ղľáԾ
Pavol Rankov: Matky
– Fľandra, – šepla žena. – Rovno pod matkinou strechou sa... sboľševikom.
Teraz pritisla ku kľúčovej dierke druhé oko, akoby dúfala, že tak uvidí vtmavej izbe prijateľnejší obraz. Ale zasa mala pred sebou len siluety nahých tiel. Zlostne si zahryzla do pery. Potom sa pomaly vystrela. Pohľad jej padol na ligotavé ozdoby zavesené na jedličke visiacej nad kuchynským stolom. Zazdalo sa jej, že jedna zgúľ môže spadnúť z konca vetvičky. Posunula ju. Prešla cez temnú miestnosť klavici, ale nesadla si. Hľadela na izbové dvere ako na hranicu. Nevedela však, či túto dôležitú hranicu prekročiť nesmie, alebo, naopak, musí.
Po chvíli sa niekoľkými ráznymi krokmi vrátila kdverám. No vmomente, keď jej prsty zovreli kľučku, opäť zaváhala. Ruku pomaly odtiahla autrela do zástery, akoby sa dotkla čohosi nečistého. Prešla znovu cez kuchyňu azosunula sa na lavicu. Drevo zavŕzgalo. Žena napäto pozrela na dvere, ale keď sa neotvorili, pohrozila knim päsťou a znechutene zasipela:
– Zvery vruji. Nič vás nevyruší.
Pokrútila hlavou a vzdychla.
– Lenže toto je môj dom, – povedala už takmer nahlas. – Amoja dcéra.
Dievčina prechádzala tvárou po mužovej hrudi. Tvrdé chlpy ju šteklili na ústach. Vdychovala ostrú chlapskú vôňu. Keď sa dostala kpodpazušiu, odtiahla sa:
– Musíme vymyslieť, ako by sme ťa okúpali, aby si mamička nič nevšimli.
– Što? – spýtal sa muž.
– Okúpem si ťa. Umyjem.
– Meňja myť nada? – smial sa muž. – Vazmu sneg...
– Kdeže sneh! Vykúpem si ťa vteplej vode ako dieťatko.
– Deťatko? – zopakoval muž.
Nadvihol sa na lakti, aby videl dievčaťu do tváre. Obzeral si ju vbelasom mesačnom svetle, ktoré prenikalo malým oblokom.
– Kagda vojna zakončitsja ideťatko budet.
Dievčina sa otočila na bok apritisla sa k mužovi. Pokrčenú nohu mu položila na brucho.
– Akedy sa už vojna skončí?
– Kagda my ubjom vsech nemcev!
– Všetkých hádam nie! Aj dolu vmeste žijú Nemci, a to sú dobrí ľudia.
Muž ju pobozkal. Zrazu ale vstal a pritlačil tvár kobloku.
– Nemci! – vykríkol.
Otvoril okno anahý sa prepchal von. Dievčina za ním vystrčila samopal.
Ozlomok sekundy neskôr sa otvorili dvere ado izby vbehla matka.
– Zavri oblok, hlupaňa. Nemci idú!
Dievčina však len stála. Zopla ruky ajej pery už šepkali prvé slová modlitby. Matka ju odsotila, priskočila kobloku azavrela ho. Náhlivo pozbierala porozhadzované časti ruskej uniformy.
– Halt! – ozvalo sa zvonka.
Vzápätí zazneli výstrely a povely vnemčine. Dievčina si pritisla tvár kobloku, ale matka ju znovu odtiahla:
– Sprostá, daj si košeľu a ľahni si! Rob sa, že spíš. Nikdy si ho nevidela. Stýmto my nemáme nič spoločné.
Streľba neustávala.
Nahá dievčina kľačala na posteli shlavou položenou až na kolenách amechanicky sa modlila.
– Bohorodička, vyslyš ma a pomôž. Bohorodička, vyslyš ma a pomôž. Bohorodička, vyslyš ma a pomôž, – opakovala.
Matka snáručou plnou vojenských šiat hľadela na jej nahý chrbát.
– Vyslyš hriešnicu apomôž boľševikovi?! – hlesla zlostne.
Oči sa im stretli. Obe si vtej chvíli uvedomili, že výstrely sa už neozývajú.
– Mamička, oni mi ho zabili, – šepla dievčina.
– Obleč sa a ľahni si. Jemu už nepomôžeš, buď ušiel, alebo ho chytili, – prikázala matka.
Pomaly ako dieťa, keď si uvedomí svoju bezmocnosť, si dievčina ľahla. Matka si sadla na okraj postele ahrubým paplónom prikryla dcérinu nahotu.
Spakruky ju pohladila po líci:
– Nemci môžu prísť každú chvíľu. Budú nás vypočúvať. Oničom nevieš! Zobudila ťa streľba. Jeho šaty hodím do šporhelta. Aobleč sa už konečne, frajla!
Na svitaní matka vyšla na dvor. Vzala zo šopy lopatu azačala odhadzovať sneh. Vnoci trocha pripadlo, ale stopy pod oblokom dcérinej izby boli stále viditeľné. Niekoľkokrát zahrabla lopatou, až sa dostala na zem.
Pritisla si tvár kusklu. Dcéra stále kľačala pri posteli amodlila sa.
Žena sa potom pustila po stopách. Striedavo sneh odhrabávala, alebo vŕšila na malé kôpky. Prešla tak cez dvor a záhradu až kplotu. Jedna latka bola vyvalená. Žena ju zodvihla azcelej sily šmarila kveľkej kope popíleného dreva pri maštali.
– Túto dieru máme vplote už zopár rokov, Herr Offizier. Nie anie, aby som to opravila. Veď viete, keď je žena bez chlapa, na gazdovstve to poznať. Psí život, pán dôstojník. Hundeleben, Herr Offizier. Frau ohne Mann... Der Frau ohne das Mann... – pripravovala si, čo bude Nemcom hovoriť.
Prehodila zopár lopát snehu zo záhrady na stopy za plotom. Potom jej pohľad upútalo niečo na úbočí.
– Bože môj, – šepla, – daj, nech sa mi to len marí.
Vdiaľke zo snehu vytŕčalo čosi sinavé.
Chalupa stála na kraji dediny. Bolo celkom možné, že okrem nej anemeckých vojakov omŕtvom tele vsnehu nik iný zatiaľ nevedel. Na úbočie nebolo ziných dvorov vidno achodiť do lesa na drevo bolo teraz zakázané. Žena si povedala, že ak ho Nemci do poludnia neodnesú, vyberie sa za farárom apoprosí ho opomoc. Veci okolo pochovávania sú predsa jeho starosť.
Dcére nepovie nič. Zakázala jej vyjsť zdomu aešte raz jej to zopakuje. Amusí zavrátiť každého, kto by chcel ísť kmŕtvole popred ich okná. Dcéru ochráni. Je ešte mladučká, časom zabudne. Prespala sa, ale to sa stalo aj iným. Vojna sa čoskoro skončí adievča sa zahľadí do iného. Nájde si takého, čo vie odpúšťať. A toto všetko zostane len vnajtajnejších spomienkach, ukryté ako podsnehom.
Žena ešte raz krátko pozrela na úbočie, ale jej pozornosť teraz upútalo vzdialené zahrmenie. Búrka vdecembri ju prekvapila. Potom zahrmelo znovu aona si náhle uvedomila, že o tomto dunení hovorili ženy včera po omši. Kanonáda. Blíži sa front. Žena sa prežehnala.
X X X
Slnko bolo ešte slabé, ani do obeda nevládalo vysušiť zem nasiaknutú nočným dažďom. Zuzana kľačala v mokrej tráve. Vrukách držala otvorenú knižku, hoci modlitbu za mŕtveho manžela už poznala naspamäť. Od plaču červené oči upierala na veľkú kopu nedávno navŕšenej zeminy.
Nemecká komandatúra ani po veľkom presviedčaní nepovolila farárovi pochovať ruského partizána do vysvätenej zeme na cintoríne. Chlapi zdediny museli vykopať jamu do zamrznutej zeme hneď pod horou, rovno tam, kde ho zastrelili. Telo zabalili do plachty a pochovali vnarýchlo zhlobenej truhle zneopracovaných dosiek. Ale hrob farár aj tak vysvätil. Boľševik či nacionálsocialista, pred Bohom sme si všetci rovní, okríkol protestujúceho gardistu, ktorý na pochovávanie dozeral.
Keď prešiel front,Zuzaninou prvou myšlienkou bolo, že hrob treba riadne obmurovať. Vedela, že jej matka na to nedá ani korunu, rozhodla sa teda, že pôjde za ľuďmi znového národného výboru. Len toho sa obávala, či nebudú chcieť preniesť Alexeja dolu na cintorín alebo nebodaj až do Sovietskeho zväzu. Tu pod horou ho mala blízko. Mohla za ním zájsť každý deň, niekedy aj trikrát. Matka sa pravdaže hnevala, obávala sa, čo si pomyslia ľudia, keď Zuzana takto verejne oplakáva milenca-boľševika.
Ale Zuzane bolo všetko jedno. Opár týždňov aj tak každý uvidí, že čaká dieťa. Malého Alexeja. Určite to bude chlapec. Alexej Alexejevič. Zuzana už dlhšie hľadala slová, akými to oznámi matke.
Keď sa Zuzana vracala úbočím kdomu, všimla si, že od ich záhrady jej ide oproti trojica mužov. Dvaja boli sovietski vojaci, červeň náplecníkov na ich uniformách žiarila v chladnom marcovom slnku, tretí bol milicionár, po dedinsky oblečený civil sčervenou páskou na rukáve. Len aby nechceli Alexeja previezť niekam preč, preletelo jej znovu mysľou.
– Ste Zuzana Lauková? – spýtal sa milicionár, keď sa uprostred lúky stretli.
– Áno, veď viete, – odvetila Zuzana.
Muž pohŕdavo našpúlil pery:
– Musíte podať vysvetlenie vistej veci, pôjdete snami.
