ղľáԾ
NOC
Je príliš. Horkne od tmy.
Akožou
prikladá ťa ksoli.
(Len pre taktiku hodín
budeme tí,
čo boli.)
* * *
Vtaktike hodín
to faustovské...
Usmievaš sa,
akoby si tušil,
prečo je oplotený
Գٴǰí...
Každým krokom
zamestnávaš ozvenu:
aje tu niekto,
kto načúva
van Goghovým uchom...
PO DNI
Vo vlastnej izbe
chodil som po dne, nazeral za zrkadlo,
vynášal tiene na svetlo, stieral prach
z kníh, s ktorými sa už nebolo radno hádať:
za celý deň namlčaný, za celý
deň zarastený, pripravený
začať odznova, ešte i keď som zaspával,
myslel som,
že som.
* * *
Tento muž ešte trvá na nádeji,
pije vodu z dlaní, padá do trávy,
učí sa abecedu, odznova počíta
na prstoch, usmieva sa
do slnka, prechádza dažďom
s nepokrytou hlavou, dýcha
súhlasne so spiacim synom,
zasadil strom, ešte trvá na nádeji,
rukou sa dotýka brezovej kôry, horúcej
pokožky svojej ženy, šálky s čajom,
čierneho klavírneho krídla, na ktorého
vyleštenom dreve vidno odraz
sústredenej tváre
neznámeho strelca.
ܰÁմ
jazyk, živé mäso.
Relatívne spory
oabsolútnu fantáziu.
Držíme sa za ruky
s mŕtvymi,
ktorí nás prežijú...
SPRÁVA PRE ISTVÁNA BETTESA
siateho júlobra v sklamanom roku
orchestrálnej stavroginskej éry
zanechal istý melancholik
všetkých sv. srandistov v kóme,
a my by sme sa o tom ani nedozvedeli,
keby sme (celkom náhodou) nenašli
v chlebe zapečenú
krvavú dirigentskú paličku.
OSCHOPNOSTI NELIETAŤ
(haiku? sprižmúreným okom)
áٱ
do perín
Ikarovo perie.
PÝTAŠ SA,
ale otázka leží mimo možností
odpovede;
odpovedáš, ale v plamienku
rozsypanom po viečkach
blčia len okná z mrazu:
v zásuvkách tvojho stola
žٲú
nedopísané listy:
toľko slov,
lásky a svetla,
cez ktoré presakuje
tma.
BÁSEŇ: ODKAZ
(ukradnutá Dáši)
Pani Hlinická
na lampe
sedí lastovička
vletela dnu oknom
ateraz
sa nevie
Dzٲť
von
(Dáša)
