ղľáԾ
Muž, ktorý si dal čistiť topánky
(zo zbierky Nepresné miesto)
Prvá fotografia človeka pochádza zroku 1839 – avznikla vlastne náhodou. Keď parížsky fotograf Louis Jacques Mandé Daguerre fotografoval Bulvár du Temple, potreboval na expozíciu pätnásť minút. Živá ulica teda vyzerá ako vymetená. Len jediný človek stál dosť dlho vpokoji, aby ho bolo na obrázku vidieť – dával si práve čistiť topánky.
Čo sa stalo stýmto mužom? Možno potom, ako Daguerre vypol fotoaparát, chvíľu kráčal ďalej ulicou, vietor mu strhol zhlavy klobúk, on sa za ním rozbehol azrazila ho drožka.
Daguerre vyvolal fotografiu možno práve vtedy, keď muž umrel vtmavej špinavej nemocnici. Rušný bulvár je prázdny. On jediný stojí. Je živý, aj keď trochu rozmazaný.
Daguerre pije kávu apozerá. Vidí človeka, ktorý si dáva čistiť topánky. Káva je bez cukru aje horúca. Daguerre ide po cukor acestou pozerá, či sám má čisté topánky. Berie vreckovku ačistí si sivú šmuhu, ktorá sa mu vyníma na pravej špičke. Pozerá na fotografickú dosku. Čo sa stalo stýmto mužom?
Pri večeri spomenie túto udalosť manželke. Chvíľu mlčky jedia apotom sa zrazu žena ozve – čo keď bude ten chlap chcieť nejaké peniaze? Hlúposť, povie jej Louis Jacques. Aj tak by mu nemal čo zaplatiť, pomyslí si. Postriebrená doska, ktorú vystavíte parám ortuti, mu ešte žiadne peniaze nepriniesla.
Celkom bez peňazí (alebo aspoň tak tento stav volal sám) bol aj uhladený vysoký chudý mladík, oblečený ako anglický vyslanec. Keby sa Daguerre oniečo oneskoril, povedzme odesať minút, zachytil by (síce nie na fotografii) aj jeho, sediaceho vdostavníku, ktorý sa rútil dolu bulvárom. Večne opitý kočiš nedbal na vietor amuž, ktorý naháňal klobúk, sa mu zdal len ako ďalší zjeho nekonečného radu preludov. Charles Baudelaire, pretože tak sa mladík vdrožke volal, za bordovou záclonou pocítil iba akési silné trhnutie, ktorému ani nestihol venovať pozornosť, pretože drožka prudko vobrovskej rýchlosti zabočila za roh. Oči mu planuli po prudkej hádke snevlastným otcom onedávnom vylúčení zo školy a hnev si letel ochladiť do tmavého nevestinca vRue de … (tu by sme zrejme mali zachovať diskrétnosť) – ktorý ho už skrátka očakával opár ulíc ďalej.
Keď ležal na spotenej horúcej posteli so ženou, ktorej farba kože splývala shnedastou drapériou, dýchal, ako keby to bolo posledný krát, čo sa nám môže javiť ako symbolické, keď si uvedomíme, že odvadsaťšesť rokov neskôr vaseptickom (pokiaľ ide omyšlienky) sanatóriu vChaillot si na túto udalosť už sotva pamätal. Jeho myšlienky pomaly, ale účinne rozožierala choroba, ktorú vtento príjemný deň vroku 1839 poctivo získal od nie veľmi svedomitej dámy, ktorá mu robila svojimi najtajnejšími zákutiami tela spoločnosť. Vten deň, keď definitívne zabudol na všetko, čo sa človeku môže prihodiť na tomto ohavnom svete, bol už Daguerre desať rokov vkrajine nikoho apočernú dámu ešte dvadsať rokov potom vídali, ako kríva dolu bulvárom, kde vznikla prvá fotografia človeka, zničenú drobnými živočíchmi, ktoré sa ako neviditeľné medúzy promenádovali po jej unavenom odpudzujúcom tele.
Ale poďme na to inak. Nedovoľme pánu Daguerrovi odísť pod teplú perinu smyšlienkami na to, čo povie človek, ktorý si dal čistiť topánky, keď kdesi uvidí fotografiu. Vráťme ho pekne do východiskového bodu anechajme ho znovu stáť pri skvelom prístroji na rušnom bulvári, ato celých tých pätnásť minút.
Ešte totiž stále nevieme, kto bol ten muž. Muž, ktorý sa ako naschvál práve vtúto chvíľu rozhodol, že si dá vyčistiť topánky.
Volá sa Pierre Jean Lamartin (alebo tak podobne). Tento muž nevie, že ho niekto fotografuje. Nevie ani, čo je to fotoaparát (nielen preto, že sa tak ešte nenazýva). Dal si len očistiť topánky. Dajme tomu, že je vynálezca. Ato nie vynálezca obyčajný! Je to zneuznaný vynálezca. Bez väčšieho ohlasu sa zaobišiel jeho „bigraf“, ktorý umožňuje písať za pomoci jednoduchého mechanizmu dvoma perami naraz, hoci pisár pracuje len jednou rukou. Užitočný darček pre otcov, manželov asnúbencov od vďačných žien, ktorý využíva hodinové kyvadlo ajeho pohyb na udržanie ohňa vcigare, tiež nezdobí presklené vitríny početných parížskych rodín. Podobne to bolo aj s„letostrojom“, ktorý ráta sprirodzenou schopnosťou vtákov vznášať sa, atým niesť vo vzduchu zdatného vzduchoplavca. Nikdy sa mu totiž nepodarilo vycvičiť dostatočný počet týchto, možno trochu nervóznych operencov. Asťažkým srdcom práve premýšľa nad zariadením, ktoré namontované do veľkých zaoceánskych lodí vyrovnáva ich výkyvy, atak cestujúci nie sú vystavení morskej chorobe acítia sa ako na pevnej zemi.
Ale predsa sa mu na tvári objavuje úsmev, aj keď trochu smutný. Vyčistiť topánky si dal vlastne preto, aby zachoval dekórum. Rozhodol sa totiž zísť zo sveta použitím vlastného vynálezu, čo bude zároveň aj jeho prvým svetovým verejným predvedením. Sláva má zvláštne chodníčky anikto nikdy netvrdil, že táto cesta nie je správna.
Daguerre medzitým vypne fotoaparát, zbalí ho apoberie sa svojou cestou. Muž, ktorý si dal vyčistiť topánky, so smutným úsmevom odchádza. Dostavník srozzúreným mladým mužom prefrčí vplnej rýchlosti okolo. Klobúk zostáva na hlave, možno práve preto, lebo vietor na chvíľu ustáva amuž sa doma holí dlhšie ako zvyčajne. Starostlivo si skúsenými pohybmi odpára golier na košeli aodkladá ho na drevenú policu. Potom si založí na krk slučku azisťuje, že prístroj, ktorý vás usmrtí, zároveň rozštvrtí avaše telo poskladá do ľubovoľného geometrického útvaru, pracuje naozaj bezbolestne. Posledná myšlienka muža patrí jeho vynálezu. Spomenul si totiž, že zabudol zanechať list vysvetľujúci jeho fungovanie.
Vnovinách bola neskôr krátka správa osmutnom konci anáslednom pohrebe akéhosi Pierra Jeana Lamartina, ktorý za poľutovaniahodných okolností zišiel ztohto sveta rukou nevysvetliteľne krutého vraha. (Veď viete, akí sú novinári – uverejnia správu oudalosti nie vtedy, keď sa stala, ale keď sa im to hodí, keď majú biele miesto – takto, mimochodom, vznikajú dejiny...) Hneď vedľa bola fotografia. Bolo to niečo nové aľudia si len kvôli nej kúpili noviny.
Pozorný čitateľ, ktorý už medzičasom (medzi pohybom očí advoch viet kinej časti stránky) zabudol kto ačo vlastne spravil, si všimol fotografiu aomylom si na chvíľu myslel, že patria ksebe. Bola to prvá fotografia človeka. Bol na nej muž, ktorý si dal čistiť topánky.
Vten deň náklad novín stúpol na trojnásobok.
Ale čo keď predsa len muž, ktorý si dal čistiť topánky, prežil túto veľkú udalosť bez ujmy na zdraví. Mali by sme byť knemu trochu milosrdnejší. Veď je predsa prvým človekom, ktorého zaznamenalo niekedy príliš zvedavé, inokedy krátkozraké, alebo až škuľavé oko fotografického prístroja. Adoprajme mu... lásku.
Akýsi punktičkár zostavil zaujímavý zoznam ospôsobe, akým sa vyznáva láska vrománoch anovelách... Vstovke prípadov zvypočutých vyznaní lásky 81 mužov tvrdilo, že nedokážu bez nej žiť, 72 držalo pevne jej ruku, 72 ďalších bozkávalo pery vyvolenej, dvaja bozkávali ruky, 14 ich nemohlo pohnutím prehovoriť, 9 povedalo „Chvalabohu!“ a7 bolo nevýslovne šťastných. 87 žien kleslo do náručia vyvoleného, dve padli na stoličku, 72 žien malo oči prezrádzajúce opätovanú lásku. Vpäťdesiatich znevypočutých prípadov bežalo 31 mužov ako rozumu zbavených zizby do záhrady, 17 tvrdilo, že život prestal pre nich mať cenu, 15 ich zostalo bez slov, 13 povedalo, že sa zmieri sosudom, alen 6 ich hrozilo samovraždou.
Štyria vyjadrili úmysel vysťahovať sa, traja si trhali vlasy ajeden dokonca strčil ruku do vrecka azapískal si, jeden tĺkol päsťou do steny ajeden si starostlivo oprašoval puky.
Muž, ktorý si dal čistiť topánky, sa mal stretnúť so svojou milovanou dámou. Kto si vie predstaviť Paríž vroku 1839 (a takých nás zrejme nebude veľmi veľa – dokonca to až tak dobre nejde ani mne), určite uzná, že je to to najlepšie, čo ho mohlo postretnúť. Chystal sa jej prejaviť svoju lásku. Ovynálezy sa nikdy nezaujímal, to jeho čudný bratanec, mnohí si ich pletú, lebo vyzerajú takmer rovnako. Vietor mu strhol klobúk, keď sa pustil dolu bulvárom, ale čo tam po ňom, zasmial sa. Zdvihol ho, oprášil, bol, pravda, trochu pokrčený od kolesa dostavníka, ktorý sa náhle prirútil, ako keby stíhal niečo veľmi dôležité (a tak to koniec-koncov aj bolo).
Teraz stojí pred ňou na námestí anevie celkom dobre, čo má povedať.
„Ani klobúk si poriadny neviete vziať...“ započul slová vychádzajúce ztých krásnych úst, ako zbútľavého aveľmi tmavého stromu.
„Máte nejakú svoju podobizeň? Také niečo márnomyseľní mladí muži predsa vždy nosia so sebou... Aby ju darovali svojej dáme,“ smeje sa.
Muž mlčí. Nevie, čo má povedať. Nemôže prezradiť, že na také niečo nemá peniaze.
„Vy ste ale zvláštny... Mohli sme sa dobre zabaviť. Maliari sú väčšinou úplne slepí! Väčšinou vám namaľujú smiešny nos, alebo veľké uši, krivú tvár, alebo...“
Pozerá naňho. „Prečo stále mlčíte?“
Muž si kladie podobnú otázku. Ale nevie nájsť vhodnú odpoveď. Chvíľu kráčajú mlčky námestím.
„Ale už toho mám dosť!“ povie zrazu dáma. „Rátam do desať. Ak nepoviete aspoň jedno slovo, odchádzam! Jeden... dva... tri... štyri... päť... šesť... sedem... osem...!“
Sedia spolu vkaviarni hneď na rohu. Ona zaujatá čmáraním na papierový obrúsok, on snahou aspoň na maličkú chvíľu dotknúť sa jej ľavej ruky vbielej rukavičke, ktorá tu leží ako štíhle nehybné zviera.
„Tak – toto ste vy, aby ste vedeli!“ Máva mu pred očami svojím obrázkom. „Dobré, však...?“ chichoce sa.
„Podobá sa skôr na vás! Pozrite, stačí zmazať fúzy atrošku predĺžiť vlasy. Apehy...! Nesmieme zabudnúť na pehy!“
Dáme mizne ztváre úsmev. „Nie ste veľmi galantný! Ešte šťastie, že naozaj neviete kresliť. Mohla by som sa uraziť!“
Dáma si pôvabne zívne. Amuž, ktorý si dal čistiť topánky, zrazu vie, že nastáva jeho chvíľa. Zamilovane sa na ňu pozrie aočervenie. „Teraz je tá chvíľa!“ hovorí si ešte raz. Srdce sa mu rozbehne ako pokazené hodinky. Aočarený jej hovorí, šibrinkujúc vidličkou: „Neverili by ste, ako veľmi sa podobáte na tohto slimáčika! Najmä keď zívate. Apozrite, čo s ním spravím!“
Vkladá si malé napichnuté telíčko do úst aveľavýznamne sa zatvári.
Zrazu sa mu zdá, akoby niečo pokazil, pretože medzi žmurknutím oka atou chvíľou, čo prišla potom, dáma vstáva, bielou rukavičkou ho fľasne po líci astihne vyjsť zkaviarne ešte skôr, kým on si uvedomí, čo sa vlastne deje.
Ale toto je príliš pekný deň na takéto situácie... Možno to celé bolo takto:
Muž, ktorý si dá čistiť topánky, kráča bulvárom azastane, aby si vyklepal popol zfajky. Celkom za chrbtom sa zrazu ozýva výkrik. Vysoký výkrik, ktorý sa zarezáva do uší. Muž, ktorý si dá čistiť topánky, ešte pred ním pocíti tupý úder do chrbta. Vrazil doňho muž sneprítomným pohľadom – práve sa vynoril spoza rohu. Chvíľu sa nikto nehýbe.
„Mám vás previesť?“ pýta sa muž, ktorý si dá čistiť topánky.
„Ja totiž nič nevidím! Vidím len tmu!“ hovorí tichým hlasom muž sneprítomným pohľadom. „Mám presne vyrátané kroky, viete? Tu, na tomto rohu, nikdy predtým nič nebolo. Nijaká prekážka... Ste ešte tu? Bude lepšie, keď ma budete držať za ruku. Prepáčte – volám sa Borges.“
„Španiel?“
„Také niečo. Ale, prosím vás... Mala by tu byť niekde knižnica... Nebol som tu celú večnosť!“ hovorí so zvláštnym dôrazom.
„Ale veď...“
„Keď som slepý, nemôžem vidieť písmená, však? Poviem vám, na tom vôbec nezáleží. Keď vám jeden zmysel chýba, ostatné ho nahradia. Stačí mi sadnúť si do haly apočúvať, čo si ľudia myslia, keď pozerajú do kníh. Ale aj ovás niečo viem... Ochvíľu si dáte vyčistiť topánky.“
„Ako to viete?“ pýta sa prekvapene muž, ktorý si dá čistiť topánky.
„Máte ich špinavé. Hlavne sa nepozerajte na muža vokne, čo stojí za tým prístrojom. Apoviem vám ešte niečo... Budete slávny, hoci nikto nebude vedieť, ako sa voláte! Už ideme príliš dlho rovno. Mal by som odbočiť... Majte sa pekne!“
„Počkajte!“
Slepec zdvíha ruky: „Nie, nie, mňa sa to netýka. Ja nič nevidím!“
Muž ho pozoruje, ako ešte chvíľu kráča, sprevádzaný len bielou paličkou rušným bulvárom pomedzi psy, stromy aspotených hemžiacich sa ľudí, apotom náhle mizne za iným otlčeným rohom.
Muž si vzdychne, pozrie dolu na umazanú tvár mladíka sveľkými hnedými očami avyloží topánku na špinavý drevený podstavec, ana všetko zabudne, kým cvakne západka prístroja, ktorý zdiaľky všetko sleduje ako nesústredené božie oko.
Pokiaľ vás však opantá pocit značnej nepravdepodobnosti tohto príbehu, mám pre vás ešte jednu verziu...
Daguerre sedí vo svojej fotokomore (ak sa to dá tak nazvať) apozerá na svoju fotografiu – niečo sa mu na nej nezdá.
Ten človek naňho predsa niečím mieri! Nedá sa celkom rozoznať, čo to je, no podľa jeho názoru je to celkom určite niečo, čím sa dá zísť ztohto sveta. Ten človek celý čas vedel, že ho fotografuje! Achcel ho ohroziť, ale on si nič nevšimol! Často sa mu stávalo, že prepadal stavom úzkosti, ale vždy ich nejako zvládol. Teraz si len utiera bielou vreckovkou spotené čelo asnaží sa nepodľahnúť panike a...
Ale nie, nie. Samozrejme, nič sa nestalo. Všetko má svoj šťastný nudný koniec. Až na mačku, ktorá vten večer ukradla pani Daguerrovej polovicu pečeného kuraťa nachystaného na večeru ablahosklonne sa rozdelila sprašivým psom od susedov.
Muž, ktorý si dal čistiť topánky, spokojne žil ďalej, zostarol aumrel 6. januára 1883, pomerne veselý – nie na chorobu, ale na starobu – vnemocnici Hôtel Dieu.
Páči sa vám tento príbeh? Nie? No vidíte – nie je lepšie vymyslieť si ho celý ešte raz?
Avôbec – sú vlastne fotografie pravdivé? Sú naozaj záznamom skutočnosti, alebo len odrazom našich predstáv? Zostávajú celý ten čas rovnaké, alebo sa menia podľa toho, kto sa na ne pozerá?
Atak tu dnes stojím bezradný na Bulvári du Temple anie je tu nikto, kto by mi vyčistil topánky.
Úryvok zpoviedky Muž, ktorý si dal čistiť topánky (In: KRIŠTÚFEK, Peter:Nepresné miesto, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2002) je publikovaný so súhlasom Literárnej akultúrnej agentúry LCA ().
