť. Skončila som solejovaním amyslela, že budeme ležať na deke tak ako na kúpalisku, občas prehodíme slovko-dve. Ona sa však znova otočila ku mne, ja som stále mala ruky natočené kprsiam, bola som celá stuhnutá či zaskočená situáciou.
„Čo sa deje, Klárka?“ spýtala sa, odložiac okuliare. „Čoho sa bojíš? Tu sa predsa môžeme opaľovať ako Evy, bez obáv. Ľahni si pokojne, uvoľni sa, natriem ti chrbát.“
Uff! Skoro by ma dostal, ten Hargaš! Asi vie otýchto veciach viac vymýšľať ako ich skutočne prežívať! Takmer ma nasmeroval do polohy samohonca bez samohonky! To teda nie! Radšej voľakde pohľadám tú kazetu sMejlom Hlavsom, Hargaš musí počkať! Nech si len píše, ako chce, ale času zasa nemám toľko, aby ma zhltol úplne. Aj povinnosti, zvané pracovné, hoci ina diaľku sobčasnými inštrukciami cez telefón, aspoň ten mi tí všemocní namontovali, po trojročnom dožadovaní sa, ponižujúcom žobraní otúto vymoženosť – vymoženosť?!; seriálovo-kamarátové amladorozletové, uf! čakajú, bohužiaľ. BOHUŽIAĽ, vy ignoranti! „Nepotřebujeme krále... lid oblouzněný tím slovem olásce kbližnímu, nepotřebujeme uzdravených...“ Nepotrebujeme ich, nepotrebujeme spoločenstvo červených knižiek!
(Gabriel Škrupinka)
So srdcom v hrdle viedol Gabriel Škrupinka kŕdlik svojich žiakov po chodbách školy. Postupoval ostražito, obávajúc sa náhodného stretnutia sriaditeľom či zástupcom. Nápad odučiť hodinu vIzbe revolučných tradícií skrsol vňom náhle počas veľkej prestávky, apreto nepovažoval za potrebné nikoho otom informovať, tobôž nie žiadať na tento krok posvätenie.
Žiaci ho zrejme chápali a presúvali kmiestnosti venovanej životnému dielu ačinnosti Jurka Veklu, významnej osobnosti úsvitu našej novodobej slovesnej kultúry, so závideniahodnou disciplinovanosťou amálo vídaným citom pre pedagogické zvláštnosti.
Opatrne otáčal kľúčom vzámke. Vydýchol si, až keď mal všetkých dvadsaťtri žiakov I. D dnu.
„Tak, a teraz sa môžeme naplno venovať tradícii našej školy, našej alma mater, ktorú najlepšie charakterizujú prívlastky ٲDzá adzá,“ zahorel vňom historik.
„Bol by som rád, keby ste si všetko dobre prezreli, prečítali popisky ačo najviac si odtiaľto odniesli, myslím vpamäti či vsrdci. Je tu zhromaždených pár osobných vecí našej známej umeleckej osobnosti. Všimnite si kalamár, rúčku, pierka na písanie, kyvadlové hodiny, vlastnoručne vyrezávanú čutoru na posilňujúci nápoj, obľúbené kreslo spôvodným poťahom, školské zošity, tašku smonogramom anajmä vzácne prvé vydania jeho prác. Máme tu však len časť jeho tvorby, väčšina rukopisnej pozostalosti je varchíve Matice slovenskej. Viete, vktorom meste sa nachádza sídlo tejto ustanovizne? Kto zvás to vie? No? Ako sa voláte? Ešte vás všetkých nepoznám...“ vyzval odvážneho chlapca Škrupinka.
„Volám sa Peter Lodyha. To mesto sa volá Martin aleží v srdci Turca. Matica slovenská je umiestnená vdvoch budovách – starej, pôvodnej, anovej, slúžiacej svojmu účelu,“ dával si záležať na každom slove študent aGabriel ho pochválil za presnosť, neberúc do úvahy šepkané, no počuteľné poznámky niektorých študentov typu: „To je teda Hujer! Vtierka! Indulonista!“
„Pozorne si prezrite najmä školské potreby. Ako je všeobecne známe, náš Jurko Vekla bol vynikajúci študent. Pozoruhodné je, aký mal úhľadný rukopis. Môžete si tu prezrieť aj materiály, ktoré boli oňom ajeho diele knižne spracované, ako aj pomerne obsiahly fotodokumentačný materiál. Všetko je usporiadané chronologicky.“
Bol spokojný, že sa mu na suplovanú hodinu dejepisu za kolegu Šibrinka podarilo presunúť najčerstvejších žiakov školy do pamätnej izby (takto možno najlepšie upevňovať ich národné povedomie aj mimo hodín slovenčiny), hoci stále vňom tlel ohník strachu,že ho práve tam – aj so žiakmi – niekto čo len trocha kompetentný objaví.
Nedokázal utajiť úsmev, keď pobadal záujem svojich zverencov ovšetky vystavované materiály.
Ach nie, nie je to veru zbytočná námaha, ani riziko!
Na okamih sa zasníval, predstavujúc si, ako ho vo chvíľach odchodu na akademický týždeňmaturantky vtmavých slávnostných šatách obdarúvajú ťažkými kyticami červených ruží aso slzami vočiach mu ďakujú za všetko, čo ich naučil, za všetko, čo im kedy ukázal.
„Súdruh profesor, môžem sa niečo spýtať?“ vytrhol ho zpekného sna hlas jednéhoštudenta.
„Samozrejme, veď som vás na to upozornil. Treba maximálne využiť príležitosť, akou je návšteva tejto pamätnej miestnosti,“ vyzýval ich. Je predsa všeobecne známe, že aj ztej najmenšej iskierky, sotva znateľného záblesku, sa môže rozhorieť mohutná plamenná hriva...
„Súdruh profesor, aj ten kabát na vešiaku v rohu patrilJurajovi Veklovi?“
Gabriel zdúpnel pri pohľade na vešiak, kam obrátili oči všetci prítomní študenti.
Visel tam smutne tmavý, už dosť obnosený kabát kolegu Zoftoviča, doživotného starého mládenca, seniora zboru asprávcu tejto izby, ktorý vposlednom čase prepadol ťažko pochopiteľnej roztržitosti amelanchólii, prejavujúcej sa ipovážlivou mierou zábudlivosti, čo uvádzalo do rozpakov najmä mladšie členky zboru, keď si všimlinezapnutý zips na jeho nohaviciach...
Posmelený úspechom vo využívaní menej tradičných výchovno-vyučovacích foriem, Gabriel Škrupinka sa rozhodol po krátkom čase rozšíriť pole pôsobnosti, účinnosť svojich ďalekosiahlych zámerov.
„Počúvaj, Stano, ty sivraj v múzeu čý-ý, na koho sa obrátiť,keby som tam chcel odučiť hodinu? Idem preberať Hurbana,údajne je tam meruôsmy rok celkom slušne spracovaný.“
„Ale, ale, ako ťa to len draplo naplno! Angažuješ sa chvályhodným spôsobom, vmúzeu ich teraz bijú hlava-nehlava za to, že málo spolupracujú predovšetkým so školami. Najlepšie bude, ak zavoláš priamo sprievodkyni po expozícii Vilme Futrovej asňou všetko dohodneš. Škoda, že sa nemôžeš práve na tú hodinu dostať do Hlbokého, do pamätnej izby, aj kdvom hrobom nášho Jozefa Miloslava.“
„Netreba volať riaditeľovi?“
„Načo! Veď pre nich je to prkotina!“
Všimol si, že mladučká kolegyňa Alica Šurpánková nad nimi neveriacky krútila hlavou.
„Alicka naša milá! Postrehol som, kým som sa zhováraltuto skolegom, že sme zrejme narušili vašu vnútornú rovnováhu. Môžem vedieť, čo sa vám stalo, čo vás tak deprimovalo?“ Stano Šibrink sa väčšinou práve takto prihováralmladším kolegyniam.
„No, že by išlo priamo odeprimáciu, to nie... Len mi nešlo celkom do hlavy, keď som zúst dvoch slovenčinárov začula – úť, čý-ý, hlava-nehlava, prkotina! Zdá sa vám to vzhode súctou voči spisovnému jazyku?!“
„Chápem vaše obavy, milá kolegyňa,“ blahosklonne kývol hlavou Šibrink, aŠkrupinka vedel, že toto gesto neveští pre ich útlu kolegyňu nič dobré, „ale my saskolegom Gabrielom dopúšťame podstatne väčšieho previnenia, ak nie zločinu... My sa rozprávame sniektorými kolegami apriateľmi, baaj doma, dialektom! Nárečím! Predstavte si! Takí sme my! Jazykoví delikventi ťažkého kalibru! Ja som sa ho dokonca dobrovoľne naučil, ale tuto kolega je poctivý rodák. Keby to tak vedeli vMatici alebo priamo vJazykovednom ústave, tí by nám dali! Neviem, či si privyknete na náš chlebík učiteľský medzi takými očividnými barbarmi, akí sme my dvaja, veru neviem! Ato sa niekedy pod vplyvom stresu izakokcem!“ Zvýrazu Šibrinkovej tváre bola mladá jazykárka eštezmätenejšia ako pred chvíľou...
Škrupinka si napriek situácii, ktorá v kabinete vznikla, dohodol priamo sVilmou Futrovou exkurziu atúto skutočnosťoznámil aj Ignácovi Kwichtovi, zástupcovi pre veci pedagogické.
„Správne, chlapče, tak treba ísť na to! Darmo budeme mlátiť slamu ointernacionálnom anacionálnom, keď budeme obchádzať naše regionálne podhubie. Odtiaľto treba začať, na tom treba stavať! Kedy to bude? Vutorok? Tretiu hodinu? AsI. D? Dobre, možno sa utrhnem aj ja, rozhodne to nezabudni podrobne prebrať na predmetovej komisii!“ Škrupinka očividne vykonal dobrý skutok, odobrený ivedením školy, teda jej nezameniteľnou súčasťou.
Horko-ťažko sa dočkal toho utorka a spocitom, akoby vážil odvadsať kíl menej, prešiel striedou neveľkú vzdialenosť zgymnázia do múzea. Mal dojem, že celá škola nastavila uši, postavila sa na špičky asleduje počínanie odvážneho pedagóga.
V škole však život pokračoval vmenej nadšenom duchu. Nasvedčoval tomu aj rozhovor dvoch kolegov, takmer bratov, Félixa Hrotta aAlojza Hrotka, vútulnom tichu združeného kabinetu pre polytechnickú výchovu, brannú výchovu aodbornú prípravu.
„Neučíš?“ začal Hrott reč, vidiac, že Hrotek zamyslene fajčí apozerá na školský dvor, tentoraz prázdny, bez dievčat svolejbalovou loptou.
„Som znechutený.“
„No a? Ako ťa poznám, máš taký pocit takmer stále.“
„Nateraz som však v štádiu neporovnateľne vyššieho stupňa nechuti ako inokedy.“
„Nehovor! Aj to je ešte možné? A to už prečo?“
„Direktor ma zotrel... Aj Kwicht... Obidvaja mi dali, čo pes nechcel,“ vhlase mu znelo zreteľné rozčarovanie, vibrovalaaj zúfalá ľútosť.
„Čo ich k tomu viedlo, prosím ťa?! Vtomto ročnom období!“
„Malichernosti, nedostatok veľkorysosti. Vraj neučím, nechodím na hodiny, ako treba. Podľa nich som zabudol, že na tejto škole sa predovšetkým poctivo učí! Aty prečo neučíš?“ prešiel kotázkam Hrotek.
„Nemusím... Decká sú ulekára naakejsi prehliadke.“
„A nie vmúzeu? Veď mali ísť do múzea.“
„Aj išli! Ale iná trieda, vrámci normálnej hodiny. Smladým Škrupinkom.“
„Ach ták!“ dohodli sa konečne jedným dychom.
„A vieš to isto? Si presvedčený, že tí tvoji sú na prehliadke?“ začal spochybnosťami znova Hrotek.
„Čo máš na mysli?“ zneistel vtej chvíli Hrott.
„No len to, že nejaká trieda je na prehliadke, keď je Škrupinka vmúzeu!“
„Pravdaže! Dosť dlho som študovalzborovňovú vývesku. Veď vieš, že Kwicht sa nikdy nemýli,“ rozhorčil sa Hrott.
„To teda nie, Kwicht nie,“ prikývol kolega.
„Stojí tam jasne: streda, 3. C, prehliadka udorastového lekára, po prvej hodine,“ pokračoval Hrot.
„Tak streda hovoríš... Lenže dnes je utorok.“
„Nepleť mi hlavu! Veď to som ešte mohol byť doma! Začínam až štvrtou hodinou.“ Hrotta to už hnevalo.
„Štvrtou hodinou začínaš v pondelok,“ pokračoval Hrotek neľútostne. Poznal kolegov rozvrh naspamäť, čo je vškolstve úkaz nie výnimočný. Hodno dodať, že osvojom rozvrhu mal byľku menej dokonalý prehľad.
„Ale to sme mali učiť obaja!“ ošľahol ich blesk náhleho poznania.
V zlovestnom tichu kabinetu vyčkali na zvonenie ukončujúce ich hodiny.
O čosi lepšie sa darilo Škrupinkovi vmúzeu. Nečakala ich sícereferentka Futrová, ale sám historik Boris Knutel, zoznámili sa bleskovým podaním ruky apodozrivým oznámením, že kolegyňa Futrová už-už končí sprevádzanie šiestakov IV. ZŠ, vedenej pani učiteľkou. Ak minútku počkajú vo vestibule, ujme sa ich lektorka. Je to jej pracovná povinnosť. Ačudák jedenvybehol na historika prekvapujúco rýchlo zbudovy múzea.
Naozaj netrvalo dlho, azbočných schodov schádzalitradične hlučné deti, za nimi pani učiteľka, mladá apekná! Hoci sprievodkyňu Futrovú považovali za jednu znajpríťažlivejších múzejníčok vokolí, pri mladej pani učiteľke jednoducho nemala šancu.
Obe mladé sympatické ženy ešte čosi dokladali, potom kustódka privítala Škrupinku úsmevom ipodaním úzkej energickej ruky apýtala sa na kolegu Knutela.
„No,odovzdal mi váš odkaz avybehol zbudovy veru dosť rýchlo,“ povedal pravdivoGabriel.
Obe ženy na seba začudovane pozreli aučiteľka sa rozlúčila, pričom vybrala ztaškydve knihy.
„Odovzdajte mu to, keď to tak už dopadlo,“ usmiala sa trocha previnilo avyviedla netrpezlivé deti von zbudovy.
„Tak, nech sa páči hore po schodoch, formality až potom,“ vyzvala Gabrielovu družinu sprievodkyňa. Pred vstupom sa dohodli, že zrýchleným tempom prekonajú prvú časť expozície, aby mohli najviac času venovať exponátom avystavovaným materiálom zmeruôsmeho roku.
„Nebojte sa, všetko stihnete, takýchto hodín sme tu už mali dosť, hoci viac knám chodia zo základných ako stredných. Aj táto pani učiteľka tu bola už vari štvrtý raz... pravda, má na toaj iné dôvody,“ usmiala sa Vilma Futrová, pridajúc do úsmevu istú mieru tajomnej zasvätenosti, ako to vedia len ženy jej formátu.
„A ako sa vlastne volá? Ztej novej školy poznám len riaditeľku, jej zástupkyne akolegu ruštinára.“
„Stopková, pán profesor. Svetlana Stopková. Učí tu už druhý rok.“ Práve táto informácia prekvapila Gabriela najviac.
Vo vstupnej časti sa gymnazisti dozvedeli nevyhnutné podrobnosti ozaložení azakladateľovi inštitúcie. Boli taktne upozornení na možnosť kúpy regionálnych katalógov apropagačného materiálu rôzneho druhu, predovšetkým sprievodcu po Okresnom múzeu so žltou obálkou.
Ďalšia časť, blahovská izba, prekvapila aj Gabriela množstvom sústredenej keramiky ľudového pôvodu.
Popri národopisnej časti svýšivkami, krojmi akútnymi plachtami, nad ktorými sa usmievali najmä dievčatá, sa cez exponáty znajstaršieho obdobia dostali kslušne spracovanej časti remesiel, ako aj dejín stredoveku, ktorý položil základy bohatých historických súvislostí neskorších období. Chlapcov fascinovali dereš, potom meč, ktorým sa naposledy popravovalo, astrelné zbrane. Dievčatám sa zťažko pochopiteľných dôvodov páčili kamenné gule úctyhodných rozmerov, ktorými sa rôzni útočníci snažili včasoch minulých zdolať hrubé múry mestského opevnenia.
Jadro vyučovacej hodiny sa však odohralo v časti venovanej revolučným udalostiam vrokoch 1848 – 1849, ktorá postupne prechádzala do expozície novodobých dejín.
Škrupinka sa snažil, hoci ho trocha znervózňovalo, že jeho hlas znel vtomto prostredí trocha inak, ako bol zvyknutý, ana pokoji mu nepridalo ani taktné zasiahnutie – ale predsa len zasiahnutie – sprievodkyne do priebehunetradičnej hodiny; dovolila si spresniťtri údaje týkajúce sa vzťahu J. M. Hurbana ku Skalici,k D. G. Lichardovi akSlovenským pohľadom, najstaršiemu literárnemu časopisu vEurópe, ako aj údajoprvom uverejnení hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska vLichardovej Domovej pokladnici...
Z celého podujatia mal Gabriel zmiešané pocity, bol presvedčený, že sa dalo dosiahnuť iviac, mnohé zostalo visieť vo vzduchu, nedotiahnuté, nedokončené. Ale najviac mu zcelého podujatia utkvel pred očami akýmsi zvláštnym svetlom prežiarený obraz mladej pani učiteľky Stopkovej na muzeálnych schodoch. Pri pomyslení na toto náhodné stretnutie sa začal usmievať aani si to neuvedomoval.
Napokon bol rád, že Ignác Kwicht sa napriek ubezpečovaniu „neutrhol“ aotvorenú hodinu slovenského jazyka aliteratúry vOkresnom múzeu svojou prítomnosťou nepoctil.
