ղľáԾ
KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH
Noc som mal nepokojnú. Autobus odchádzal včasráno, atak som sa niekoľkokrát preventívne zobudil. Nadránom na dôvažok prišiel návratný sen (podotýkam, že nepripisujem snom nijaký význam; to však neznamená, že po nich nezostávajú na vedomí cucfleky). Snívava sa mi, že za prvou Bratislavou je druhá, celkom iná. Po tej chodím. Nikdy sa mi tam nič neprihodí, nikoho nestretnem, len chodím asom šťastný. Za hradom adómom je veľké námestie, potom stráň smohutnými dubmi, cez ktoré presvitá slnko. Tam sa začína druhá Bratislava. Dá sa do nej vojsť aj cestou ku prístavu. Zrazu sa, akoby za cudzou bránou, otvorí mesto, po ktorom sme túžili, rušné aokrové. Je jednoduché byť šťastný, aspoň vo sne. Trvá to krátko, ale zakaždým si stihnem povedať: konečne doma.
Táto druhá Bratislava, samozrejme, nejestvuje, ani nikdy nejestvovala. Ale niekedy, na okamih, podarí sa mi vbdelom stave zazrieť akúsi jej nie celkom vydarenú podobizeň. Je to momentka. Krátke zahryznutie do hrdla.
Sen oBratislave sa občas vyskytol aj prv, ale po štyridsiatke už patrí ku kmeňovému repertoáru. Kedysi som si ho vysvetľoval ako illusion du déjà vu. Dnes viem, že to nie je ilúzia, je to jednoducho déjà vu, už raz videné. Alebo možno videné vpredstihu. Zjavuje sa mi vo sne vlasť, akeď sa zobudím, uvedomím si, že na tomto svete jej niet. Tak si ma smrť privyká, zmieruje ma smyšlienkou, že som iba na výlete aže sa nakoniec vrátim domov. Všade dobre, doma najlepšie.
(...)
„Existuje totiž taký jav, nazvime ho, povedzme, kolobeh života vprírode, akaždý, kto pracuje skonkrétnymi, hmatateľnými vecami, každý okrem nejakého načisto odtrhnutého literáta... ale aby som ťa zbytočne neurážal: zaoberáš sa ešte stále literatúrou?“
„Literatúra,“ povedal som, „je rovnako konkrétna ako vajcový šalát alebo kravské vemeno. Predáva sa, ak to nevieš, vobchodoch.“
„Lenže vajcový šalát alebo kravské vemeno majú nejaký zmysel. Aliteratúra?“
„Na to ti poviem taký príklad, Dúfam, že tvoja suseda...“
(Neviem prečo – je to azda akési podvedomé udomácňovanie sa vnovom prostredí: myslíme na iné, ale pritom ohmatávame okolité objekty, pomenúvame ich, určujeme im miesto – neviem prečo, ale usúdil som, že žena sediaca vedľa bradatého priateľ je jeho frajerka. Azda podľa toho, že si hneď po príchode zavesila koknu kabátik, oprela si oň hlavu azadriemala. Vskutočnosti, pravdaže, nemohla tak rýchlo zadriemať, iba sa hrala, ale práve pre tú hru... Manželka, zunovaná častým spoločným cestovaním, by iste tiež dala prednosť spánku, ale ešte by, hoci so zažmúrenými očami, udeľovala nezmyselné pokyny, aby nezabudol vNitre kúpiť trávové semeno, ači sa neprevráti taška, lebo je vnej čaj; ešte by, hoci zpolospánku, trúsila bludné postrehy, že ten nový účes ale Magde nepristane aže na Račku videla včera úplne rozmlátené auto; ešte by si, anie raz, povzdychla, ako ťažko sa jej zaspáva vautobuse. To nie je útok proti manželkám, tak sa jednoducho prejavuje špecifický vzťah, že poskytuje zázemie, priestor pre tieto duševné vetry. Iste, mohol by mať napríklad hluchonemú manželku, alebo mohlo ísť onáhodnú spolucestujúcu; ale to, ako žena knemu priľnula plecom – zľahučka, takmer na dištanc, akoby sa dotýkali iba teplami svojich pokožiek – tá nerestná cudnosť... ponáhľala sa, lebo spať sním sa jej azda pritrafí hocikedy, ale vedľa neho iba zriedka. Teda frajerka. Neviem prečo, ale veď tú jednu cestu hádam vydrží byť, pre mňa, jeho frajerkou? Dúfal som teda, ale vopak toho, čo som hovoril.)
„...že tvoja suseda nebude počúvať. Dočítal som sa otom vjednom americkom časopise, Saturday Review, ale na tom napokon nezáleží. Tak teda vtej Amerike, však to poznáš, strelená krajina, vAmerike vznikol včase najväčšieho rozmachu feministického hnutia taký krúžok alebo spolok, kde sa schádzali osamelé ženy. Poklebetili si, vymenili skúsenosti, poradili ako stáť na vlastných nohách, zaobísť sa bez chlapov. Raz sa napríklad pod odborným dohľadom učili, ako si zaviesť pesar. Vynára sa tu samozrejme otázka, načo im je bez chlapov pesar, ale to teraz môžeme nechať bokom. Novinárke, ktorá otomto samovzdelávacom krúžku písala, sa podujatie páčilo aosobitne vyzdvihla, že ženy využili príležitosť anavzájom si pochválili, aké majú ešte vždy pekné prepeličky. Vraj im to pozdvihlo sebavedomie. Napokon, aj mne sa to páči, je to svojím spôsobom dojímavé, ale prečo ti to hovorím. Bolo by, pravdaže, prirodzenejšie, keby ženu otom, že má peknú chamajdičku, presviedčal chlap, anie rečami. Ale vdanej situácii je takéto núdzové riešenie celkom namieste. No, ato isté robí literatúra. Presviedča ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho otom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, ačasť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru.“ (Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, 1989, s. 17 – 18, 25 – 26).
