ղľáԾ
Jestvuje veľa spôsobov, ako pristúpiť k románu Daniela Defoa Robinson Crusoe, píše anglická spisovateľka Virginia Woolfová v úvode eseje venovanej dobrodružstvám muža, ktorého more vyvrhlo kedysi v druhej polovici 17. storočia na pustý ostrov, a vzápätí sa pýta, ktorý z možných spôsobov si však máme zvoliť...
Tak trochu inšpirovaná Woolfovej otázkou a jej následným striedaním pohľadov na príbeh nešťastného, no praktického a životaschopného, na svoj stredostavovský pôvod hrdého Angličana, ktorý sa odrazu ocitol v absolútnej izolácii od svojich blízkych, od celej spoločnosti, požičiam si hlavného protagonistu svetoznámeho románu do eseje, ktorej téma nemôže mať na prvý pohľad s ním nič spoločné...
Alebo možno predsa len niečo: predstavme si hypotetickú situáciu, že Robinsonovi, ktorý v nečakaných situáciách prejavil dôvtip aj zručnosť a vedel si poradiť s mnohými problémami, by sa zhlukom šťastných náhod podarilo vybudovať na neobývanom ostrove laboratórium. Predstavme si ďalej, že stroskotanec je - dajme tomu - špecialista v niektorej vedeckej disciplíne a že by mohol v tomto laboratóriu robiť experimenty, dokonca by ich mohol ničím nerušený mnohonásobne v pokoji a sústredení opakovať, ako sa to od každého zodpovedného experimentátora očakáva...
Vychádzal by pri nich z teoretických poznatkov, ktoré si osvojil pred stroskotaním a používal by metódy, s ktorými pracoval vo výskumnej inštitúcii pred osudnou udalosťou. Jeho cieľom by bolo dospieť sériami experimentálnej práce k novému poznaniu, ktorému by sa dal pripísať status vedeckého poznania...
Robinsonovskou metaforou možno (isteže, s licenciou na isté zveličenie) ilustrovať podstatu otázky, ktorá zamestnáva tak špeciálne vedy, ako aj filozofiu a metodológiu vedy. Naznačená hypotetická situácia nie je v dejinách filozofického myslenia nová, no najmä v minulom storočí sa začali viesť v spomínaných vedných oblastiach živé diskusie o sociálnej povahe vedeckého poznania, pričom sa zdôrazňovalo, že sociálne dimenzie tvoria jeho dôležité súčasti.
Ak by sme sa vrátili k tejto metafore, mohli by sme problém sformulovať do otázky, či by Robinson mohol sám a bez interakcií s inými vedcami, s vedeckou komunitou, bez diskusií a oponentúr vnútri nej dosahovať vedecké, objektívne platné poznanie (v zmysle, v akom sa v súčasných epistemologických koncepciách kvalifikuje vedecké poznanie), respektíve do otázky, či objektivita poznania môže byť produktom individuálneho, od vedeckej komunity izolovaného vedca.
Problematika objektivity vedeckého poznania patrí dnes v epistemologických koncepciách k najrozšírenejším a najdiskutovanejším.
Hovoriť o nej možno prinajmenšom v dvoch rovinách, respektíve v dvoch významoch, a to: ako o objektivite vedeckých teórií v zmysle ich referenčného charakteru, v zmysle vedeckého realizmu (či a do akej miery teória zodpovedá skúmanej realite, či referuje o nej).
V druhej rovine možno o objektivite uvažovať v súvislosti s vlastnosťami metód a postupov vedeckého poznávania, teda s tým, do akej miery sú používané metódy a postupy schopné minimalizovať rôzne subjektívne záujmy, hodnoty, zaujatosti, preferencie. Je zrejmé, že medzi oboma rovinami existuje súvis a že druhá rovina má dôsledky pre prvú...
Otázka, ktorú sme sformulovali v spojitosti s Robinsonom, zapadá do širšieho spektra súčasných diskusií o povahe a zdrojoch vedeckého poznania.
So zvýrazneným záujmom o vstup sociálnych faktorov do produkcie poznania (vrátane vedeckého) sa stretávame vo viacerých filozofických a metodologických koncepciách (spomeniem aspoň Feyerabenda, Kuhna, Foucaulta...). Tento ich záujem sa premieta do úlohy skúmať vzťahy medzi poznávaním a spoločenskými podmienkami, v ktorých toto prebieha, ozrejmiť sociálno-politické kontexty každej intelektuálnej práce, a tak zdôrazniť ich vplyvy aj na procesy tvorby samotných vedeckých teórií.
Do istej miery príbuzný, no zároveň špecifický pohľad na skúmanú problematiku ponúkajú feministické epistemológie, podľa ktorých je potrebné sústreďovať sa na uchopovanie sociálnych, kultúrnych, politických dimenzií poznávania aj z rodovej perspektívy.
Pristavím sa pri týchto epistemológiách, ktoré vznikli ako reakcia na skutočnosť, že dosiaľ sa v histórii ženskej skúsenosti ako možnému objektu, tobôž subjektu a ako možnému zdroju platného, objektívneho poznania nevenovala pozornosť. A nemenej ako reakcia na ďalšiu skutočnosť, že povaha skúsenosti žien ako indivíduí (sociálnych skupín] a kognitívna hodnota tejto skúsenosti sa v hlavných epistemologic- kých prúdoch prehliadali alebo sa nevnímali adekvátne ich dôležitosti.
Bolo by nespravodlivé, ak by sme za takýto postoj obviňovali iba jednotlivých filozofov, pretože k dôvodom, pre ktoré boli ženy vytesnené zo sféry možných subjektov poznania, patrí aj spôsob, akým sa v samotnej filozofickej tradícii vymedzoval pojem poznania, jeho objektivity a ako sa historicky utvárali celé filozofické systémy.
Filozofky, ktoré si vytýčili cieľ konfrontovať svoju disciplínu (na priereze jej vývoja a naprieč jej jednotlivými systematickými oblasťami) s problematikou hierarchických vzťahov medzi rodmi, a teda skúmať, či a do akej miery sa filozofické myslenie podieľalo na vytváraní predstáv o týchto hierarchických vzťahoch, si uvedomujú potrebu dôkladne prehodnotiť ka- tegoriálny a pojmový aparát tradičnej filozofie (jej jednotlivých oblastí] a zároveň sa pokúsiť aj o jej rekonštrukciu.
Prelínania a prieniky epistemologických, so- ciálno-politických, ekonomických, etických aspektov poznania, podobne ako dôraz na skúmanie produkcie poznania v sieti mocenských vzťahov, stručne povedané, dôraz na význam, aký pre produkciu poznania predstavuje sociálny kontext, to všetko naznačuje možné východiská pre iniciatívy zamerané na nové, netradičné uvažovanie o vedeckom poznávaní (aj o jeho štruktúrnych prvkoch).
Uznaním vnútornej spätosti poznania s uvedenými (a ďalšími) faktormi dochádza k posunu známej kantovskej otázky od jej pôvodnej podoby „Čo môžeme vedieť?“ k podobe zahŕňajúcej toto uznanie sociálnych dimenzií poznania „Kto je de facto toto ?“, a tak cez prizmu tejto otázky sa vlastne mení pohľad na subjekt vedeckého poznania ako na jeden z jeho základných prvkov.
Tento totiž nepredstavuje akúsi izolovanú, od- telesnenú, bezrodovú, ahistorickú, hodnotovo a postojovo neutrálnu, v historickom a sociálnom vzduchoprázdne žijúcu bytosť, ale v interakciách s inými ľuďmi poznávajúcu, konajúcu, preciťujúcu bytosť začlenenú v konkrétnom sociálnom a historickom kontexte, v sieti jeho najrôznejších väzieb. Znamená to medziiným, že nie každé my môže získať to isté poznanie a nie každé my si môže nárokovať, aby to, čo vie, bolo spoločensky akceptované a uznané ako hodnoverné, spoľahlivé poznanie.
K zásadnému posunu dochádza v súčasnosti aj v tradičnom chápaní vedy ako individuálnej, od sociokultúrneho kontextu a takisto od subjektu poznania nezávislej aktivity - k jej chápaniu ako sociálneho podujatia, v ktorom sa nerealizuje akási „logika per se“ zjednocujúca a unifikujúca pohľad na vzťah prírody, kultúry a samotnej vedy: ako podujatia, ktoré je úzko späté s konkrétnym kultúrnym pozadím a ním aj ovplyvňované.
Veda sa dnes už vo väčšine známych koncepcií vníma ako spoločensko-kultúrna činnosť a ako historická prax, povedané s Monou Singerovou, ako súbor heterogénnych praktík, technológií a ako súbor rozličných do produkcie poznania vstupujúcich, vzájomne si konkurujúcich kultúrnych hodnôt, noriem, záujmov, spôsobov myslenia a konania.
Významnú úlohu zohrala v rozpracúvaní tejto otázky koncepcia poprednej americkej filozofky Helen Longinovej (mimochodom, navštívila pred pár rokmi Bratislavu, kde predniesla niekoľko zaujímavých prednášok aj na tému objektivity vedeckého poznania).
Táto autorka (vo svojich názoroch nie je osamotená) vo viacerých prácach zdôrazňuje, že subjektom vedeckého výskumu nie sú autonómne a atomizované indivíduá, ale vedecké komunity ako spoločenstvá vedcov, ktorí prijali spoločnú vedeckú paradigmu a ktorých činnosť charakterizuje predovšetkým interaktivi- ta a kooperácia, pričom účinná interaktivita predpokladá podľa filozofky rôznosť a pluralitu pohľadov či prístupov.
V takejto optike zohľadňujúcej povahu súčasnej výskumnej práce vyznieva obraz vedy ako ahistorickej, hodnotovo či rodovo neutrálnej, apolitickej aktivity izolovaných „robinsonov- ských“ subjektov ako zavádzajúca ilúzia, ktorá sa už prežila a nemá opodstatnenie.
Viacerí vedci si už dlhšie zreteľne uvedomujú opodstatnenosť týchto zmien a na základe vlastnej bádateľskej práce sa stavajú kriticky k tradičným predstavám o vedeckej práci ako o niečom, čo sa deje mimo kultúrno-sociálneho kontextu, čo je nezávislé od spoločenských podmienok, od duchovnej atmosféry doby.
Ilustratívne možno poukázať na názory fyzika Erwina Schródingera, ktorý v práci Ist die Naturwissenschaft milieubedingt? (Je prírodná veda podmienená prostredím?) radikálne kritizoval objektivistické chápanie vedy; slávny fyzik argumentoval nielen prítomnosťou a vplyvom subjektivity pri vedeckom poznávaní, ako je to napríklad pri výbere experimentov či pri podmienenosti predchádzajúcimi teóriami, ale zdôraznil vplyv záujmov, svetonázoru a takisto vplyv „ducha doby“, kultúrneho prostredia, ktorého sme všetci členmi a poznávame pod jeho vplyvom.
