ղľáԾ
XVIII.
Augustus vystihol chvíľu. Astrológ Calvus igeograf Samson práve dokončili zobrazenie germánskej ríše, po ktorom tak rímsky cisár túžil.
Posol netušil, koľko námahy sa ukrýva za tým malým dokumentom, ktorý mal vlatinskom znení rozmer 2x2 a pol lakťa, aktorý mu prikázal tak dobre strážiť, aby ho včo najlepšom poriadku doručil cisárovi Augustovi. Nepostrehol víťazný úsmev vtvári astrológa Calva ivojnového radcu Falkeho...
Starostlivo zabalený, ukrytý v záhrení, zapečatený, prinášal dlhou cestou do Ríma to, po čom Augustus už mesiace túžil. Keď konečne rímsky cisár dostal do rúk tak dlho očakávané dielo zobrazenia, myslel si, že ho klame zrak alebo že snáď nie je pri zmysloch. Obraz, ktorý pred neho posol položil, mal takúto podobu...
Znova sa zahľadel na dokument, priblížil si ho kočiam... Urobil tak niekoľkokrát... Nakoniec mu vtriaške, ktorá sa ho zmocnila vypadol zrúk. Smiech akŕče ním začali zmietať...
Privolaný lekár mu ihneď podal lieky, uložil ho do postele. Akeď sa napokon po dlhej chvíli upokojil, opäť si ten nešťastný dokument predložil pred seba.
– Ako sa to mohlo stať? – hovoril si sám pre seba, lebo zkomnaty vyhnal všetkých. Ako? – opýtal sa opäť. – Ako si mohli dovoliť niečo také mne, cisárovi Augustovi. Ako si len mohli dovoliť urobiť taký diabolský dokument?
„V diabolskom dokumente“ bolo zakreslených plno malých krúžkov, pri ktorých boli pomenovania. Obsahoval tiež desať väčších nápisov, naznačenie tokov riek spomenovaním.
Kde je zvýraznené, aké dlhé aširoké je ich územie? Čo znamenajú nápisy To Mel ibokon, To Askiburgion, Ta Abnóba, Ta sudeta oré, Ta sarmatika oré... Čo to všetko má znamenať? – opäť sa sám seba pýtal Augustus asnažil sa upokojiť ruky, ktoré sa mu znova začali chvieť. – Kde sú zaznačené končiare vrchov? Kde sú roviny?
Zrazu vyskočil zlôžka, na ktoré ho uložili lekári avrútili sa do vedľajšej miestnosti, kde sa po kútoch od strachu krčilo služobníctvo.
– Ihneď mi zavolajte toho hlupáka! – rozkázal trasúcim sa hlasom.
– Zmilovanie, božský Augustus! Akého... hlupáka? – hodil sa jeden zprítomných na kolená.
Ďalší však pochopil arýchlo bežal po posla, ktorý sa vrátil od kráľa Marobuda. Okamih trvalo astál pred rozhnevaným cisárom.
– Čo si mi to priniesol? – zrúkol na neho Augustus. – Počuješ, čo si mi to priniesol? – opäť skríkol cisár asdokumentom zobrazenia mu šermoval pred vystrašenými očami.
– Zmilovanie! – klesol posol na kolená. – Zmilovanie, božský cisár! Priniesol som to, čo mi ctihodní učenci odovzdali auháňal som ktebe, ako som najrýchlejšie mohol!
– Ctihodní učenci! – hromžil opäť Augustus. – Lotri sú to! Zmije! Počuješ? Zmije!
Posol horlivo prikyvoval, no keď si spomenul na svoj pobyt unich, potvrdil sa mu pravý opak. Kráľovské pohostenie, ktorého sa mu dostalo, vôbec podľa neho nezodpovedalo cisárovým zlostným výrokom. Ale môže posol protirečiť? Radšej horlivo prikyvoval, lebo dobre vedel, ako skončil ten pred ním.
– Akde sú ctihodnosti, ktoré ti dali tento dokument? – opäť hrozivo zatriasol zobrazením pred očami na smrť vystrašeného posla, – tak povedz, kde sú? Mali si ich predsa priviesť! Tak znel môj rozkaz!
– Sú... ostali tam, vGermánii...
– Ostali tam! – povedal si Augustus pre seba. – Aty sa pozri, čo si priniesol! No len sa pozri! – zdrapil ho za plášť astrčil pred neho dokument.
Posol vystrašene behal očami po zobrazení, no vtvári sa mu zračil len obrovský strach aveľká bezradnosť!
– Nič ti to nehovorí, čo? Aako by ti aj mohlo, veď si iba obyčajný – nuntius! – dodal napokon aopovržlivo ho odsotil.
Posol bol muž vnajlepších rokoch, urastený amocný. Len takých vyberal cisár, veď ako inak by vydržali dlhú anamáhavú cestu. Bol urastený amocný, kypel zdravím avôbec sa mu nechcelo skončiť ako tomu pred ním! Mozog mu pracoval na plné obrátky... Ako sa zachrániť pred rozzúreným cisárom? Ako?
Vtom sa mu vmysli rozjasnilo. Áno, veď nad tým vlastne premýšľal celou cestou... Tá podobnosť! Chcel to povedať hneď, ale cisárovo vyčíňanie mu myseľ zatemnilo strachom.
– Božský Augustus... – začal opäť, keď cisár si jeho hlasu ani len nepovšimol. – Viem niečo, čo by ťa mohlo zaujímať!
– Božský Augustus! – ozval sa, premáhajúc chvenie vhlase. Ak sa chce zachrániť, nesmie dať najavo strach, nesmie...
Cisár zbystril pozornosť.
– Vrav! – prikázal mu jednoslabične.
– Božský Augustus! Bol som pri tom, keď zobrazovanie dokončovali... Astrológ, geograf... No bol pri nich aj jeden Germán, vlastne... stále... Navlas sa podobal nášmu astrológovi. Boli jeden od druhého na nerozoznanie, ibaže ten Germán mal úplne biele vlasy...
– Tak? – zmraštil anapokon zodvihol Augustus bledé obočie, ktoré mu rovnou čiarou lemovalo tvár. – Hovoríš na nerozoznanie...
„Astrológ Calvus má teda dvojníka na nerozoznanie!“ premýšľal Augustus. „Na nerozoznanie! Možno že... Ale nie! To predsa nemôže byť pravda! Alebo... že by predsa? Že by to boli pokrvní bratia?“
Posol mu nasadil chrobáka do hlavy.. Konečne prišiel na niečo, čo mu ako-tak objasnilo konanie astrológa igeografa... Vychytil sa od tých, ktorí sa pred niekoľkými minútami doslova triasli osvoj život. Vychytil sa avyhľadal Claudia...
Našiel ho ako zvyčajne zahrabaného vknihách vknižnici. Sústredený do štúdia ani nepostrehol, že dnu vstúpil cisár aže ho už dobrú chvíľu pozoruje...
– Čo povie môj dvorný archivár, znalec histórie isúčasnosti na toto tu! – stratil už cisár trpezlivosť avyrušil ho zo štúdia.
Claudius sa strhol pri jeho hlase aschytil do rúk dokument, ktorý mu Augustus hodil na stôl.
– Prepáč, bo-božský Augustus...
– Neospravedlňuj sa, radšej čítaj! Ale nie tu, poď so mnou! – rázne vykročil cisár aClaudius krívajúc, ledva po jeho istom kroku stačil.
Zastali vkomnate, kam po prvýkrát voviedli predčasom aj učencov. Aj dnes sa nádherná mozaiková výzdoba usmievala, aj sochy akoby sa chystali ožiť. Ale cisár Augustus, ktorý inokedy potešene prechádzal pohľadom po výzdobe miestnosti, dnes na ňu ani len nepozrel.
– Tak čítaj! – opäť prikázal Claudiovi.
Tomu od sústredenia začalo pomykávať hlavou, ba aj plecom. Vrukách držal zobrazenie amlčky ho skúmal. Boli tam malé krúžky, pri nich záznam pomenovania... Jasne bol zaznačený Danubius...
Spočítal všetky krúžky nad Danubiom – bolo ich deväťdesiatštyri. Prečítal nápisy na zobrazení aotočil si dokument viackrát proti sebe, no napokon ho položil do pôvodnej polohy, vakej mu ho dal Augustus.
Cisár pozoroval Claudia ačakal na odpoveď, no ten sa sňou akosi neponáhľal. Napokon však predsa len po dlhšej chvíli prehovoril:
– Na-nazval by som to... hlavolamom... Každý hlavolam sa však dá rozlúštiť. No treba ktomu ča-čas avýchodiskový bod krozlúšteniu. Pohľad na-na tento dokument mi hovorí, že je to dô-dô-dôsledná práca, ale mám taký pocit, že-že to nie je zobrazenie germánskeho kráľovstva! Nevidím vyznačenú dĺžku ašírku ich-ich územia... A-a kde je-je trasa od jednej lokality kdruhej? Ačo rieky? Že-že by ich bolo len jedenásť? Alebo lesy... Vi-vidím tu iba šty-štyri záznamy olesoch! Rád by som ktomu videl aj vy-vysvetlivky... – povedal napokon abezmocne pokrčil ramenami.
– Ja tiež! – prikýval cisár. – Ja tiež, to mi ver! Spravili sme chybu... Nemali sme kráľoviča poslať domov!
Claudius samozrejme vycítil, že ich oklamali. Pomyslel si, čo stým má mladý kráľovič aako už niekoľkokrát predtým, iteraz mu napadlo, ako dobre že odišiel ešte pred týmto všetkým!
Nahlas však povedal.
– Možno sa nám ča-časom podarí túto záhadu rozlúštiť...
Myslel to vskutku úprimne, no veľmi svojim slovám neveril. Záhada to bola priveľká, jej rozlúštenie takmer nemožné. Presne tak, ako si to želali jej tvorcovia.
