ղľáԾ
vzrýchlenom čase
... a všetko by bolo (takmer) ako kedysi,
ibaže si akási spomalená (takmer vo všetkom),
vpríprave obeda, vrobení poriadku
medzi vecami, aaj vsebe,
anajviac azda – vpísaní...
všetko ti trvá oveľa dlhšie,
anaopak, dni sú čoraz rýchlejšie akratšie,
kratšia je aj medzera medzi dvoma pondelkami...
... čoraz ťažšie ti padne veriť na zmysluplnosť
tvojho zrýchleného týždňa
(akoby si sním už nevládala držať krok
adochádzal ti dych)
čoraz ťaživejšia obava,
že čoskoro, načisto spomalená,
nebudeš už vôbec schopná hry
na lov vlastného času
cesta - necesta
ale že cestou môže byť aj slepá ulička,
už ťa ani neprekvapuje,
ulička, na ktorú nás zaviedol
tak trochu pomýlený krok,
nerozhodný aváhajúci
vo svojom hľadaní...
... alebo je ňou okľuka,
ktorou sme si chceli predĺžiť
čas putovania
(už vieš: zo všetkých najkrajší)
čoraz častejšie si myslievaš,
že kceste patrí okamih,
keď sa noha oprie okameň,
splynie sjeho nehybnosťou,
pretože aj pristavenie
máva svoju váhu asvoj zmysel
alebo knej patrí slovo
zatúlané pri okraji chodníka,
ktoré zrazu objavíš,
ponoríš sa do jeho tvaru,
pripravená vziať si ho za svoje...
neurčitá vzdialenosť
medzi začiatkom akoncom,
nepredpovedateľnosť trasy
(... cesta - necesta,
slovo - neslovo...)
chýba mi tak veľa vecí
chúlim sa do sonatíny
(hľadajúc opakovane strácané)
zahaľujem sa do nej ako do kožúška,
ktorý by ma mal ochrániť
pred pľušťami,víchricou a mrazom
(pred akýmkoľvek iným druhom nepohody
zasahujúcej viac dušu ako telo...)
chýba mi tak veľa vecí,
oktorých neradno hovoriť atobôž už písať...
... ale najmä odvaha
ukotviť sa vosvete bez istôt,
v prijatí ambivalencie
za jediný možný model
svojho domova
chúlim sa do sonatíny
vmolovej tónine,
ktorú si ja sama nikdy nezahrám
