ղľáԾ
Dážď, hovoríš
Dážď, hovoríš, anaťahuješ á.
Akoby sa celý deň dal obsiahnuť
jediným tichým výkrikom.
Kuchyňa žiari do šera,
zvonia príbory,
mačka líže krvavý fľak na dlážke.
Počujem len ž aď vyslovené spolu
jej drsným úzkym jazykom.
Dážď, šepkáš...
Aé znie ako zívnutie,
loď vnárajúca sa do noci.
Dážď, vravíš, amlčíš po tom slove,
akoby už nič
okrem toho nebolo skutočné.
Vžalúdkoch nám ticho spia duše zjedených zvierat.
Bozkávame sa.
Láska vždy kvitne na hromade kostí akusoch mäsa.
Vtom spočíva prchavé
tajomstvo života.
Príbory zvonia azjedené zvieratá
pomaly dvíhajú hlavy,
otvárajú unavené oči.
Pozorujú nás, ako žijeme nadoraz,
ako dômyselne
opotrebovávame svoje telá.
Ako sa nám zakaľujú oči.
Ako vstávame od stola apozeráme
do číreho vzduchu.
Aza nami sa týčia konštrukcie zkostier
anestále vône.
Mravce trpezlivo rozoberajú krajec chleba vzáhrade.
Mačka chlípe žĺtok zrozbitej škrupiny.
Dážď nám umýva horúce tváre.
Smejeme sa dlho do noci.
Zatiaľ čo vtienidle lampy
umiera obhorený nočný hmyz.
Bezhlavé dni sa
vo svetroch túlia ksebe
na dne vzdušného mora,
čakajú, že im bude chladno,
ale zatiaľ iba končí leto.
Žiadne poď ku mne, zohrejem ťa,
nijaké dýchanie do dlaní.
Vzátoke pristála loď,
ľudia nastupujú avystupujú,
odhrýzajú si zrýb adržia sa za ruky.
Ryby sú surové aľudia tiež.
Sú bezstarostní anedeľa tiež.
Ibaže by nebola
Աľ,
ibaže by to bolo
kdesi celkom inde.
Rada prelieva slzy pri krájaní cibule,
každá vec potrebuje svoj vlastný dôvod.
Pri cibuli sa nemusí
nasilu smiať,
veď predsa sústredene vedie každý rez.
A plače.
Nad sebou.
Keď čepeľ zámerne zasiahne prst, vykríkne,
vloží si ho do úst
aľutuje sa.
Necháva sa ľutovať.
Toľko strateného času
akrvi.
Červená sa nad
toľkou nešikovnosťou,
aj to má príčinu, ktorú možno vysvetliť.
Ako zvyčajne.
Anič nedokončiť.
