ղľáԾ
Alchýmia sna
Moja nočná myseľ je gigantické akvárium
mora, kde sa všetko bez jediného slova,
bez jediného pokynu hmýri arozmnožuje
vúchvatnom, divom kolotoči. Apatické sépie,
rozviate, vláčne medúzy aohnivočervené
raky vskale sledujú súboje
rýb s rybami –
cez ich tlmené telá prenikajú
všetky otrasy aexplózie zpovrchu, dokážu
rozvibrovať až deviatu hladinu,
ale hlbšie sa nedostanú:
hlbšie je už len dno. Vidím
na ňom vraky lodí –
nejedna z nich v olejovomtichu ukrýva
vzácny tovar
... a kto môže, nech povie
viac.
ó
Ako samička uhranutá vôňou
kráčam za tebou celým mestom;
nasledujem ťa, hoci nič o tebe neviem:
nepoznám tvoje meno adokonca
ani tvoj hlas.
Poznám len frekvenciu žiary
tvojho tela. Zaklínadlo,
čo ma núti ísť za tebou a ja poslúcham –
ako pomätená idem až von, za mesto,
do tvojho zámku. Vovedieš ma
do najkrajšej komnaty a zamkneš:
samoľúbo sa otáčaš ku mne,
aby mohlo prísť to,
čo obaja tak veľmi chceme –
odohrávame zvláštny duel,
kde nikto nevíťazí. Je to čistá hra,
fair-play, na bielych plachtách
z hodvábu, no zároveň
nečistá: bez splynutia duší. S tebou,
môj čarodejník, prvý
a zároveň poslednýkrát.
Ztmy
Čierny tuš preniká
do atramentu noci, rozlieva sa
vňom aja – vykrojená
sama od seba, od prapodstaty,
vraciam sa do podzemia: víta ma
jeho desivé ticho. Prichádzam tam, kde
bdelosť vystrieda ospanlivosť
a stuhnutie. Mrazivé ustrnutie
aja – visím
vpodivnom časopriestore, pricviknutá
za vlasy uprostred mŕtveho domu,
apredsa po celý čas viem, že svietiaca
lúka plná vzruchov avôní je na dosah:
vedú k nej ošúchané dvierka vtmavom dvorci
zamknuté na jeden západ;
kľúč od nich nosím stále za pásom – vraj
modlitba apísanie môžu
zachrániť človeka pred temnotou:
nech sa mi tak stane. Amen.
Telo básne
Dostáva sa ku mne vždy len vúlomkoch,
čo ktosi bez opýtania hádže
popod okná mojej skalnej veže,
vo dne i v noci;
zakaždým keď vyjdem von, nájdem
len za hrsť črepín, torzá
rozbitých tiel. Každý kúsok
opatrne beriem do rúk
aodnášam do svojej dielne:
ako reštaurátor domaľovávam farby,
vzory, zliepam, prikladám ksebe
obrazy adieliky rozpadnutého vejára –
neznáma sila ma núti znovu nachádzať
pôvodný vzhľad mnohých tiel;
prenášať ich ztmy – do svetla.
Každý deň myslím na to isté:
možno práve toto bude posledné.
(zb. Materia prima, 2014)
