ղľáԾ
(úⱹǰ)
Obrovský dvestoročný gaštan stál uprostred dvora, na ktorom boli porozhadzované najrozličnejšie predmety – zlomené stoličky, stará pokazená chladnička, ojazdené pneumatiky znákladného auta ainé haraburdie. Fasáda dvojposchodového domu bola zanedbaná, zmúrov padala omietka, na niektorých miestach viseli zo strechy kusy zhrdzavených odkvapov. Len bielizeň rozvešaná na kovových držiakoch pripevnených orámy okien potvrdzovala prítomnosť nájomníkov.
Strom bol fantastický. Jeho obrovská koruna prerástla strechu akonáre vystierali svoje vetvičky koblohe. Zdalo sa, že sa chystajú roztlačiť staré múry, ktoré sa ich pokúsili uväzniť. Na zemi ležal niekoľkocentimetrový koberec farebného lístia. Fascinovane som pozeral na tento neskutočný magický obraz. Laura ma pozorovala apo chvíľke ticho povedala: „Toto je môj strom. Musíme sem prísť na jar, keď kvitne. Vieš si to predstaviť?“
Prikývol som. Začal sa ma zmocňovať zvláštny pocit. Niečo tu nebolo v poriadku. Strom, ktorý vyrástol na dvore domu asvojimi obrovskými koreňmi mohol zničiť jeho základy, mi naháňal strach.
„Je tu uväznený!“ zašepkal som.
Laura pokrútila hlavou. „Je tu v bezpečí.“
Chytil som ju okolo pása a inštinktívne viedol do najtmavšieho rohu tohto tajomného priestoru. Moja intuícia ma nesklamala. Za vysokým krovím sme objavili vmúre niekoľko schodov vedúcich do akejsi zabudnutej pivnice. Pomaly sme zišli dolu anedočkavo sa vrhli na seba.
Myslel som si, že sa Laura bude brániť, ale ona práve naopak veľmi jednoznačne podporovala moju aktivitu. Oprela sa chrbtom ostaré dvere adovolila mi vojsť kolenom medzi jej stehná. Bozkával som ju na dlhý labutí krk, na iskriace vlasy, na končeky mihalníc. Pod tenkou blúzkou som zacítil fantastický pohyb. Laura sa dostávala do tranzu. Mala zatvorené oči, usmievala sa acez pootvorené pery ticho vzdychala. Prehla sa ako luk apritláčala svoje horúce lono na moju nohu. Bol to úžasný pocit. Moje sebavedomie stúpalo do závratných výšok. Nahmatal som malý výbežok, ktorý spôsobil, že Laurine vzdychy sa premenili na hlasné stony, jej pery sa priblížili kmôjmu uchu a niekde zdiaľky sa ozval tichý výkrik. „Nie!“
Laura mi vzápätí nečakane chytila ruku a znovu, omnoho dôraznejšie, niekoľkokrát za sebou zopakovala: „Nie! Nie! Nie!“
Začal som ju zúfalo bozkávať na pery, na krk, svojou agresivitou som chcel zachrániť odchádzajúcu vášeň, ale moja snaha bola zbytočná. Laura sa prudko odo mňa odtiahla aposledný raz veľmi nástojčivo povedala: „Nie!“ Potom sa schúlila do klbka aticho sa rozplakala.
Stál som tam zmätený, nešťastný, pokorený. Nenávidel som chvíľu seba a chvíľu Lauru. Zároveň som ju strašne ľutoval. Vten večer si už druhýkrát pritláčala obidve ruky na brucho apomaly sa upokojovala. Zrazu som si uvedomil nezmyselnosť celej situácie. Naše prvé milovanie by sa malo odohrať vodpornom špinavom priestore. Až teraz som si všimol poodlupovaný lak dverí, oktoré sme sa pred chvíľou opierali. Pod našimi nohami ležali porozhadzované staré noviny.
Začal som sa obviňovať. Som gadžo, ktorý sa prestal kontrolovať, lebo mu libido udrelo na mozog. Vduchu som Laure ďakoval, že včas zastavila to ohavné šialenstvo. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo sa vlastne vten večer stalo. Zatiaľ som Laurine reakcie považoval za prejav útlocitu adobrej výchovy.
