ղľáԾ
mám schizoïdné sny
vyžmýkané utorkové ráno
visí vo vzduchu ako
obavy... o zvlhnutú bielizeň
občas sa zabúdam (vrátiť s5)
vmyšlienkach
aty si potom nespomínaš...
na obrysy môjho tela
kým sa vyčasí prejde celá Večnosť
(mám ťa rád takto)
vretrospektíve
akoby to bolo dnes
... malý koník behá krížom-krážom
po záhrade avôbec mu nevadí že je
(z dreva) všetko po starom...
popraskané pingpongové stoly
vôňa jazmínu...
novučičká kolobežka len tak
opretá omúr
včely vdozrievajúcich hruškách
kvasáky s kôprom
káva zcigórie
staré knihy vkomore...
(každá rozlúčka je ako malá smrť)
aj tak sa raz všetci zídeme vkrčme
„U krívajúcej kačky“ amožno inde
na tom predsa nezáleží
(či je to) vkrajine vychádzajúceho Slnka
alebo na Montmartri;
málo sa mám rád
aobčas táram... dve na tri
trochu smutné nanebovzatie
dnes mi veru nie je do smiechu
nebo je čierne ani tér
(aj ukričaný kamelot stratil reč
čas-sekundant márne kontruje Osudu
starý asfaltér odchádza na pivo
aslečna vprotiľahlom okne si ležérne
vyzlieka blúzku...
netuší že som voyer
takatalvi
(krajina ktorej niet)
stojí na rohu detstva
pár drobných vdlani (nohy bosé)
ráta dlaždice...
neboj sa maličká... anevrav mi pane!
ty si tá zulice... však?
(noc čo noc postáva na ošarpanom
ǻí)
... prebúdzajú sa vo vykričanom ráne
koráliky r ozkot ú ľ á n é
auž je tu zas
nebadane... to zázračné babie leto –
krásne obyčajný kolobeh žitia
nič viac okrem túžby
(a vtáky odlietajú netušiac že po zime
opäť prichádza jar)
viem že mŕtvi nestarnú
nemajú na to čas ani myšlienky
... dlho som bol preč
no odteraz pôjdeme všade spolu
ukážem ti biele noci
antilopy gnu
staré amfory zabudnuté vhlbinách mora
avšeličo iné – úsmev Giocondy
aperzeidy (slzy sv. Vavrinca)
ktoré padajú bohvieprečo najmä vauguste
... asi mám prismutné ústa
keď mi jednostaj len odvrávaš
pobozkaj ma ahneď sa všetko stratí
zlé idobré
neopakovateľné ivšedné –
na okamih amožno nadobro
Աč!
šťastie si vždy krájam
na-drob-no...
Zo zbierky Namilosť anemilosť
