ղľáԾ
BOSORKA
– Ako sa vlastne voláš?
– Melánia, ale môžeš mi hovoriť Melanka.
– Prečo by som to robil?
Neodvetila. Rudo sa zavrtel vposteli, aby si takto urobil viac miesta. Rukou si prikryl tvár. Vyzeral, že spí. Svetlo, ktoré sa predieralo cez špinavú záclonu, mu dráždilo oči. Apo včerajšku ho bolela hlava. Tiež mu na nálade nepridávalo, keď si uvedomil, že žena je sním ešte stále vposteli.
– Nebudú ťa zháňať?
– Nemá kto.
– Hm, nechceš mi uvariť kávu?
– Môžem aj sebe?
– Dobre.
Preliezla cez neho, rýchlo si na seba natiahla špinavé rifle avyťahané tričko. Trochu sa po miestnosti motala, kým našla kávu.
Rudovi sa uľavilo. Aspoň necítil dotyk jej tela. Spoloprivretými očami ženu pozoroval. Snažil sa rozpamätať, ako ju zbalil. Musel už byť pod parou, keď si prisadla kich stolu. Akedy sa vpivárni objavila, to si nedokázal vybaviť. Až keď sedela vedľa neho aCyrila, na to si spomínal jasne. Obaja po nej šli, vistú chvíľu to vyzeralo, že kamaráta odvedie na záchod atam si vydobyje jej vlastníctvo, no Cyro zhasol priskoro. Ulakomil sa na ňu, dávno nebol so ženou, tak si ju po záverečnej odviedol ksebe, ateraz ani netušil, či kniečomu došlo. Možno keby ho nebolela hlava, aj by prišiel na to, či sa mu uľavilo. Ale shlavou ako vrece cementu sa nedalo nič robiť.
– Sladíš?
– Ako kedy.
– Ja musím, inak by som ju nevypila... Aha, tu je cukor. Dám si, áno?
Rudo si iba vzdychol.
– Akože sa to voláš?
– Rudo.
– Aty si moje zabudol.
Najprv zafučal. – Melánia, nie som debil.
– Prepáč, mám ti kávu doniesť do postele?
– Hej.
Priniesla. Najprv jemu, potom zašla po svoju. Sadla si na peľasť. Rudo sa uškrnul aodpil. Zabohoval.
– Je veľmi horúca.
– Už viem.
Prestali sa zhovárať. Melánia miešala kávu aobčas pozrela na Ruda. Ten sa tváril mrzuto. Čakal, kedy jej dôjde, že tu nie je vítaná.
– Môžem sa ťa niečo spýtať? – Nečakala avyhŕklo to znej. – Čo povieš, keby som sa ktebe nasťahovala? Nemám veľa vecí, nezavadzala by som ti. Aje so mnou psina.
Vytreštil na ňu oči. – Čo to trepeš! Nepotrebujem ženskú. Mám dosť starostí, ako uživiť seba. Atej srandy od teba som si doposiaľ veľa neužil.
Hrýzla si spodnú peru aRudo čakal, kedy sa rozplače. Nebolo mu jej ľúto. Jednoducho, noc sa skončila, už ju nepotreboval. Chcelo sa mu spať. Žena naňho dychtivo pozerala.
– Niečo ti ukážem. Ak ťa to pobaví, môžem zostať?
Neochotne ju vyzval. – Tak ukáž!
Melánia odložila kávu na stôl. Pristúpila k stene. Ešte raz sa pozrela na Ruda.
– Doriti! – zašepkal avypúlil oči.
Na chvíľu zabudol ina bolesti hlavy. Zľakol sa, potom úľak odplával. Zatriasol hlavou aposadil sa. Žmúril očami. Ženu nevidel. Potom sa otvorili dvere aMelánia vošla dnu.
– Čo ty na to?
– Urob to ešte raz.
Urobila. Dával pozor, no aj tak nezistil, ako sa to stalo. Vstal aopatrnými krokmi precupotal kstene. Váhavo načiahol ruku aprstami sa dotkol steny. Bola studená, hladká apevná. Ukazovákom pre istotu poklopal. Ozval sa dutý zvuk. Potom počul, ako sa mu za chrbtom smeje.
– Nauč ma to.
– To sa nedá.
– Akože nedá, ty to vieš. – Namrzene sa vrátil do postele. Dopil kávu azapálil si prvú cigaretu. – Naozaj sa voláš Melánia?
– Hej, už som ti povedala.
Pristúpila kposteli akvokla si na okraj. Snapätím aočakávaním pozerala na Ruda. Všimla si, že nemá popolník. Zdvihla ho zo zeme adržala vrukách, aby mal kam odklepávať.
– Neprerobil by si na mne. Vidíš, viem sa oteba postarať.
Neodvetil. Tuho premýšľal. Rudo nebol hlupák. Hlava mu pracovala na plné obrátky. Nech to robila, ako chcela, toto ešte nevidel. Anielen on. Ihneď mu zapínalo, čo má vizbe. Aj sa mu začala páčiť, hovoril si, že to vôbec nie je stará žena, ani škaredá nie je, ani namyslená, hovoril si, že je to žena súca knemu.
– Ským žiješ?
– Snikým.
– Každý niekoho má.
– Hej, ija, ale nie tu. Vmeste som sama.
– Nie je to bohviečo, byť sám. Každý si do teba dovoľuje. Chceš, aby som ťa ochraňoval?
– Hej.
– Vieš variť?
– Aj variť, aj prať, aj upratovať, aj štopkať. Všetko som to robila odmalička.
– Hm, aj by som ťa bral.
– Vieš, ty si prvý, kto má omňa záujem.
– Už to niekto videl? To, čo vieš.
– Ľudia sa toho boja.
– Ako to robíš?
Pokrčila plecami. – Neviem.
– Neklameš?
– Nie.
– Nezdá sa mi. Raz si predsa zistila, že to dokážeš.
Melánia sa zavrtela, videla, že Rudo sa na ňu nezlostí, ani ju nevyháňa, hneď sa jej dýchalo ľahšie. Ihovorilo.
– Raz vnoci, to som bola maličká, som sa zobudila. Nutkalo ma ísť na záchod. Mali sme taký drevený, na dvore. Zaspatá som vyšla von. Keď som sa vracala, stále vpolospánku, zistila som, že dvere sú zamknuté. Na noc sa unás dvere zamykali. To ma rozrušilo ažtak, že sa vraj po celej dedine ozvalo moje vrešťanie. Rodičia otvorili dvere, nechápali, ako som sa dostala na dvor.
– Čo stým urobili?
– Nič. Dedinskí ľudia. Vedeli svoje, ale nič nepovedali. Po rokoch som to pochopila. Bolo to cez deň, neodhadla som vzdialenosť, len odrazu mi pred očami vyrástla stena, vtej sekunde mi napadlo, že si oňu rozbijem hlavu, oškriem čelo, budem škaredá, zjazvená, od strachu sa mi oči samy zatvorili. Žiadna bolesť na mňa nesadla, nič ma nezastavilo. Otvorila som oči amoje telo bolo vkuchyni. Od hrôzy mi zdreveneli nohy. Odvtedy, vždy keď to robím, mám oči zatvorené. Prišla mama. Všetko som jej povedala. Mama si spomenula na svoju starkú. Považovali ju za bosorku. Žila na konci dediny. Ja som si ju veľmi nepamätala. Skôr iba zrečí. Raz vraj vdedine prepukli kiahne. Veľa ľudí pomrelo, atak svoje zúfalstvo obrátili proti starkej. Ukameňovali, ubili ju na smrť. Mama povedala, že to mám po nej.
– Sprostosť! Bosorky neexistujú.
Melánia pokrčila plecami. – To neviem. Viem len, že odvtedy všetci na mňa pozerali už len ako na bosorku.
Rudo sa postavil, poobliekal. Nehádal sa, nevyvracal jej reči. Otvoril konzervu anakrájal chlieb.
– Poď obedovať. Bosorka.
Jedli. Melánia sa krozprávaniu vrátila. – Možno máš pravdu. Nevyznám sa vtom. No toto bol dôvod, prečo som odišla zdomu. Strach ma vyhnal. Aby som neskončila ako mamina starká.
Melánia zostala. Len čo sa najedli, upratala zo stola, vyvetrala izbu, poutierala prach. Rudo ju chvíľu pozoroval, potom ho premohli driemoty. Zobudil sa až za tmy. Melánia celý čas sedela na stoličke apozorovala chlapa, ktorý si ju vzal ksebe. Cítila sa spokojná apod ochranou.
– Čo budeme robiť? – spýtala sa Ruda, ktorý si šúchal oči apomaly navracal kživotu.
– Idem na pivo.
– Môžem ísť stebou?
Zapálil si cigaretu. Mávol rukou. – Ale! Potrebuješ sa zabaviť aj ty. Žrať taký hnusný život bez osladenia, to sa nedá.
Zašli do pivárne, vktorej sa vlastne zoznámili. Kúpili si pivo aprisadli kRudovým kamarátom.
– Hej, Rudo. Mám pre teba kšeft.
– Aký? – pozrel na Cyrila.
– Búrajú susedný barak. Je tam kopa vecí. Chápeš? Šrot... Budú prachy... Odvezieme do zberu.
Rudo si dal poriadny hlt. Opakom ruky si utrel mokré ústa, zvrecka vyhrabol cigaretu. Zapálil si akonečne pozrel na chlapa.
– Taká sračka.
– Čo sa vyťahuješ? Si frajo, že máš ženskú?! To mi je panička! Budú suchoty, sa na teba vybodnem.
– Prosil sa ti niekto? – Obrátil sa kMelánii: – Chceš ešte pivo?
Pokrčila plecami.
– Kúpte pivo slečne amne borovičku.
– Kúp si sám.
– Potom vám ukážem niečo, že sa ztoho poseriete.
– Blufuješ.
– Keď čo len jeden zvás niečo také videl, zaplatím ja.
Chlapi sa chvíľu radili. – Dobre, ukáž!
Rudo kývol Melánii. Ani sa nepohla. Musel ju drgnúť lakťom do rebier.
– Čo sedíš? Choď na hajzeľ! Tak ako doma.
Melánia sa postavila, jeden zchlapov sa uchechtol. Ostatní boli ticho ačakali, čo na nich Rudo vymyslel. Melánia pomalým krokom kráčala cez celú miestnosť na opačný koniec. Ani raz sa neotočila, ani na chvíľu nezmenila krok. Došla kstene aodrazu zmizla chlapom zočí. Nikto sa neozval. Ani keď sa vrátila dvermi. Až kým si opäť nesadla.
– Čo to má byť? – zmohol sa konečne na otázku Cyril.
Rudo sa zaškeril, privinul Melániu ksebe ahrdo pozrel na kamarátov.
– Je zcirkusu?
– Ty si cirkusant, ty mestský bulo.
– Ako to robí?
– Normálka, myslíš, že ti to zavesím na nos? No určite!
Chlapi sa poskladali, čašník doniesol alkohol. Odrazu im nebolo veľmi do reči. Zazerali na Melániu. Jej boli ukradnutí. Mala svojho Ruda. ARudo borovičku. Rudo ju držal okolo pliec, majetnícky si ju chránil. Vedel, že odteraz bude mať dosť cigariet ialkoholu. Zbierať šrot mu vtej chvíli pripadalo debilné. Tušil, že život sa sním začal kamarátiť. Vždy sa tu niekto zastaví, aby videl jeho Melániu. Takáto správa sa mestom rýchlo šíri.
– Kde si bol, Rudo?
Neodpovedal. Pristúpil kstolu ahodil naň balík.
– To je pre teba.
– Čo si doniesol?
Rudo si zapálil cigaretu aposadil sa na stoličku. Pozrel na hodinky. Melánia stála pri stole abalíčka sa ani nedotkla.
– Čo sa okúňaš? Pre teba, tak otvor!
Až teraz ho poslúchla. Najprv sa pokúšala špagát rozviazať. Keď jej to nešlo, priniesla si nožík ajednoducho ho rozrezala. Rudo ju pozoroval. Pobavene aspokojne. Pritom si poťahoval zcigarety. Papier šušťal, aako sa vyzliekal, padal na dlážku. Spod neho vyrástla poskladaná látka, ktorá sa čoskoro premenila na šaty. Melánii zažiarili oči.
– To pre mňa?
– Hej, ja nosím nohavice.
Melánia si pritisla šaty na hruď. Boli červenej farby, vyzerala vnich, akoby horela, mala zaklonenú hlavu aujúkala.
– Prestaň! – zahriakol ju. – Obleč si ich.
Rýchlo sa prezliekla. Pred Rudom. Nespúšťal znej oči anemohol sa zbaviť pýchy, že táto žena, jej telo ajej schopnosti patria iba jemu.
– Ako vyzerám?
Cmukol ausmial sa na ňu. Potom pozrel na hodinky. Chvatne sa postavil.
– Aby sme šli.
– My niekam ideme?
– Čo si myslíš, že šaty zničíš vtejto diere?
Potom už nepovedal ani slovo abral sa kdverám. Melánia za ním náhlivo pobehla. Na ulici ju počkal. Prišiel taxík. Bola prekvapená, ale zostala ticho. Nasadli aauto ich vyviezlo do južnej časti mesta, do novej štvrte na kopci. Vystúpili.
– Čo tu budeme robiť?
– Zarábať trochu fajnovejšie...
Rudo zvrecka bundy vytiahol lístok. Skontroloval si adresu.
– Myslela som, že vpivárni...
– Na tých sprostých ožranov je ťa škoda.
Pohodil hlavou. – Tu je naša budúcnosť.
Pristúpil ktrojposchodovému domu sbalkónom, vikiermi, lomenými štítmi. Zazvonil. Melánia mu chcela pošepkať, že sa bojí, že vtakom dome ešte nebola. Nemala príležitosť. Dvere otvoril starší pán. Podozrievavo si ich premeral.
– Dobrý večer. Ja som Rudo. Prišli sme včaššie, nerád meškám.
– Á, to ste vy, tak poďte!
Vošli do iného sveta. Cítili sa stiesnene, no Rudo sa hneď spamätal.
– Prachy máte pripravené?
– Samozrejme, nech sa páči na poschodie.
Kráčali po točitom schodisku dohora na tretie poschodie. Melánia šla za Rudom sotvorenými ústami. Vošli do menšej izby.
– Môžem vás niečím ponúknuť?
– Pijem whisky, ak máte.
Muž ich obslúžil atiež si prisadol. Prehodil nohu cez nohu apobavene sa usmieval.
– Viete, zvyčajne si nepozývam takých... Premohla ma zvedavosť. Celé mesto ovás hovorí.
– Má aj prečo. Je to vec, akú ste ešte nevideli.
Muž si odpil. Rudo to po ňom zopakoval. Melánia sa pohára ani nedotkla.
– Zdá sa mi, že vtom musí byť nejaký trik.
– No dovoľte! Teraz ste ma obvinili, že som podvodník.
– Len sa neurážajte.
– Avy sa nevyvyšujte, keď ste nevideli.
Melániu reči chlapov nezaujímali. Robila to len kvôli Rudovi, ktorý sa jej ujal. Na ničom inom jej nezáležalo. Nemohla vyjsť zúžasu, ako si niektorí ľudia žijú. Ak by to rozprávala doma, nikto by jej neveril. Veľmi chcela vstať apristúpiť kpresklenej stene, za ktorou vdiaľke blikotali svetlá mesta. Neurobila to. Bála sa. Atrochu sa za seba aRuda hanbila.
– Tak ukážte, čo viete, – vyzval Ruda domáci.
Rudo zavrtel hlavou. – Nie som dnešný, vážený. Peniaze na drevo.
– Keď chcem kúpiť, musím vidieť.
– Tak dobre. Peniaze bude strážiť ona.
Muž sa nečakane zasmial. Zo zadného vrecka nohavíc vybral peňaženku, vytiahol znej bankovky apodal ich Melánii.
– Je ich toľko, ako sme sa dohodli?
Muž neodvetil. Melánia sa musela postaviť, aby na peniaze dočiahla. Potom ich držala vruke, bola zmätená, nevedela, čo snimi. Zakaždým ich zhrabol Rudo. Nakoniec, keď to už trvalo dlho, peniaze si strčila do výstrihu.
– Tak sa ukáž, srdiečko!
Melánia skamennou tvárou zamierila kstene, vktorej boli jediné dvere. Dvere, ktorými vošli.
– Ho, ho! Pomaly. Vybehne aj speniazmi. Nech to urobí na druhej strane.
Poslušne sa otočila akráčala na opačný koniec. Stena bola prekrytá knižnicou.
– Hej, ty! – zakričal Rudo na Melániu. – Tie knihy ti nebudú vadiť?
– Nie. Avolám sa Melánia.
– Viem, srdiečko. Len som mal obavy, či prejdeš aj cez knihy.
– Prejdem.
– Tak sa ukáž!
Melánia vykročila a,ako zakaždým, stratila sa. Rudo zaujúkal avíťazoslávne pozrel na muža.
– Tak aké triky? Videli ste na vlastné oči.
Muž užasnuto hľadel na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou stála žena. Postavil sa azašiel ku knižnici. Neveriaco ohmatával chrbty kníh. Rudo sa uchechtol.
– Ani sa ich nedotkla. No videli ste už také niečo?
Muž sa vrátil na svoje miesto. Usrkol zpohára. Rudo whisky vylôchal naraz. Zamľaskal.
– Kde je vaša spoločníčka?
– Na druhej strane. Vráti sa dvermi.
Čakali. Rudo mal chuť na cigaretu. Váhal, či si má zapáliť. Predsa mal pred bohatstvom rešpekt.
– Kde je?
– Možno ju pritlačilo, – povedal Rudo azasmial sa. – Alebo nevie trafiť naspäť. Máte to tú veľké. Je to prepojené?
– Ako čo?
– Táto izba smiestnosťou za stenou.
– S akou miestnosťou? Tam nie je nič. Je to vonkajší múr.
Rudovi ovisla sánka. Vyskočil na rovné nohy autekal dole. Muž za ním. Vybehli zdomu, museli ho obísť. Melániu nevideli. Muž zaviedol Ruda pod stenu. Pozreli dohora.
– Zbytočne zízate, je to naozajstná čarodejnica, – štekol posmešne aaj podráždene.
Hľadali telo. Muž sa obával nepríjemnosti. Rudo myslel len na peniaze, ktoré mala žena ukryté vo výstrihu.
VBARE (miniromán, Slovenský rozhlas, 2008)
Barman hodil vlhkú handru do drezu apozrel na hosťa. – Dopite konečne!
– Nerád pijem rýchlo. Nič ztoho nemám.
Barman pozrel na hodinky avzdychol si. – Lenže ja už dve hodiny ťahám cez čas. Chcem zavrieť.
– Vás asi robota nebaví.
– Baví, lenže ma čakajú doma. Naozaj je už neskoro. Zostali ste tu iba vy.
– Nerozčuľujte sa. Poviem vám vtip, dopijem apôjdem.
Barman si vzdychol. – Počúvam.
– Žena ide cez park vnových šatách. Oproti nej kráča muž sroztiahnutými rukami. Žena si pomyslí, že ju chce znásilniť. Nechce si dať zničiť nové šaty atak si ich vyzlečie. Nahá odovzdane kráča kmužovi sroztiahnutými rukami. Keď sú už oproti sebe, muž zakričí: Uhni, šľapka, nevidíš, že nesiem sklo?
Muž sa rozrehotal arukou trieskal po barovom pulte. Aj barman sa rozosmial, ikeď pôvodne nechcel. Potom sa načiahol po handru, vytiahol ju zdrezu aprevesil, aby sa vysušila.
– Ideme?
Hosť na jeden dúšok vypil koňak. Zamľaskal. Pozrel na barmana.
– Na rozlúčku ešte jeden. Výborný. Počúvajte. Žena pečie závin. Predtým ako ho položí na plech, odreže konce. Prečo to robíš? Pýta sa muž. Naučila som sa to od mojej mamky. Vždy to tak robila. Po mesiaci išli na návštevu ku svokrovcom. Svokra piekla závin. Muž sa jej pýta. Prečo ste odrezali konce? Lebo mám malý plech.
Obaja muži spontánne vybuchli. Barman sa od smiechu až prehýbal. Aj hosť sa zvalil na pult acelé telo sa mu natriasalo. Barman sa nakoniec upokojil. Pozrel na hosťov chrbát. Chvíľu váhal anakoniec sa ho dotkol.
– Čo je vám?
Hosť zdvihol hlavu. Opakom ruky si utrel zaslzené oči. Barman mu podal servítku. Vysiakal sa.
– Prepáčte, dnes som pochoval manželku.
Barman vytiahol zpolice fľašu analial koňak do pohára. Fľašu neodložil.
