ղľáԾ
NOC/turná, TRIO Publishing, Bratislava, 2018
...
O niekom, kto blúdi a pozoruje svet. Ostro a úprimne. Bez zložitých komentárov. Vreťazení obrazov. Sú ako röntgenové lúče, ktoré jej prežiaria rozum i cit. Nehmotného ducha. Ten prestupuje každého.
...
Je to ako ozväčšenej fotografii. „Za detailom ďalší detail aďalší... aza nimi skryté jadro vonkajšieho celku“, myslí si ona.
...
Odkedy je sama, najradšej má chôdzu. Rýchlu alebo pomalú, na tom nezáleží. Cíti sa ako andulka, ktorú vypustili zklietky. Vyzerá pritom dokonca mladšia. Snapnutou pleťou, prežiarenou vzduchom. Vyvezie sa na preľudnené sídlisko shlasmi ako vo vtáčej voliére. Chodí pomedzi paneláky, pozoruje parčíky, deti na betóne, klábosiace matky, obdivuje energiu všetkých tých anonymných ľudí, všíma si rýchle pohyby postáv za oknami prízemí. Najradšej má okná vzime. Lustre odhaľujú útroby izieb, ľudia sa mihajú ako veľký hmyz. Blesk dotyku azasa zmiznutie. Málokedy vidí objatia. Občas bozky, to áno. Amá utkvelý pocit, že raz bola svedkom vraždy.
...
Keď bola mladšia, ale ešte nežila so svojímmužom, chodila kzamrznutej rieke. Na brehu si obula topánky skorčuľami. Lampy pozdĺž rieky hádzali zlaté svetlá. Vten čas, to bolo vždy tesne pred Štedrou večerou, bola na hrboľatom ľade sama. Hnala sa na korčuliach sem atam. Robila kružnice aostré vývrtky. Nahlas asilene sa smiala. Raz videla primrznutú papierovú lodičku kpraskline vľade. Popoludní ju tam nechal nejaký chlapec. Hej, vtedy rieka ešte pravidelne zamŕzala. Cez otvorené ústa nasávala ľadový vzduch anavrávala si, že je takto šťastná. Možno dokonca výnimočná. Vytrhla lodičku zľadu atým ju zranila. Doma ju postavila vedľa misky sorieškami. Namiesto figúrky anjela. Predstavovala si dieťa, ktoré ju skladalo. Sneposlušnou šticou nad čelom ažiarivými očami. Keďže sem – tam upadala do nezdravého snenia, navrávala si, že to bol jej syn, kto skladal papier.
Čoraz častejšie ju prepadali temné výčitky, že keby si raz nedala vyškrabnúť dieťa zbrucha, mohol tu teraz niekto sedieť vedľa nej. Už by to nebolo dieťa ale muž. Ale potom výčitky potlačila, ako sa to naučila robiť so všetkým, čo ju niečím chcelo zničiť. Ibaže odvtedy ju pritom rezala maternica.
...
Boli zasa Vianoce. Snehu strašne málo. Ona ako dieťa milovala sneh. Mala pocit, že vie tvarovať rytmus jej života. Vie ho skľudniť, urobiť tichším, lenivejším. Keď si vyšla na okraj mesta, vlesíku pod smrekmi bolo vidieť zem. Dokonca tam zpôdy trčalo pár rastlín. Dolu dunelo mesto. Prskavkovito svietili reklamy aprvé šero rušili reflektory áut. Pre ňu sa stávalo čoraz ťažšie ísť medzi ľudí. Príliš sa smiali, príliš rozprávali, spokojní so svojimi do prasknutia nafúknutými egami. S narcisistickým vnútrom vybudovaným zo strachu pozrieť sa do svojej skutočnej tváre. Prispôsobovať sa im ju oberalo oenergiu. Ak musela medzi ľudí, veľmi sa snažila splynúť snimi, nevytŕčať ako osteň. Doma potom ležala podobná handrovej bábe apozorovala strop. Tú svoju nezdravú úzkosť. Teraz objala strom atlačila sa ku kmeňu ako ku drahej bytosti.
Tak sa kedysi tlačila ku svojmu mužovi, kjeho vysokému, šľachovitému telu skoro bez svalov. Veď bol matematik! Občas jej hovorieval:
„Nemám teraz čas na ženské!“
„Ale ja nie som ženské!“ Bránila sa.
Možno ustavične myslel na svoju prvú ženu, na dcéru, ktoré opustil, aktoré ho svojimi silnými egami, urazené, ustavične ťahali späť.
Niekedy sa príliš potil abol čoraz bledší achudší. Ona naňho pozerala stakmer materskou nehou.
...
Ten večer sa mala dostať do času akdianiu, ktoré ju rozrušilo. Keď vnoci ležala na posteli abdela, vracala sa ktomu pred apo tichu. Zriedkeho parku pozerala na gigantickú kupolu synagogy. Vo vnútri svietili lustre, ľudia sa usádzali vsále, čakali na koncert.
...
Apotom, počas tej istej zimy, sa túlala podvečerným parkom, lebo parky má najradšej. Zastala neďaleko obchodíku, vktorom na regáloch videla voňavé drobnosti. Videla predavačku, ako sa chystá kodchodu. Sledovala ju uprene ako mačka. Vedľa sa rehotala skupinka chlapcov svyholenými hlavami. Potom jeden znich, asi vodca tlupy, so zachrípnutým azároveň plochým hlasom rozprával čosi outajenej schôdzi, vytlačení plagátov proti tej čiernej chamradi, lebo oni sú bieli muži slnka, ako kedysi im podobných oduševňoval duce, prejdú cez rozum ipolišom. Aj tak niektorí znich sympatizujú práve snimi. Aak treba, pôjdu všetci do ilegality. Lebo politici sú sráči, čo obchodujú sdejinami. Treba ich vykopať bagandžami ako aj všetkých tých parazitov prišelcov. Treba začať naozajstný boj, tak to učil ich Vodca. Aj keď sa môže stať, že budú vychádzať a pracovať iba vnoci. Vilegalite je sila akúzlo, vravel. Ostatným sa vydral zhrdiel súhlasný výkrik. Žena netušila, že niekto ztlupy vetrí vpredavačke suhľovo čiernymi vlasmi korisť. Tí sholými hlavami sa pohli ďalej. Tma zhustla. Mala rada tmu, lebo vnej sa osvetľujú spomienky najlepšie. Rovnako najlepšie počuť ich hlas, keď je celkom ticho, keď zhasnú zvuky.
