ղľáԾ
Bezbranný, chopí sa tvojich kolien, bývalý víťaz, teraz prosiaci; len morská pena dáva krásu jeho nahote, len morské hviezdice ho zdobia. Je to len rybí sliz, čím páchne? Je to pach krvi zbojísk, pach lások nerovných, pach vypálených očí? Pach života?
Tým všetkým páchne osud, ktorý ti zviera kolená.
Prijmeš ho, či sa odvrátiš späť do dievčenstva? Do hier, keď lopta bola loptou, anie symbolom, kpráci, keď bielizeň bola priadzou, nie pokušením nahoty? Keď hmat slúžil ruke, ale neprebúdzal pleť?
Chvieš sa, prebudená. Niet návratu.
Je to len krv, kto hľadá východisko?
***
Rozhodíš ruky vtákom, nech zobú vzlyky, tie vzdušné korienky, trhané vsamote, nech duša, spáč milujúci zo sna, sa prebudí. Započúvaná, blúdiaca za hlasom Orfeovým podsvetím spánku, zklbka sna pradúca.
To precitnutie rozochvieva nozdry, krídla, ktorými vzlieta túžba, ten bojovník, spiaci na štíte; hľa, vyskočil abehom rozvlnil suknicu. Amáva práchnom.
Nie, nevracaj sa do zjavností. Sen vhusom blate liahne labute.
***
Nahota, ten šat len čakajúci na spichnutie. Ale už horúcou ihlou šitý čertami. Vpurpure lásky, všarláte šialenstva, vždy vzdrapoch, na ktoré vášeň trhá nehu.
