��������

A čo na to mesto?

Po každej stope, čo sa s výdychom do piesne nabalí, alebo stratí, sa iba znova poležiačky prekrižuje tými istými vychudnutými ulicami, aby sa bez stopy strácalo v prižmúrenom úbežníku. Úbežníku sa na rozmery hrať nechce. Má iba hĺbku. Aj bez rozmerov v��ňom mizne všetko odznené aj odzvonené, ako kúsky svetla v��slepcovom klobúku.

��

Ulica opakovania

��

Možno ťa raz stretnem

kde sa začína

čas átmických vôní

a ich krajina

ešte nezráňaná

pre teplo a pre kov

kde máme svoj obraz

v úbežníku vekov

��

bez nepresných kódov

v slove

v tvare

v čísle

za rozruchom náhle

vyprázdnenej mysle

čo chodieva inam

ako chodí telo

v ktorom rozochvenie

ešte nedoznelo

��

a len vietor sa v ňom

dusí husľami

v zabudnutých tónoch

dávnej saety

nad zástupom zvláštne

nemých neznámych

čo si ako vánok

��

líha na kvety

Na kvety čo hladia

aj trochu zrania

vo večnej ulici

��

opakovania

��