ղľáԾ
PORUŠENÝ RAJ
(Kaštieľ na samote...)
I.
DOBRÁ SPOLOČNOSŤ
1
Po dlhých zimných dňoch, plných praskania uvoľnených trámov povál ašramotu zle zamknutých dvier, ktoré, nepripúšťajúc inú alternatívu, zamykala sestra Alžbeta vždy koncom jesene, aby nadobudla pocit istoty, že prázdnotu mrazivých mesiacov zimy strávime vhlbokom tranze sebakoncentrácie, nastalo obdobie odmäku, sprevádzané štebotaním ašvitorením sýkoriek, červienok alastovičiek, krákaním našuchorených vrán vkorunách ovocných stromov abujnením jarného slnka. Zizieb kaštieľa sa vyparovalo usadené ticho neznesiteľne bolestnej izolácie, ktorou nás sestra chcela vyprovokovať kponoru do mlčanlivých náboženských meditácií: park ožíval tisícami larvičiek cikád, hubovitých puzdierok modliviek, pandráv roháčov vpráchnivejúcich stromoch..., akmitavými pohybmi slizkých chvostov jašteričiek. Dni sa predlžovali ako ruka stvoriteľa aobrovská železná brána ohrady, ktorej tabuizovanú existenciu strážili prísne zákazy premýšľať onej, vŕzgala vneprirodzených tóninách... Život ožil...
Prvá sa do tejto metamorfózy ročného prezliekania prebudila Ina, plavovlasá adetsky svieža, svrkočom dlhším oštyri mesiace zimného spánku. Hladná aabstinenciou telesných stykov očosi zdržanlivejšia, iba včipkovanom župane, cez ktorý presvitali vábničky jej mladého, štíhleho tela, drobné špicaté kozičky apohlavie nežne cudné – akoby bola dcérou Japonky, zostupovala opatrne, preciťujúc každý krôčik aľahko sa končekmi prstov pridŕžajúc vyrezávaného zábradlia, po starom vŕzgajúcom schodisku zo svojej podkrovnej komnaty, kde uschovávala vprísnej tajnosti niekoľko dômyselných vibrátorov ako svojský protest, ktorým dávala mat nezmyselným nariadeniam sestry Alžbety. Prešla chodbou pre neexistujúci personál apästičkami zabúchala na moje nezamknuté dvere... Neviem, či som ešte sníval, alebo mala skutočne strieborné viečka, keď sa studenými prstami dotkla môjho zaroseného čela aso zvonivým chichotom aperami takými vlhkými, až to vyrážalo dych, mi celkom pri uchu pošepkala: – Gabriel, miláčik, ste slobodný... Prebuďte sa, zima zomrela. Je marec! Jar...! Jar...!
Vesmír zosladol... Dych perál zajasal. Aj hodváb bol zrazu ako vánok... Ako gesto vzdychu...
Pri pohľade na drobnú Ininu medzierku, keď sa mi obrátila chrbtom aenergicky otvárala pavučinami zamrežované okná, som bol prinútený predstierať malátnosť zdlhého spánku; pretieral som si oči anasilu zíval, aby ma nevysmiala za náhle prebudenie neslušnej žiadostivosti, ktorá nemohla ujsť pozornosti, šik...
Pravdepodobne nie je vhodné zmieňovať sa otom, ale musím...! Miloval som ju...!!! Stačila kradmá myšlienka na ňu, citlivá nížina, vysoká výšina, čokoľvek, čo nejako súviselo sjej bytím asrdce sa mi rozbúchalo, rozbúšilo, zdivelo, srdce sa mi rozbľabotalo od nekonečnej blaženosti, zapišťalo pocitom vďaky kbožstvám, ktorým nikdy nebudem môcť byť dostatočne zaviazaný za prekrásny, skvostný zázrak jej zrodu. Počúval som, ako sa jej ľahké krôčiky strácajú vútrobách kaštieľa... Azadržiaval vzlyk...
