��������

Premýšľame o postavách vynárajúcich sa z textu, rada (a pomerne často) o nich premýšľa, o literár­nych postavách z cudzích, ale aj z vlastných textov: čaro pobytov na pomedzí fikcie a reality, nezriedkavé pochybnosti nielen o proporcii fik­tívneho a reálneho v súvislosti s literárnymi posta­vami, ale aj o opodstatnenosti oddeľovať tieto dve dimenzie ich jestvovania, stavať ho oproti (zdanli­vej?) jednodimenzionálnosti „bežného“, neliterárneho

��

pre tých, čo sa ocitajú „na okraji“, má oddávna slabosť: v literatúre aj v živote, pre čudákov, „vychý­lených“ z centra (a aj z normy), pre tých, na kto­rých sa zvyčajne pozerá ako na „vedľajších“, málo dôležitých a významných

postavila sa ku knižnici vo svojej pracovni a siaha­la po jednej knihe za druhou, hľadajúc vhodnú kan­didátku na ilustráciu tvrdenia, že vedľajšie posta­vy v literárnom texte vôbec nemusia byť významo­vo menej dôležité, hodnotovo „vedľajšie“, naopak, brala do rúk jednotlivé zväzky, ako stáli ved­ľa seba: Hesse, Sontagová, Cortázar, Carpentier, Sarrautová...

v hlave sa jej začali rojiť obrazy všetkých tých takzvaných podružných, malých, nevýznamných postáv a postavičiek, s ktorými sa v množstve pre­čítaných textov dosial stretla a ktoré vlastne, keď sa nad tým človek hlbšie zamyslí, nie sú ani podruž­né, ani malé a nevýznamné, stačí len zmeniť uhol pohľadu, zmeniť kritérium hodnotenia, ktorým už nie je frekvencia a dĺžka ich výskytu v texte, roz­sah dialógov či dejov, do ktorých sú zapojené, ale­bo pozornosť, ktorá sa im venuje pri kritických vý­kladoch daného textu,

pravdepodobne sa v nej ozval zmysel pre lite­rárny variant sociálnej spravodlivosti, nazve ju pre tento okamih „literárnou spravodlivosťou“

��

(možno sa jej žiada uvažovať o nej ako o jednej z nie­len možných, ale aj realizovateľných podôb spra­vodlivosti, kompenzovať aspoň takto pocit frustrá­cie z nedostatku tej prvej, mimoliterámej, možno je to jej pokus o protestné gesto zoči-voči súčasnej so­ciálnej realite?)

��

vyberajúc z police ďalšie zväzky, premýšľa, že as­poň také zaujímavé ako obvyklé otázky o literár­nych postavách sú aj otázky o „bytí“ (spôsoboch bytia) týchto marginalizovaných, a to hneď z via­cerých aspektov;

uvarila si čaj do šálky a opäť sa vrátila ku kniž­nici, otázky ontologického aj noetického statusu vedľajších postáv nedávajú na seba čakať, o zdô­vodnení, genéze, o zámere a prvotných impulzoch ku kreovaniu týchto postáv, ale aj o kognitívnych aspektoch ich prítomnosti v textoch, o možnos­tiach, ktoré im autor pripisuje v súvislosti s pozná­vaním, ktorými ich odlišuje vzhľadom na. tieto mož­nosti dajme tomu od postáv hlavných...

��

napadá jej, že dokonca by sa v súvislosti s nimi dalo uvažovať azda aj o istej epistemickej privilegovanosti, ktorá sa v niektorých filozofických koncep­ciách spája s pozíciou marginalizovaných subjek­tov ako subjektov s alternatívnou, kritickejšou opti­kou, s ostrejším, prenikavejším pohľadom, s dispo­zíciou uchopovať to, čo uniká pohľadu „z centra“

��

„ontológia“ vedľajších postáv, hovorí si,

a čo ak ich existenciu možno vnímať ako dôsle­dok úsilia vytvárať pre hlavné postavy vhodné „so­ciálne okolie“, istý typ jeho zaľudnenosti, nie priveľ­mi výraznej, ale neprehliadnuteľnej?

(ale možno aj ako zámeru zahustiť priestor tex­tovej reality, a tak spevniť základňu pre rozvíjanie epických línii?),

listuje v knihách, sústreďujúc pozornosť na tých mimo centra, v jednej chvíli si je takmer istá prav­depodobnosťou predpokladu, že tvorba vedľajších postáv predstavuje jednu zo stratégií na vytvore­nie vhodného pozadia pre postavy hlavné, naprí­klad na princípe kontrastu alebo komplementarity, na priloženie istého zrkadla, aby konanie (tých hlavných), ich reč, gestá vyznievali efektívnejšie, sugestívnejšie

j?.

��

ale takisto v nich, v tých „nehlavných“, možno vi­dieť produkt istého (vzhľadom na daný text) „nad­bytku“ autorskej imaginácie, a zároveň prítomnosť istej autorskej cenzúry, uvedomenia si toho, že na plecia jednej (ani hlavnej) postavy nemožno naložiť viac, ako táto môže uniesť bez toho, aby sa neroz­padla do nadmerného množstva vlastností, aby sa pod ich záplavou nerozplynuli jej kontúry, aby sa nestala príliš neurčitou,

a potom, pomyslí si, keď už sedí za písacím sto­lom s ceruzou v ruke, nemala by vylúčiť z predsta­vy ani možnosť, že vedľajšie postavy dopĺňajú cha­rakter hlavných protagonistov, že dovoľujú zvýraz­niť ich niektoré črty, dávajú im viac vyniknúť na svojom vlastnom pozadí

��

alebo, zaznamenáva si myšlienky ďalej, „vedľaj­ší“ môžu predstavovať „zárodočnú podobu“ budú­cej hlavnej postavy v niektorom z ďalších autoro­vých textov, predznamenávať príbehové tvary, kto­ré ešte nie sú plne rozvinuté, no už pomerne zre­teľne sa ohlasujúce vo fantázii, prerážajúce si ces­tu do literárnej reality (čo aj vo fragmentárnej po­dobe, ktorá je predbežne sprítomnená vo vedľajšej postave)

3��«

��

rovnako legitímny ako predpoklad, že vedľajšou postavou sa autor posúva do vlastnej tvorivej bu­dúcnosti, premýšľa pri ďalšej šálke zeleného čaju, je aj predpoklad, že sa ňou píšuci navracajú k mi­nulosti, že v tomto „vedľajšopostavovom“ echu nos­talgicky dožíva niečo z kľúčových protagonistov z predchádzajúceho textu, autorovi sa s ním neda­rí z najrozličnejších dôvodov definitívne rozlúčiť a spôsobom rozlúčky môže byť utvorenie „vedľaj­ších“

(azda sa nemýli, keď si pomyslí, že vedľajšiu postavu môže zrodiť aj reminiscencia na nich: sil­ných, sugestívnych, pripamätúvajúcich sa?)

��

tejto predstave nie je vzdialená ani hypotéza, že vedľajšie postavy môžu plniť funkciu akýchsi „spo­jovateliek“: možno sú predovšetkým nimi, spros­tredkovateľkami medzi textami, symbolizujúcimi intertextovú kontinuitu, kontinuitu sveta autorskej imaginácie...?

���»

��

niekedy azda ide o nezámerné spojovanie, o mi- movoľné reťazenie, zdá sa však, že ani jedna z li­terárnych postáv sa nerodí a neprežíva svoj texto­vý osud v izolácii od ostatných autorových postáv, niekedy je toto príbuzenstvo viditeľnejšie, inokedy menej zreteľné, no v niečom si je takmer istá: nija­ká postava nie je sebestačná, uzavretá iba do seba, do vlastného vnútra

����»

a napokon nie je pre ňu neakceptovateľná ani predstava, že (takmer každá) postava môže pre­chádzať transformáciou, zmenou svojej situovanosti aj významu: vedľajšia postava v jednom tex­te môže „prerásť“ v inom na postavu hlavnú, sa­mozrejme, táto transformácia môže byť obojsmer­ná, navyše, môže sa dotýkať aj postáv vnútri jed­ného textu (z pôvodne zamýšľanej hlavnej postavy sa v priebehu písania vplyvom rôznych „textových udalostí“ stane vedľajšia a naopak):

transformácia pozícií, ale aj motívov, atribútov, podôb a posolstiev

��

a povedala by aj to, že možno vznik a existen­cia vedľajších postáv sa neodohráva ani tak (iba) v poli vzťahov medzi postavami z toho istého textu, že v nich rezonujú celé literárne kontexty

��

(a možno oveľa väčšmi sa ich bytie viaže na zámer dotvárať prostredníctvom „vedľajších“ najmä at­mosféru diela, vdýchnuť prostrediu, do ktorého je situované, pestrejšie farby, tvary, vône i tóny...)

j?.

��

zažiadalo sa jej dokonca hovoriť o „noetike“ vedľaj­ších postáv, aj tým si je takmer istá, že ich existen­cia poskytuje možnosť uvidieť veci z inej (nedominantnej) strany, z inej perspektívy, akou je perspek­tíva hlavných postáv, ponúka rozšírenie spektra zorných polí i hľadísk, predostiera percepčné al­ternatívy, umožňujúc tak komplexnejšie, celostnejšie (alebo aspoň iné) uchopenie tém, vecí, príbehov

��

vedľajšie postavy ako zdroje zmnožených stanovísk, perspektív aj postojov

��

ich prostredníctvom, argumentuje ďalej, môže au­tor zhodnocovať pluralitu videnia i hodnotenia, otvárať väčší interpretačný priestor...

j?.

��

ale vedľajšia postava môže v niektorých prípadoch (nazdáva sa) suplovať aj inštanciu autorského roz­právača, niekedy sa môže autorský subjekt situo­vať do vedľajšej postavy v pozícii „ukrytého“ po­zorovateľa a z tejto pozície nadobudnúť výhodnej­šie šance napríklad na komentovanie a uchopenie udalostí, ku ktorým dochádza v texte, prípadne na uchopenie iných postáv