ղľáԾ
Keby som mala motorku
Fúka vietor... Moknem... Dážď... Milenky sa nečakajú, milenky sa opúšťajú. Viem si predstaviť, ako ľúbi chlap. Inak... Zhruba... Lásku iba načrtne. Viem si predstaviť, aj ako ľúbi žena. Chce čosi divadelné, sladké (ako čokoláda), dramatické, chce, aby sa kvôli nej niekto tragicky tváril, aby to bolo abolelo ako vo filme, aby ľuďom viali vlasy avotvorených oknách záclony. Aaby veľké čierne kocúry (kocúri!) mali vbránkach vlastné dvierka, aby nimi prechádzali zizby do izby, zizby do izby (prípadne aby vonku pršalo) aaby ten izbový pokoj bol taký mäkučký atichý, akoby ho niekto vzal do rúk, začaroval azabudol naň – aby to bol pokoj akoby zabalený do tučnej voňavej slaninky. Ženy majú rady takúto slaninku! Ženy sa modlia za to, aby si na slaninku niekto nespomenul anezjedol ju!
Pouličné lampy klebetia. Prší. Pš. Celá som hore nohami. Cesta je plná mokrého prachu, boľavo na nej revú autá. Keby som bola cesta, dávno by som zomrela. Dážď vprachu pekne vonia azkanálov sa dymí ako zpolievky (kde je peklo?). Je tma, kostolná veža hľadí do neba azdiaľky pripomína dve zopnuté dlane, modliace sa bohvie (Boh vie?) ku komu, kčomu. Je mi zima, je mi tma...
Milenky sa nečakajú, milenky sa opúšťajú... Atak som si myslela, že sa vo mne zbiera nejaké veľké prekvapenie, vnoci som sa zobúdzala, kontrolovala som tmu za záclonami, či nešvindľuje, vymýšľala som si vlastnú inosť ainakosť, premýšľala som ochvíli, kedy akam zacielim svoju nežnú mušku, ale zrazu všetko naopak, dvere sa otvárajú, vbruchu mám prievan atoľko ľudí sa vmojom svete špacíruje, prechádza, robí vo mne neporiadok, skaluje hore-dolu, tu aj tam, že sa cítim ako park...
Ľavou rukou sa klame, pravou nie. Pravou sa stopuje. Do kelu! Keby som mala motorku! Velikánsku, čiernu, voňavú. Takú, čo zdiaľky vyzerá ako vianočný stromček. Keby som mala motorku – to by boli Vianoce! Aj tým lampám je zo mňa smutno.
V daždi sa krútia motýle aakési drobné muchy. Vždy ako malý fagan, postávajúc pri ceste, závidím mužom to nahrubo, závidím im motorky. Vôňu benzínu akože, vôňu naolejovaného plechu, spätné aj nespätné zrkadielka... Moja motorka, vianočný stromček, by letela ako anjel, vtáci by sa báli, cesta by si vzdychla atráva by stonala vo vetre! Prižmúrila by som oči apozerala iba na cestu. Arýchlosťou by sa cesta zužovala azužovala aokolo seba by som nevidela nič, srdce by sa mi trepotalo vteple, počula by som len cinkot svojho vianočného stromčeka azmojich očí by čoskoro zostalo iba jedno-jediné, ktoré by videlo cestu, anič viac. To by boli Vianoce! To by bola slaninka!
Slzy mi zvonia ako podkovičky. Raz si kúpim motorku... Raz si kúpim... Raz si... Raz...
Mať dieťa
Na nebi grúli slnko. Bábätko klope na dvere. Skaždým zaklopaním akoby do mňa udrel blesk analomil ma. Valí sa ako divá voda, čo stŕha brehy, zalieva môj svet. Akoby sa zo mňa dral celý sprievod človiečikov.
Bola som prievozník medzi dvoma svetmi. Obruč praskla, chlapček zo mňa vyžblnkol. Dverami zmôjho sveta vyšiel, oknom sa doň vpratal. (Počujem čľupkať svoje slizké dno.) Zaslúžim si zlatý rozprávkový groš.
Ráno kohúty prikikiríkali novučičký deň, naozajstnú nedeľu. Obloha bola nízko, nizulinko aspúšťala sa kzemi ako pavúk. Avietor fúkal afúkal... Vinuško dostal meno po dedovi. Nech sme rodina ako klbko.
Bradu má zababranú od mlieka, na svet akoby pozeral spod ľadu – vidí iba tiene ahmlu, apredsa je tu doma viac ako my dvaja. Ustavične mu hlad klopká vžalúdku. Chcem byť naozajstná mama, skáčem mu okolo riti – natriasam svoj pyšný páví chvost.
Oboch nás tento krpec postavil na krídla. (Aj ty chodíš hrdý ako Modrofúz.) Akoby nám našiel výhovorku. Čušíme ako voš pod chrastou. Ato sme mali na rováši toľko, až som sa bála, že to naše jabĺčko nebude mať kam padnúť. Dobre, že padlo, aže tu bolo včera, bude dnes aj zajtra, do nedele aj po nedeli, večer aj ráno, skrátka každý, každučičký deň. Zavše mi býva za nami dvoma smutno. Amalý Vinco je mi ako drevu uzg. Fajka zhasla. Zhasla som ako hviezda na nebi. Je zo mňa mama, veľká ako cisternová loď. Loď plná mlieka.
Preplávala som cez vzdúvadlá – mám hlbšie dno.
