ղľáԾ
Čo je to za život, keď človek musí sedieť celý deň vkuchyni, lebo je horúco, košeľa sa ti lepí na telo, máš už len štyri cigarety, víno si dopil, akeď sa otočíš dobehne Rudko adopije ešte ito fľaškové pivo. Čo Kivader komu vživote spravil? Vo vlastnom dome si nemohol robiť, čo sa mu páči, ani si nič dovoliť kžene, lebo všade sa plietli deti. To preto sa otočil, lebo Helenka chcela poumývať vo vani taniere. Ako sa zohla, sukňa sa jej vyhrnula. AHelenka má podľa Kivadera pekné nohy! Môže on za to, že je chlap? Vystrčil Rudka na dvor. Vyhnal idievča.
„Choď ho strážiť, Moniko!“ povedal azabuchol dvere.
Monika astrážiť? Ju samú bolo treba strážiť! Sedel som na lavičke vtieni, no nebubnoval som, aby sa Kivader nezlostil. Radšej som sledoval chlapca, aby čosi nevyviedol. Lajoš brechal na reťazi adobre urobil, že zaliezol. Rudko už zdvihol kameň. Zadíval sa na kameň zblízka. On má taký pohľad, aj na vás sa díva, akoby vás po prvýkrát videl. Strčil si kameň do vrecka. Azačal hľadať kohúta. Zbadal ho vzadu na dvore. Skákal po sliepočke, až znej perie lietalo. Rudkovi sa to zapáčilo, vyskúšal to tiež ako kohútik.
„To sexujú, Rudy!“ zasmialo sa dievča aneslušne mykalo zadkom. No vtedy, ako naschvál, bežali okolo chlapci.
„Moniko. Fery má kazetu sKrujsom, čo mu operujú oči!“ kričali na ňu.
„Dyk Krujs! Šak to moja láska!“ zvýskla Monika arozbehla sa preč.
Čo som hovoril, že nevie strážiť? Rudko chcel ísť za ňou. Bežal čaptavo, ale dosť rýchlo. Vzal som bubon autekal tiež. On kadiaľ ide, psi radšej zaliezajú do búd. Všetci do jedného už krívajú. Očosi nižšie hrali chlapci futbal. Keď Rudko zbadal loptu, veľmi ho upútala. On keď niečo vidí, hneď to chce! Zabudol na Moniku, vtrhol do húfu, obral chlapcov, vykopol. Abolo po lopte!
„Mamóó,“ kričali chlapci.
Než som sa spamätal, zbadal bicykel. Uprený pohľad! Azasa rýchlo knemu! Odtlačil deti, vytrhol im bicykel, chcel sa spustiť, no spadol apokrivil koleso.
„Vypadni, dyline!“ naháňal nás matky shandrami.
Vzal som Rudka za ruku aťahal ho preč. Nechcel som, aby sa dívali, keď zúri. No znova sa mi vytrhol arozbehol sa dole svahom krieke.
„Hej, poď sem!“ zavolal na mňa ktosi.
Otočil som sa. Bol to Vajda. Ležal vtráve, na hlave mal klobúk. Za ním sa pásol kôň. Vajda bol raz vBudapešti, tam chodia policajti na koňoch. Veľmi sa mu to zapáčilo, tak si tiež kúpil. Aj Gagarin pri ňom ležal. Nohu mal vgypse. Vždy, keď sa opije, lezie na strechy askáče. Preto ho voláme Gagarin. Má knižku okozmonautoch. Stále ju číta. Nič iné ho nezaujíma, len kozmonauti. Vajda má televízor značky Filips, chladničku na dvestopäťdesiat litrov, auto, čo mu smerovky svietia na poplach oštvrtej ráno, ale Gagarin nemá nič. Vajda mu pred rokom kúpil zlepovaciu stíhačku, no Gagarin ju neposkladal. Radšej pije askáče.
„Kde máš kamaráta?“ spýtal sa Vajda.
„Doma. Kde by bol?“
„Čo robí? Spí?“ posmieva sa Vajda, žmúriac oči do slnka.
Vtedy sa ozval výkrik.
Jedna unás, Elenka Bila, sa stále chodila kúpať do rieky. Vždy sa vyzliekla, položila si šaty na breh. Lenže bola tučná avôbec nemala prsia. Keď ju Rudko zbadal, vošiel po kolená do vody, začal mykať zadkom ako kohútik. Elenka sa pošmykla, chcela sa rozbehnúť, no pošmykla sa audrela si hlavu okameň. Kým sme tam pribehli, bola už celá skrvavená.
ZÁCHYTKA (Zápisky ošetrovateľa)
Pár dní predtým, než som nastúpil, obesil sa na záchytke nejaký pacient. Ošetrovateľa, ktorý mal službu, vyhodili. Keď som sa otom dopočul, zašiel som za hlavnou sestrou.
„Vážne tam chcete robiť? Na oddelení sa vám nepáči?“ spýtala sa ma prekvapene.
Mal som plné zuby oddelenia, babského kolektívu, tých rečí ovarení, praní vysávaní, nákupoch, utieraní prachu. Napočúval som sa ich na celý život. Asestry? Večne by len štrikovali. Kpacientom lipli ako matky. Jedna sa za schizofrenika ivydala. Nemal som rád túto humánnu psychiatriu soknami bez mreží, ktorými stále ktosi vyskakoval.
„Na tej záchytke iba osprostiete,“ odhovárali ma sestry. „Samý ožran to je! Naši pacienti sú aspoň chudáci. Treba ich ľutovať.“
Nechcel som nikoho ľutovať. Zaťažovalo ma to. Keby som robil na internom, asi by som ošedivel. Vďaka nočným som mal na záchytke dostať vyšší plat. To rozhodlo.
Iba nedávno som sa dozvedel, že ten obesenec bol môj spolužiak zdetstva Pipi. Taký malý, pehavý, sdlhým nosom, žmurkavými očami, ryšavými vlasmi. Pochádzal zalkoholickej rodiny, kde pila matka iotec, deti pili tiež. Vškole vždy čosi vyviedol. Učiteľ hudobnej po ňom hádzal kľúče. Predpovedal mu, že skončí na šibenici.
Tentoraz vtom boli drogy, krádeže, nešťastná láska, hrozilo mu väzenie. Pipimu teda vďačím za to, že robím na záchytke. Nech je mu zem ľahká!
Keď mám vstávať na dennú, večer nezaspím, beriem prášky. Povedali mi, že sú neškodné. No cítim sa po nich čudne. Rohypnol. Je to nejaké svinstvo.
Dnes ráno stojím na zastávke, akýsi chlap sa na mňa zadíva, pýta sa, odkiaľ ma pozná. Keď dlho dobiedza, poviem, že zo záchytky.
„No jasné!“ tľapne si dlaňou očelo. „Ty si tam tiež ležal!“
Naskočím do autobusu, ten sa však nehýbe. Pri predných dverách otravuje šoféra Cigán. Je zjavne opitý. Tak skoro ráno? Šofér chce zavrieť, no Cigán sa mu vyhráža. Urobím poriadok? Urobím! Pribehnem, chytím Cigána za plecia, tlačím ho von, no on sa chytí zábradlia, drží sa ako kliešť. Sám ním nepohnem. „Poďte mi niekto pomôcť“ kričím. Šofér nalieha, ľudia šomrú, ponáhľajú sa do práce, no pomôcť nikto! Nechcú sa špiniť. Usmievajú sa pod fúzy, potvory, čakajú, ako to dopadne. Vzkypím od zlosti, sotím Cigána, vypadne zautobusu, udrie hlavou ochodník. Ostáva ležať. Nehýbe sa. Do čerta! Autobus vyštartuje. Vraciam sa na miesto. Ľudia sa na mňa dívajú ako na sadistu. Určite ma teraz odsudzujú. Mnohí sa odtiahli. Asi si myslia, že sa pustím ido nich. Po očku ma pozorujú. Nemal som sa miešať. Nechať sa vyprovokovať! Vždy sa do čohosi zamotám. Snáď som ho nezabil? Pri mojej smole nečakám nič iné. Obzriem sa, dívam sa von oknom. Cigán tam stále leží, okolo hlúčik ľudí. Cestujúci sa nervózne pozerajú na hodinky. Prídu neskoro. Keby mi pomohli, stihli by! Radšej si ma teraz morálne prežúvajú. Tá pekná blondínka pri zadných dverách ma pozná. Je to sestra zoddelenia. No ani sa na mňa neusmeje. Na bitkára? Kdeže!
Šiel okolo koľajníc, pil dezertné víno, našiel drôt, keďže bol medený, začal ho zmotávať na palicu. Zbadal ho výpravca audal policajtom. Než chlapa chytili, prerušil spojenie sPoľskom.
„V Ostrave som bol zavalený. Pol roka vbezvedomí,“ hovorí mi tulák ráno. „Oko vonku. Šľachy na ruke potrhané. Prstami nepohnem. Lebka prasknutá, hrudník rozmliaždený, rebro mi prepichlo pľúca. Vkrku trubička, zuby už nemám, na jedno ucho nepočujem. Uhoľné bane, pán doktor! Dajte mi cigaretu.“
Zaviedol som tuláka do izby, lebo ktosi zazvonil. Šiel som otvoriť. Na chodbe stála malá chudá žena spehavou tvárou. Dívala sa do zeme cez hrubé okuliare. Na mňa sa hanbila pozrieť. Má štyri deti, vraj. Aten nôž včera, to bola iba náhoda. Muž ju nechcel zabiť, Prosila ho, aby sa liečil. P ceste si to však rozmyslel. Policajti. Záchytka. To všetko muselo jej muža vystrašiť. Chce ho vidieť. Aspoň sa pozrieť okienkom. Plače. Akompótik, papuče, pyžamu, či mu nemôže nechať. Nie je mu zima? Má čo jesť? Veď na záchytke ešte nebol.
Hnal som ju kade ľahšie.
Ten jej slávny manžel ležal na posteli, oblečený, zviazaný. Keď som ho odpútaval, vypadol mu zvrecka fínsky nôž. Zamrazilo ma. Vduchu som videl, ako sami ten nôž zabodáva do žalúdka. Radšej som chlapa znovu zviazal.
Ďalší zvonček. Mladý muž, slušne oblečený, pod očami kruhy. Chcel, aby som mu vystavil potvrdenie, že bol na záchytke. Bol totiž včera sfrajerkou, žena sa bude pýtať, kde sa vnoci túlal.
„Prečo na záchytke?“ krútil som hlavou.
„Znie to presvedčivo,“ povedal. „Keby som sa vyhováral, tak mi neuverí.“
Napísal som mu to potvrdenie, keď som ho podal, hodil mi na stôl päťsto korún autekal, až sa za ním prášilo.
Uvaril som si kávu azačal som telefonovať.
Polícia-Juh. Nemohli prísť. Mali mŕtvolu, no nemali auto. Na železničnej stanici zasypala hlina robotníka. Než ho vyhrabali, chlap sa zadusil. Vytočil som Sever. Tiež nemohli prísť. Nákladné auto vysypalo pred činžiak piesok. Na samom vrchu ležala mína. Musia teraz prehádzať piesok zkopy na kopu. Čo ak by tam bola ešte jedna mína? Tú, čo sa našla, zobrali policajti do auta, označili ju lístkom, priniesli na oddelenie. Náčelník ich skrikom vyrazil. Vyhodia vraj celé oddelenie do vzduchu! Odviezli mínu naspäť azavolali pyrotechnikov.
Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše pivničné prostredie ich asi ubíjalo.
Len jeden sa tu cítil dobre. Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať zpostele. Keď si spomenul, že mal byť vrobote, rozosmial sa. Šlo ozriadenca Pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.
„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi. „Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. Ato sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej apchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka. Dve hodiny sme sa sňou mordovali...“
Zakiaľ som fajčil apopíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.
„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval. „Lenže, truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným apochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“
