ղľáԾ
vietor ma privial
cez železné
pletivo plota
do jeho ôk
sa chytila hrdlička
ako ja
do detského
á貹Ծ
vkráličích očiach
vypuklých ako
ššDZ
doznela hudba
len krv kvapkala
na zaprášený
bubon
hlavné bolo
horieť slabšie
aľúbiť tvoje
ruky
Գܳé
ohýbať železo
alámať sny
keby sme žili vstredoveku
ty by si bol zrejme
vzdelaným aľudomilným
ídz
sambíciami stať sa
predstaveným kláštora
ja by som bola
od pätnástich rokov
岹á
matka ôsmich detí
apiatich anjelov
hoci by času bolo málo
občas by som
sliedila okolo kláštora
či sa objavíš
adoma by som
pri čmáraní
tvojej podobizne
do modlitebnej knižky
veľmi túžila
vynájsť fotoaparát
nie som doma
vživote
ani vpoučkách
mám doma všetkých
okrem seba
na teba som natrafila
keď sa zrazil
priestor sčasom
amňa privalili
dnes teda hlcem
mestský prach
asuché poučky
trochu aj kvôli tebe
apíšem sci-fi
otom
ako ti raz dám
domov
