ղľáԾ
NEMEZIS
(úryvok zknihyKarol D. Horváth)
Dnes
Jozef Briš je žiakom stavebného učilišťa vokresnom meste. Na jeho výzore aj intelekte sa podpísala dedinská eugenika založená na krížení agresívnych opilcov sumastenými lakomými predavačkami vobchode so zmiešaným tovarom.
Jozef Briš má problém. Volá sa Silvia, je študentkou maturitnej triedy anedávno sa prisťahovala zDolniakov. Dolniaky sú mýtickým územím obklopujúcim hlavné mesto, kde po skončení učňovky avojenskej služby pôjdu Jozef ajeho kamaráti stavať krivé múry akde sú ulice plné kuriev. Tie za päťsto korún vyfajčia vtáka aza tisíc súložia takým spôsobom, že to do smrti bude stačiť na všetky reči vkrčme.
Silvia je natoľko pekná, že sa Jozef doteraz neodvážil onanovať sjej predstavou. Onanoval už skdekým. Vystriedal všetky predavačky, sekretárku starostu obce, osemenil každý štvorcový centimeter vporno časopise staršieho brata, ba dokonca raz, opitý po piatich pivách advoch borovičkách, onanoval aj so sesternicou Milenou, novickou sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Silvia je iná. Inakšia ako čokoľvek zJozefovho života. Prsia má prinajmenej trojky. Každý zJozefových kamarátov sa už pochválil, že ju prekotil. Znalecky privierali oči aJozef si veľmi želal, aby to bola pravda. Vtom prípade by mal možno šancu aj on. Ale Silvia je natoľko iná, že Jozef im po prvý raz neveril.
ʰ屹čdz
ʰ屹čdz sa dozvedel, že Silvia je vegetariánka. To slovo poznal azdalo sa mu tajomné. Pootvorilo mu dvere do nového sveta. Sveta, vktorom muži svlasmi lesklými od značkového gélu avadidaskách, ktoré nikdy nevideli ani Vietnamcov tieň, ležia na chrbte aceria na svet bezchybné biele zuby, pretože ich osúložievajú Silviine sesternice. Nad hlavami sa mužom vdivokom rytme hojdajú trojky prsia.
ʰ屹čdz Jozef povedal kuchárke vjedálni učňovského strediska: „Mäso nechcem. Ja som vegetarián.“
Od toľkej odvahy očervenel. Na tvári sa mu pozažínali jasné neóny vriedkov askontrastnou korunou ulízaných slamovožltých vlasov na chvíľu vyzeral ako jarmočná atrakcia. Cestou na autobus si kúpil namiesto cigariet dve kilá jabĺk. Kým docestoval domov, všetky zjedol. Jablká ho nadúvali aprdel znich tak často adlho, až mu šofér na konečnej zakričal na celý autobus, že utvoril rekord linky. Všetci sa smiali aJozef mal pocit, že Silviine prsia sa priblížili najmenej okilometer.
č
č zjedol na raňajky klobásu. Matka aj staršia sestra mu tvrdili, že klobása nie je mäso, ale aj tak vňom zostali drobné pochybnosti. Keď odchádzal zdomu, hľadeli za ním oblokom. Zdalo sa im, že zich rodiny to Jozef dotiahne najďalej.
Počas veľkej prestávky chcel vyhľadať Silviu alen tak mimochodom sa jej spýtať: „Počuj, ačo vajíčka?“
Večer totiž prelistoval všetky staré Životy adozvedel sa ovajíčkovo-mliečnej hraničnej čiare na vegetariánskom kontinente. Táto téma sa mu zdala dostatočne vhodná aodborná na to, aby Silvii dokázal, že je niekto. Vskutočnosti mu podvedomie tlačilo do popredia slovo vajíčka. Ale namiesto jej oslovenia dal radšej päsťou do zubov prvákovi, ktorý práve šiel okolo. Cestou domov sa oblúkom vyhol predajni ovocia. Večer začal študovať Plus 7 dní.
Dnes (2)
Je piatok, noc. Jozef je ešte vždy vegetarián. Žalúdok má plný mrkvy, kalerábu apiva.
„Pivo je rastlinný produkt,“ povedal matke asestre pri odchode.
Vezie sa na bratovej motorke Simson do vedľajšej obce. č sa včasopisoch dočítal odarkeroch. Okamžite mu bolo jasné, že na jedného darkera sa nechytajú ani všetci vegetariáni sveta. Keď potom onanoval nad fotografiou moderátorky erotickej relácie, preletelo mu semeno ponad hlavu azastavila ho iba zarámovaná fotografia brata vuniforme slobodníka slovenskej armády.
Jozef si so sebou okrem odhodlania byť skazený atajomný vezie aj päť metrov oceľového drôtu, dve polkilogramové závažia aklbko motúzu. Zčlánku totiž pochopil iba dve veci.
Po prvé – darkeri sú akční hrdinovia, bojovníci proti globalizmu. Slovo antiglobalizmus si pre istotu napísal na škatuľku ľahkých westiek. Darker, vegetarián, antiglobalizmus – tri kľúče od dverí do neba.
Po druhé – sú dva hlavné spôsoby, ako sa stať darkerom. Jozef si zapamätal len jeden. Je budúcim murárom, nie elektrikárom. Stačí na to oceľový drôt bez izolácie.
Je noc apod mrakom. Tma Jozefovi vyhovuje. Je predsa darker. To slovo sa mu páči čoraz väčšmi. Byť darkerom je miliónkrát lepšie ako bitka na zábave. Je to ešte lepšie ako onanovať so ctihodnou sesterničkou.
Prechádza cez celú dedinu azabočuje na poľnú cestu. Pozná ju, raz tu bol so spolužiakmi variť guláš. Opil sa medzi prvými anagrcal do kotla. Odvtedy všetci vedia, že sJozefom je sranda. Iba Silvia nie.
Motorka sa na jednotku namáhavo škriabe do kopca. Jozef nevidí na cestu. Zastavuje aopiera Simsona oskalu. Nad ním sa nejasne črtajú drôty vysokého napätia.
Jozef vyberá zbatoha motúz apriväzuje ho na drôt. Postup je taký jednoduchý, až sa čuduje, že okolité kopce nie sú plné darkerov.
Keď sa Jozef naserie, vypne prúd aj vokresnom meste. Avtme vstúpi do Silviinej izby apovie: „To som ja. Jozef. Darker.“
Na koniec motúza priväzuje závažie. Druhé závažie patrí na drôt.
Jozef poodstúpi od vedenia, napriahne sa ahodí závažie oproti oblohe. Závažie aj smotúzom preletí popod vedenie adopadne na lúku. Pritiahne si ho nazad aje uveličený svojou prefíkanosťou. Je hladný. Usúdi, že keď je darker, už nemusí byť vegetarián. Spomína si na hrniec mäsovej polievky doma vkuchyni ausmeje sa.
Motúz preletí ponad vedenie na piaty pokus. Je najvyšší čas. Jozefa už bolí ruka. Teraz je uveličený aťahá motúz, aby dostal drôt nad vedenie avyskratoval ho. Drôt sa blíži kfinále.
Teraz!
Jasný blesk beží po oceli, šmýka sa znej aspraskaním kľukato vbieha do zeme. Jozefovi stoja vlasy aj vták. Zem sa pohýna. Puká. Smerom kJozefovi sa rozbieha nežná brázda. Presne po takej brázde, ale Silviinej, Jozef túži. Zbrázdy sa vynára ženská ruka umazaná od hliny. Blesk sa končí na jej vztýčenom prostredníku. Prostredník sa jemne pokrčí adesaťtisíce voltov skáču na Jozefov úd.
Jozef prežíva niečo, čo je neporovnateľne silnejšie ako súčet jeho doterajších skutočných aj vymyslených orgazmov. Škoda, že len bleskurýchlo. Prudko mu zovierajú všetky tekutiny. Jozef je plný mäsovej polievky. Cez zopár starých aniekoľko nových telesných otvorov nestíhajú unikať pary. Ozýva sa mľaskavý výbuch, na lúku dopadajú kusy vareného mäsa aprší teľacia polievka. Vdedine zhasínajú všetky svetlá. Jozef sa stal na stotinu sekundy darkerom.
Dnes (3)
Starosta obce Milan Murín je vo svojej kancelárii. Píše anonymné udania na riaditeľa základnej školy. Anonymy sú jeho aplikáciou politiky na obecnej úrovni. Vtomto prípade však nejde odedinskú diplomaciu. Ide osynovca, ktorý onedlho doštuduje pedagogiku abude potrebovať miesto. Na písanie udaní starosta zásadne používa vyradený písací stroj, ktorý od revolúcie ukrýva pod kopou nepotrebných hesiel vsklade na povale obecného úradu. Na stroji chýba písmeno „t“.
Starosta píše: „... drdká na žynénkach učidelku prírodopisu Fridrichovú vkabynede delesnej výchovy včase vyučovaceho procesu...“
Starosta je prefíkaný. Vie, žinenka sa píše s „i“. Premýšľa. Teraz je treba napísať niečo ožiakoch. Ak sa anonym týka detí, musí sa prešetriť.
Vtom zhasína svetlo. „Kurva!“ povie starosta aopatrne vyzrie zobloka. Všade je tma. Po ulici kráča žena. Starostovi sa zazdá, že drží vjednej ruke meč avdruhej bič. Táto kombinácia je príliš absurdná aj na jeho horskú obec. Milan Murín zatvára oči apošúcha si ich zovretou päsťou. Keď ich znova otvorí, žena na ulici nie je.
Starosta vychádza zkancelárie apopamäti smeruje do kuchynky. Vlinke sú zápalky ana stene visí vždy pripravená petrolejka. Nič sa nedá robiť, udanie musí dopísať. Zajtra pôjde do okresného mesta na nákupy atam, ako zvyčajne, vhodí list do schránky.
Zápalky nachádza bez problémov, ale petrolejka na svojom mieste nie je. Starosta si spomenie, že ju minulý týždeň zavesili nad schody vo vestibule. Bol to jeho nápad. Zastavil sa unich cestou zpoľovačky pripitý prednosta vyššieho územného celku asvetlo petrolejky malo zakryť opadávajúcu maľovku.
„Máš to tu príjemne rustikálne, Milan,“ povedal prednosta.
Starosta sa teperí zkuchynky. Vrukách má ťažkú bukovú stoličku scifrovaným operadlom. Stolička je pamätníkom isúčasťou komplikovaného aúspešného rozkrádania majetku vsocialistickom vlastníctve maskovanom ako stavba kultúrneho domu. Kladie ju na miesto, kde tuší lampu. Lezie na stoličku arukami šmátra nad sebou. Nič nenájde, tak zväčšuje rádius hľadania. Takmer stratí rovnováhu, ale na poslednú chvíľu sa mu darí vyložiť pravú nohu na zábradlie oddeľujúce túto časť poschodia od vestibulu. Vzoprie sa na nohe amáva nad hlavou rukami vnádeji, že zavadí olampu. Oči si navykli na tmu astarosta nejasne rozoznáva obrysy predmetov okolo seba. Zdá sa mu, že sa pred neho postavilo niečo tmavé. Do nosa sa mu dostáva vôňa vypracovanej kože. Hrude sa dotýka niečo ostré atvrdé. Milan Murín si pomyslí, že musí prestať spitím, pretože má bláznivý pocit, že je to meč. Ostrý predmet preniká cez pletenú zelenú vestu, cez žltú polyamidovú košeľu aj cez päť centimetrov starostlivo pestovaného tuku. Milan Murín vpanike ustupuje, stráca rovnováhu apadá dole do vestibulu.
Roky sa chválil, že jeho obecný úrad má najvyšší vestibul vkraji. Naozaj. Vžiadnom inom obecnom vestibule by nemohol preletieť takmer päť metrov vzduchom anabrať dostatok kinetickej energie na to, aby sa od chrbta nastokol na žrď obecnej zástavy. Nikde inde by mu zástava neprešla hrudníkom, nikde inde by potom nezostal ležať pod rozvinutou obecnou zástavou napichnutý ako jednohubka, vytŕčajúc do povaly svoju čerstvo narezanú šunku ajasnozelený šalátový list pletenej vesty. Rozširuje sa okolo neho červený kruh ako pečatný vosk.
Zajtra
Herec regionálneho divadla Bedřich Sitek stojí pred nástenkou vo fajčiarni pri javisku avruke drží zatvárací špendlík. Vypichuje ním oči umeleckému šéfovi, ktorý ešte pred chvíľou na neho prísne hľadel zo spoločnej fotografie súboru. Potom vypichne oči aj riaditeľovi. Je to súčasť jeho dlhodobého plánu na ovládnutie divadla. Pritom sa mu ešte pred pár rokmi zdalo, že má miesto riaditeľa isté. Presviedčali ho otom spokojné úsmevy úradníkov zmagistrátu, ktorým pravidelne nosil päťlitrové demižóny domácej slivovice azabíjačkové špeciality. Rozžiarenú budúcnosť Bedřicha Siteka aMestského divadla znemožnila nenápadná obálka svideokazetou. Bolo na nej nahrané vcelku decentné sado-maso homosexuálne porno. Réžia Friedrich Sitek. Nejaká zákerná askazená sviňa si ho vNemecku kúpila aoblažila ním úradníkov. Bedřich je presvedčený, že to bol riaditeľ. Režírovanie homosexuálnej pornografie patrilo kjeho životným radostiam. Nimi afyzickým týraním manželky si kompenzoval zbabraný život. Permanentné lavírovanie medzi láskou kdivadlu, kdlhonohým chlapcom akmoci ho unavovalo. Ešte nikdy sa mu nepodarilo, aby bol spokojný vo všetkých troch oblastiach odrazu. Pred rokmi pomútil vnajlepšej miestnej cukrárni kvetnatými rečami ašľahačkovými rezmi Harlekýn hlavu jedinej dcére vtedajšieho riaditeľa divadla. Otri dni po veľkolepom sobáši však riaditeľ otvoril dvere na zaťovej šatni, aby ho pozval na pivo. Bedřichovi trčal zúst pohlavný úd študenta tretieho ročníka konzervatória Petra Padrnosa azo zadku červená svieca používaná ako rekvizita vinscenácii Naši furianti. Bedřich potom vzáchvate kajúcnosti splodil smanželkou dcéru. Nepomohlo mu to. Obzory sa prejasnili, keď vrozmedzí troch rokov zomreli komunizmus aj svokor. Ale vtedy sa objavila tá nešťastná apodľa Bedřicha vcelku nevinná kazeta. Porno režíroval vo voľnom čase, daň zhonoráru odviedol ažiaden zákon neporušil. Riaditeľských ambícií sa však na neurčito vzdal asústredil sa na drobné apermanentné podkopávanie autority vedenia divadla. Posledné dni mal na programe umeleckého šéfa. Režíroval Kráľa Oidipa aBedřicha neobsadil do hlavnej roly napriek tomu, že sa mu Bedřich urputne vtieral. Keby mal umelecký šéf sto očí, Sitek by mu vypichol úplne všetky. Za každú hereckú cenu, oktorú takto prišiel, jedno.
Zajtra (2)
Bedřich Sitek stojí vpredklone vtmavom sklade kulís, opretý okonštrukciu trónu zRicharda III. Má zatvorené oči avydáva hlboký hrdelný zvuk. Zozadu je do neho napichnutý päťdesiatročný javiskový majster František Doubrava. Búši do neho čoraz silnejšie arýchlejšie. Aktu chýba akákoľvek vášeň, čo obom vyhovuje. Vtom sa obom zazdá, že začuli na javisku tiché kroky. Okamžite prestanú aso zatajeným dychom vyčkávajú. Bedřich cíti, ako sa zneho pomaly aopatrne vysúva Františkov penis. Zvuk sa viackrát nezopakuje. „To tie nové dosky na javisku,“ hovorí František aznova sa oprie do veľkého Bedřichovho zadku. Zrazu sa streskotom rozrazia dvere aprudko udrú Františka do chrbta. Ten nechtiac zcelej sily prirazí do Bedřicha. Bedřichovi sa šmýkajú ruky ztrónu, stráca rovnováhu apadá tvárou na klince trčiace zčalúnenia. Dva znich hladko vchádzajú do naširoko roztvorených hercových očí. Bedřich Sitek vrieska ako skutočný Oidipus. Vo dverách sa črtá ženská silueta.
Pozajtra
Neznámy vandal alebo vandali poškodia vNárodnej galérii väčšinu zvystavených grafík Albrechta Dürera. Medirytina Nemezis bude úplne zničená. Polícia bude stáť pred neriešiteľnou záhadou, pretože ani jeden zprvkov aktívnej aj pasívnej ochrany galérie nezaregistruje nijakého narušiteľa. Obraz Nemezis bude neznámym ostrým predmetom nasekaný na drobné kúsky. Jeden zpríslušníkov bezpečnostnej služby bude vypovedať ovysokej štíhlej žene smečom abičom vrukách. Stopa sa ukáže ako falošná. Ochrankára prepustia kvôli podozreniu zpsychickej lability.
Pozajtra (2)
Hrob Albrechta Dürera na norimberskom Cintoríne svätého Jána bude zneuctený. Práchnivé kosti veľkého umelca rozmetá po širokom okolí nezistený blázon. Do očných otvorov na Dürerovej lebke zastokne meč abič. Ich pôvod nebude nikdy zistený.
Úryvok zpoviedky Nemesis (In: HORVÁTH, Karol D.: Karol D. Horváth, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2005) je publikovaný so súhlasom Literárnej akultúrnej agentúry LCA ().
