ղľáԾ
Embryo
Každý bol kedysi embryom, ibaže nie všetci sa na to pamätajú.
Embryo bolo dosť staré. Embryo bolo dosť veľké. Aspoň sa mi tak zdalo. Embryo malo aj dosť veľký zmysel pre humor, pretože som ho objavil vdeň svojich jedenástych narodenín (presne jedenásteho jedenásty ojedenástej predpoludním), keď som spadol dolu schodmi do pivnice apri tej príležitosti som si vybil dva zuby. Horné jednotky. Skrvácajúcimi ďasnami som zodvihol hlavu, akým som premýšľal, čo sa vlastne stalo, pretože všetko prebehlo veľmi rýchlo, uvidel som ho. Lepšie povedané – uvidel som číslo. Jedenástku. Ako potvrdenie numerologickej diktatúry vtento dôležitý deň. Bolo napísané na zaprášenej sklenenej dóze celkom dolu medzi zaváraninami anikdy som sa vlastne nedozvedel prečo. Embryo bolo vnej.
Atak sa to celé začalo. Keď nad tým tak premýšľam, život sa vlastne zvyčajne začne vjednom konkrétnom bode anemusí to byť nutne narodenie. Môže to byť čokoľvek na dlhej priamke od prvého otvorenia očí až po ich definitívne zavretie. Ale musí to byť dôležité. Veľmi dôležité.
Starý otec bojoval vtisícdeväťstošestnástom vHolandsku. Nikto nevie prečo aani on sám otom zbytočne veľa nerozprával. Dokonca nič. Len raz mi vslabej chvíli prezradil, že „hachenslach“ sú po holandsky tie malé čokoládové odrobinky, ktorými sa zdobí torta, a„snuptje“ je cukrík. Nič viac. Všetko, čo viem, som sa dozvedel od svojej starej matky, ktorá si už naňho spomínala len každý druhý deň. Je to celkom logické, veď sním prežila presne polovicu života.
Dosť na tom, že front sa zastavil vjednom malom mestečku neďaleko belgických hraníc. Zo všetkých domov vširokom okolí zostala stáť len lekáreň avýrobňa čokolády. Do tej druhej sa zpochopiteľných dôvodov nasťahovali dôstojníci, čo mnohých stálo život. Tiež zpochopiteľných dôvodov, pretože už dosť dlho nič nejedli. Lekáreň stála (pokiaľ sa to dalo vôbec podľa niečoho vydedukovať) na rohu dvoch malebných ulíc. Starý otec do nej vkročil ako prvý, spolu sjednookým čiernym kocúrom, ktorého všade nosil so sebou aktorý bol navyše nemý. Zoskočil mu zpleca na zem. Kocúr trikrát obehol miestnosť akrátko zamňaukal. Bolo to znamenie, že všetko je vporiadku. Vidíte – a tu už je prvá nezrovnalosť –ako mohol nemý kocúr mňaukať? No nič, poďme ďalej... Zabudnime na to úbohé zviera.
Starý otec vkročil dnu do lekárne. Za ním sa dovnútra nahrnuli vojaci zjeho roty. Vrohu sa krčilo vystrašené dievča. Mnohé príbehy zvojenského prostredia sa vtakúto chvíľu končia, alebo sa aspoň diskrétne odmlčia, pretože si každý môže domyslieť, čo sa asi dialo. Ale pointa bola tentoraz odlišná od zaužívaných zvyklostí.
„Nikto sa jej ani nedotkne!“ povedal ráznym hlasom starý otec ana znak toho, že to myslí vážne, namieril na ostatných revolver. Dokonca párkrát aj vystrelil. Ďalšia nezrovnalosť, ktorú môžeme zhovievavo preskočiť. Starý otec sa totiž nikdy nenaučil strieľať. Mal panický strach zo zbraní. Aby bol vo vojne aspoň trochu užitočný, stal sa kuchárom. Vkaždom prípade nejako zariadil, že sa okolo utvoril diskrétny kruh. Celú noc bdel pri vystrašenom dievčati adával pozor, aby ustrážil jej česť.
Niekedy nadránom, keď všetci ešte spali, ho pozvala do zadnej miestnosti plnej fľaštičiek, ampuliek alekárskych preparátov. Po krátkom váhaní ukázala na veľkú kovovú skriňu vrohu. Starý otec ju bez váhania otvoril azostal stáť vnemom úžase. Tu sa, samozrejme, pri všetkej počestnosti, ponúka tiež úplne iná verzia, najmä keď zvážime, že dievča mu zvďačnosti darovalo predmet, ktorý si veľmi cenilo. Možno to bolo to jediné, čo ešte vtomto rozbitom meste vlastnilo. Dóza zpevného skla naplnená tekutinou, vktorej sa skrýval (podľa interpretácie mojej úbohej starej matky) nenarodený brat dievčaťa.
Bola vojna... Ukrýval sa tam, vyčkávajúc lepšie časy? Čakal na nejaké magické znovuzrodenie? Čakal na záhadnú anonymnú matku, ktorá ho po prebratí zbizarnej hybernácie donosí až do konca? Nikto nevie. Ani moja stará matka to nevedela. Navyše sa pomaly, ale isto blížila polnoc, ateda aj ďalší deň, ktorý mala prežiť vo fáze sladkého zabudnutia.
Tomuto príbehu som, pochopiteľne, vôbec neveril, možno aj preto, lebo stará mama ho rozprávala vždy inak, často aj súplne inými postavami amiestom deja. Faktom však zostáva, že embryo tu bolo. Rozprávanie sa však zvyčajne končilo tak; že odvtedy ho nikdy nikto nevidel. Alen ja som vedel, že sa mýli.
Vždy som bol veľmi introvertný atakmer snikým mimo rodiny som sa nerozprával. Detstvo som prežil so sklenou dózou, vktorej sa skrývalo niečo, čo bolo aj nebolo človekom. Ato nie je veľmi bežná vec. Bol to môj najväčší poklad. Pred rodičmi som ho zpochopiteľných dôvodov zatajoval, beztak neverili vjeho skutočnú existenciu. Ukrýval som ho starostlivo vo svojej izbe. Už párkrát sa stalo, že ho takmer objavili, stačilo len zdvihnúť hlavu alebo odhrnúť záves. Ale sama neuveriteľnosť výjavu, ktorý by sa im zjavil pred očami, zaručovala, že si ho vôbec nevšimli. Aak aj áno, určite ho pokladali za niečo celkom iné. Som si istý, že sa to stávalo, keď som bol vškole alebo niekde preč. Inokedy som ho zas stihol skryť až na poslednú chvíľu, sekundu predtým, ako niekto vkročil do mojej izby. Žiarlivo som si ho strážil. Bol som hrdý na to, že mám svoje tajomstvo, pretože dospelí ich mali tiež. Aomnoho viac ako ja.
Najradšej som mal chvíle, keď všetko naokolo zamrzlo. Vizbe žiarila len sviečka. Prišli dlhé večery okolo Vianoc acelá krajina zostala pod snehom. Keď bolo dobré svetlo, dóza priezračne svietila. Na chodbe, hneď pri dverách, visela reprodukcia Klimtovej „Nádeje“. Za môjho života, pokiaľ sa pamätám, bola už vyblednutá, zjavne vytrhnutá znejakého starého kalendára. Ktovie, kto ju tam zavesil... Často som ten obraz dlhé hodiny pozoroval. Bola na ňom nahá tehotná žena, za ktorou ztmy vystupovali prízraky. Držala sa za vystupujúce bruško. Netušil som, čo sa vňom skrýva. Bolo to záhadné atajomné. Niekedy som sa vtakýto zimný čas cítil ako ona. Avtedy nečakane prišiel ten deň.
Stará mama mi celé detstvo rozprávala ovianočnom veštení. Starostlivo som zatiahol závesy, zatemnil izbu asadol som si pred zrkadlo. Po pravej aľavej ruke som zapálil sviečku. Bolo sa treba sústreďovať na svoj odraz. Po chvíli sa vraj zjaví niečo zbudúcnosti – spomínal som si, čo hovorila. Bolo mi to aj trochu smiešne anavyše som mal pocit, že aj tak nič neuvidím. Oči mi slzili. Ako som ich upieral do šerého zrkadla, všetko sa mi rozpíjalo arozmazávalo, ale rozhodol som sa, že to vydržím. Už-už sa mi zdalo, že niečo začínam vidieť, keď nejaký nepatrný pohyb vyrušil moju pozornosť. Svetlo sviečok sa slabo trepotalo. Všade bolo ticho. Mal som pocit, že sa niečo pohlo kdesi za mojím dvojníkom vzrkadle. Stála tam na skrini dóza sembryom. Azrazu som to uvidel. Vydesene som sa obrátil.
Napadlo mi, že zložité sústavy svalov držiace viečka rokmi náhle povolili. Ako povolia svaly mŕtvej ustrice, predtým než odhalia mäkké vnútro. Jeho oči boli otvorené! Pozorovali ma, otom som bol napriek všetkému presvedčený. Boli zvláštne smutné. Vykríkol som arozbehol som sa preč. Po chvíli, keď som si uvedomil, že nikomu vdome sladko spiacom vihličnatom spánku neviem obstojne vysvetliť dôvod svojej paniky, som sa opatrne vrátil späť. Embryo pozeralo na mňa, nech som stál kdekoľvek vizbe. Skryl som sa za záves. Potom pod posteľ. Ale všade ma videlo. Mal som pocit, že mu nemôžem ujsť.
Marieta spadla do našej záhrady, ateda aj do môjho života zneba. Nad šírou rovinou ju vyhodilo lietadlo apotom ju schvátil prudký vietor. Padala čoraz nižšie chladným vzduchom acelkom zdohľadu stratila tých, čo vyskočili spolu sňou. Apotom to prišlo. Neviem, čo presne to bolo, pretože som si ju prvýkrát všimol, až keď visela zo starého orecha dolu hlavou priamo nad stolom vzáhrade, kde sme obedovali, azvreciek jej vypadávali rôzne drobné predmety. Padák mala zachytený vkorune stromu adlhé vlasy sa jej máčali vhorúcej polievke. „Dobrý deň,“ povedala, čo bolo rozhodne namieste, ikeď kúsky varenej mrkvy apetržlenovej vňate vjej vlasoch tomuto pozdravu nedodávali práve najserióznejší ráz. Bol to jej prvý zoskok.
Matka, ktorá sa vždy aza každých okolností snažila zachovať dekórum, vyčarila na tvári podivný silený úsmev aúspešne zakrývajúc zmätok sa spýtala: „Nedáte si snami?“ Marieta pozvanie prijala.
Problémom bolo len jej oblečenie. Marietine šaty boli totiž po jej skvelom entrée špinavé adotrhané, ateda vonkoncom nevhodné na spoločenskú udalosť, akou obed vnašej rodine vždy nesporne bol. Zaviedol som ju do svojej izby, kde mala počkať na oblečenie, ktoré jej pripravovala moja matka. Bol som vtedy, tak ako aj dnes, dosť hanblivý, preto som pomerne neúspešne predstieral záujem okvetinovú výzdobu na verande apočúval som, ako si matka pri hľadaní píska kdesi vhĺbkach bytu. Zrazu som začul výkrik. Pískanie neprestávalo. Rozbehol som sa teda naspäť. Marieta stála pri skrini apozerala niekam hore.
„Čo to je?!“ pýtala sa.
Tváril som sa, že neviem, očom hovorí. Siahol som na skriňu. Bol som ztoho nesvoj, držal som dózu za chrbtom asnažil sa ju ukryť, ale už ho videla. Embryo. Zvláštne, že si ho všimla... práve ona... Boli sme teraz jediní dvaja ľudia, ktorí vedeli, že existuje.
Najprv som sa to snažil zahovoriť. Nikdy som toho nenarozprával viac ako vtedy za tých desať minút, kým prišla matka so šatami po starej mame. Pravá predvojnová móda – povedala – a Marieta bola nadšená. Navyše od tejto chvíle začala byť presvedčená, že som zábavný aočarujúci spoločník. Aja som za ten čas zistil, že je vlastne veľmi pekná.
Keď vyšla zizby, embryo som dobre ukryl pod posteľou. Asi to bol len prelud, ale zdalo sa mi, že sa trochu pohlo. Predtým sa vôbec nehýbalo, len sa vznášalo vpriesvitnej tekutine osamelé, ale navidomoči samo so sebou spokojné, snehybnými otvorenými očami, ktorých som sa postupne prestal báť. Chvíľu som ho pozoroval. Ďalší pohyb. Pohlo sa. Vydýchlo nosom malú bublinku, ktorá pomaly stúpala khladine. Ruku zovrelo vpäsť. Rýchlo som ho zakryl dekou avyšiel som do záhrady.
Marieta sedela za vrchstolom pod troskami svojho padáka ausmievala sa.
Odieťa sme sa pokúšali márne. Deti, ktoré majú prísť na svet, si zrejme dosť vyberajú. Súdiac podľa toho, čo sme prežili. To naše bolo však riadne rozmaznané aprieberčivé. Dávalo si načas vnejakom inom svete nad či pod nami azhovievavo pozeralo na nás, ako sa ho snažíme privolať rozličnými metódami, ktoré sa mu možno zdali zábavné, odpudzujúce alebo desivé. Vkaždom prípade však želaným spôsobom nefungovali. V predstavách som stále videl ten malý ružový prstík obrátený dolu ako po namáhavých gladiátorských zápasoch. Po boji stigrami, lietajúcimi rybami aosudom najbežnejšej váhovej kategórie.
Vtom čase sa mi často sníval ten istý sen... Sme sami vprázdnej bielej izbe, ležíme na posteli, akoby pod hladinou. Za nami sa ťahajú neviditeľné zástupy otcov, matiek apradedov ako plávajúce vodné hady, ako usilovní plavci vo veľkej tmavej rieke, dlhá línia končiaca sa niekde vhmle. Apred nami len biela prázdnota. Naširoko otváram oči do bielych pár anič nevidím. Apotom zrazu zistím, že som vlastne embryom vkonzervačnom roztoku, plynúcim aunášaným neviditeľnými spodnými prúdmi. Do očí mi tečie formaldehyd arôzne pokrútené obrazy zvonkajšieho sveta, pretrhnutá pupočná šnúra ma pomaly nasleduje ako nezmyselné azbytočné záchranné lano. Väčšinou som sa do nej zamotal azobudil som sa.
Embryo niekedy vydávalo krátke tenké nariekavé flautové zvuky. Áno, flautu to zrejme pripomínalo najviac. Najmä hlboko vnoci, keď bolo úplné ticho. Marietu pískanie rušilo zo spánku. Najprv sme si mysleli, že niekto vsusedstve hrá dlho do noci, ale pýtali sme sa všade po okolí ana nič sme neprišli. Bývali sme vštvrti, kde sa hra na hudobnom nástroji pokladala za niečo vyšinuté aextravagantné.
Marieta bola mrzutá anevyspatá. Často som sa so sklenenou dózou zatváral sám do izby apozoroval som ho. Nepredstaviteľne žiarlila. Stále sa pokúšala získať moju pozornosť, nosila aukazovala mi rôzne nezmyselné predmety, pýtala sa na úplné absurdnosti, akeď som nereagoval, kričala, aké je to embryo nechutné. Niekedy sa aj rozplakala atrvala na tom, že musí ísť preč zdomu. Vždy som jej vtedy sľúbil – áno, odnesiem ho do múzea. Už som aj párkrát kráčal po dlhej tmavej mramorovej chodbe, ale vždy som sa znovu vrátil, nemal som síl spýtať sa, či by ho tam zobrali. Možno by som musel vysvetľovať, odkiaľ ho vlastne mám, ako sa ku mne dostalo. Alebo niečo podobné. Samozrejme, mohol som ho niekde len tak nechať ležať na stole aodísť, ale...
Marieta ho párkrát dokonca ukryla. Často trvalo dosť dlho, kým som ho našiel. Vždy keď som ho objavil niekde pod starými kožuchmi vpivnici, alebo za radiátorom, vydýchol som si, že našťastie nikdy nenabrala odvahu odniesť ho niekam mimo domu. Zatiaľ.
Raz som odišiel autom do susedného mesta azdržal som sa tam dlhšie, ako som predpokladal. Niečo, čo súviselo sprácou, ikeď dnes už celkom presne neviem, čo to bolo, mi zabralo celý deň. Keď som sa vrátil, dom bol tichý. Až priveľmi. Bolo to nezvyčajné. Prechádzal som dlhými radmi prázdnych izieb. „Marieta...!“ volal som na ňu. Po stenách sa mihali len dlhé tiene zo zatiahnutých žalúzií. Vybehol som teda do záhrady. Na stromoch ešte viseli zdrapy otrhaných listov. Rozhliadol som sa.
Embryo! Marieta ho držala medzi dvoma prstami za pupočnú šnúru. Dózu asi niekam odpratala. Vtvári mala tvrdý odhodlaný výraz. Zmietalo sa avydávalo drsné flautové zvuky, aké by na tomto nástroji vylúdil len niekto celkom bez hudobného sluchu atalentu. Vzáhrade vykopala hlbokú jamu achystala sa ho do nej hodiť azahrabať. Rozbehol som sa knej. Záhrada bola veľká. Do čela mi niečo narazilo, ostré konáre alebo čo, doškriabali mi tvár... Potkol som sa, ale rýchlo som sa pozbieral abežal som ďalej. Marieta si nevšímala nič okolo seba. Bola ako posadnutá. Oči sa jej leskli.
Chytil som jej ruku ešte skôr, ako ho stihla pustiť do chladnej jamy. Stisk jej zaťatých prstov povolil aembryo mi pristálo vruke, teplé aslizké, predbežne zachránené. Prudko dýchalo ametalo sa. Opatrne som ho zabalil do svetra avybral som sa kdomu. Marieta sedela sklesnuto na záhradnom chodníku ako pristihnutá školáčka. Od chrbta sa mi odrazila hruda hliny, ktorú za mnou svýkrikom hodila. Za ňou letela ďalšia. Neobrátil som sa. Nechcel som ju ani vidieť. Zúril som.
Keď som upratoval rozbité zájdené sklo, ktoré zostalo zdózy, všimol som si malý zažltnutý štítok písaný švabachom. Bol prilepený na dne aktovie prečo som ho nezbadal už dávno. Asi preto, lebo obsah bol vždy dôležitejší ako všetko ostatné. Papier páchol konzervačnou látkou aodtlačkami prstov, ktoré nápis takmer zmazali. Tvorilo ho meno, ktoré som dešifroval až po značnej námahe: Arnold Täuber. Nemecké meno. Samozrejme – mohlo patriť tomu, kto urobil preparát, alebo sa tam vchaose štítok dostal náhodne. Ale podchvíľou som sa pristihol pri úvahách, že sa tak nazývalo to, čo bolo vo vnútri (označenie „To“ sa už tak vžilo, že každá novinka bude komplikovaná, to som vedel), hoci bolo dosť nepravdepodobné, že by niekto dával meno nevyvinutému embryu. Ľudia sú však nevyspytateľní. Zmieril som sa stým. Už dávno som prestal posudzovať ich konanie anesnažil som sa ho ani pochopiť.
Prvýkrát som ho oslovil „Arnold“ asi otýždeň neskôr, keď si už hovelo včerstvej konzervačnej tekutine avnovej dóze získanej od istého medika. Viditeľne ho to potešilo.
Marieta bola chorá. Ťahalo sa to už niekoľko týždňov, doktor vravel, že je zrejme príliš vyčerpaná. Vkaždom prípade by mala zostať doma aoddychovať. Bola bez nálady askoro stále spala. Keď práve nespala, len uprene pozerala do bieleho stropu asledovala meniace sa svetlo atiene počas dňa. Vždy ráno som pre ňu pripravil všetko, čo potrebovala, aodišiel som do práce. Jedlo zostávalo väčšinou nedotknuté.
Jedného dňa som prišiel domov skôr. Nemal som dobrú náladu. Najprv som zašiel do pracovne, aby som si odložil veci. Otvoril som skriňu. Arnold tam nebol. Bežal som cez celý dom aspotený som vtrhol do spálne. Marieta ležala vposteli. Neprítomne sa pozerala niekam cez okno, za ktorým zúrila jar so všetkými koreňmi astonkami derúcimi sa vlhkou tmavou zemou. Ale ona to nevidela.
Avnáručí, privinutú ako malé dieťa... držala sklenenú dózu, vktorej si hovel Arnold. Túlila ho ksebe ačičíkala. Arnoldovi sa to zjavne páčilo, pretože privieral smutné oči. Dopadalo naňho neskoré podvečerné svetlo. Napätá chvíľa pár sekúnd predtým, ako slnko definitívne zapadne. Zrazu posledné tiene zmizli. Dom stmavol, pretože všetko pohltil pažravý súmrak. Možno práve vtedy som sa rozhodol. Možno to bolo oniečo neskôr.
Ulice sú vnoci iné ako cez deň. Akoby ich niekto nanovo poskrúcal azauzľoval, aby poplietol tých, čo ešte bdejú asnažia sa niekam dostať. Bežal som tmou. Vietor hnal po cestách odpadky azhnité listy zhŕňal na hromady. Chcel som byť čo najďalej od domu. Vúzkej tichej uličke som sa zastavil apoložil som ho na zem. Prudko som dýchal. Rozhliadol som sa. Svoje pachy tu šíril otvorený kanál. Na chvíľu mi prišlo mdlo, ale ovládol som sa.
Chytil som kameň audieral som do dózy zcelej sily. Bola zveľmi tvrdého skla. Arnold sa nebránil, možno beztak už niekoľko dní tušil, že sa kniečomu schyľuje. Len stoicky pozoroval, ako sa postupne dobýjam do jeho teplého opaleskujúceho úkrytu, do rajskej záhrady stvorenej len preňho. Pozoroval ma svojimi smutnými očami apotichu, takmer nadpozemsky sa vznášal vkonzervačnom roztoku, vychyľovaný zrovnováhy len mojimi údermi, ktoré bravúrne vyrovnával pohybom chvostíka aveslovaním maličkých ručičiek. Až vjednej chvíli sklenená stena povolila apraskla. Tekutina vyprskla všade dookola. Na moje ruky, košeľu, na dláždenie... Mal som celkom premočené topánky, ale vôbec mi to nevadilo. Vôbec som nad tým nepremýšľal. Dovnútra prenikol vzduch avír prudko schvátil konzervačný roztok, ktorý prúdom crčal na studený asfalt. Sklo sa rozpadlo ako škrupina vajíčka.
Roztok rýchlo odtekal aArnold bol zrazu vystavený pôsobeniu surového chladného vzduchu. Kyslík avietor mu bičovali kožu, ktorá celá očervenela azošúverila sa. Začal sa metať avydávať surové flautové zvuky. Odsunul som poklop kanála, kam už odtiekla mazľavá tekutina, vktorej celý ten čas plával, aúderom ťažkej topánky som ho poslal do chladnej vlhkej tmy za ňou. Zmizol vprázdnom otvore skrátkym výkrikom. Ozvalo sa čľupnutie kdesi vhĺbkach špinavej rieky podomieľajúcej aobmývajúcej podzemné brehy mesta. Azostalo len priame aneutíchajúce zurčanie tečúcej vody niekde vtemnej hĺbke. Ktovie, čo sa všetko vlastne deje len kúsok pod nami? prebleslo mi hlavou.
Zrazu mi ho prišlo ľúto.
„Arnold...!“ zareval som niekam dolu, ale odpoveďou mi bol len môj vlastný hlas, znetvorený ozvenou, ktorá mu dala výsmešný podtón. „Ako?“ ozývalo sa zkanála. Zakričal som ešte dvakrát. „Ako? Ako?“ Kdesi vtme pišťali krysy.
Takmer poslepiačky som zo všetkých síl zatiahol ťažký poklop. Ruky akolená som mal odreté do krvi. Na dlani som našiel rozpučeného čierneho pavúka. Na zadočku mal prilepený kokón sbielymi vajíčkami. Shnusom som si ho utrel do nohavíc.
Rýchlo som kráčal preč. Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie netiesnený hrubým sklom, možno začne nový život... Konečne ho nebudú tlačiť steny dózy... Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie...
Svet pred očami mi náhle zmizol. Rútil som sa niekam dolu, vnasledujúcej sekunde som si uvedomil, že sú to nejaké schody. Abolo ich poriadne veľa. Asi som si ich vtme nevšimol, ulica nebola osvetlená. Neviem ani, kam viedli. Cítil som sa ako tanečník nejakého prízračného tanga bez akýchkoľvek pravidiel. Alebo kozmonaut vbezváhovom stave rútiaci sa tmou. Na chvíľu neexistovali svetové strany, hore, ani dole. Keď som konečne dopadol na udupanú zem páchnucu hnilobou avlhkosťou, zacítil som na jazyku krv. Predné zuby mi chýbali. Na zlomok sekundy sa mi pred očami rozprestrelo detstvo, ktoré náhle zmizlo, pretože som stratil vedomie. Dokonca sa mi zdalo, že som na chvíľu zreteľne uvidel jedenástku.
Rozhodol som sa, že na pár mesiacov odcestujem niekam preč. OMarietu sa mala postarať jej matka na vidieku, kam som ju odviezol autom, aby nemusela bývať vprázdnom tmavom dome, ku ktorému sa viazalo toľko prízračných spomienok. Už niekoľko mesiacov bola tehotná. Ašťastná.
Precestoval som takmer celú Európu. Za oknami vlaku vybuchovali svetlá miest ažiariace reklamy spievali ódy na neexistujúci život. Hotelové izby, letiská abenzínové pumpy. Smog, stredoveké paláce adážď.
Znovu som kráčal po uliciach sprázdnou vyvetranou hlavou, vktorej mi nejaký šikovný neviditeľný chirurg celkom vymenil mozog. Rýchle hladké rezy skalpelom. Aspoň som mal taký pocit. SMarietou sme si písali každý deň dlhé listy. Všetko zminulosti bolo preč. Arnolda som len sem-tam cítil vnašom vzájomnom pársekundovom mlčaní medzi rozprávaním oniečom bezvýznamnom apreberaním niečoho nepodstatného pri telefonovaní, ktorým sme si krátili dlhé noci. Alebo niekedy, keď som sa nadýchol, mal som pocit, že cítim pach formaldehydu. Ale hneď som myšlienku zaplašil nejakou inou.
Všetko bolo zrazu vporiadku. Dieťa sa malo čo nevidieť narodiť, tak som sa po krátkej úvahe rozhodol vrátiť. Cudzích krajín som už mal plné zuby atúžil som znovu vidieť Marietu. Anaše dieťa.
„Ľutujem, pane, budeme musieť ešte chvíľu počkať...“ hovorila hlbokým zachrípnutým hlasom unavená letuška. „Nad celou Európou je teraz zlé počasie.“
Okná letiskovej haly bičovali dlhé šnúry dažďa. Lietadlo muselo núdzovo pristáť na malom letisku kdesi vHolandsku. Pre poruchu motora. Halou sa tanečným krokom prechádzal nejaký starec asvečným úsmevom strkal každému pod nos lakované dreváky. Zrádia, ktoré mal zavesené na krku, revala nejaká hlúpa melódia, ktorá sa nie anie skončiť. Telefónna búdka bola neustále obsadená, akeď som sa konečne dostal na rad, zo slúchadla sa ozývalo len mámivé chrčanie aozvena neďalekej búrky.
„Viete, že toto mesto vprvej svetovej vojne takmer zrovnali so zemou...?“ vysvetľoval niekomu starec lámanou angličtinou afrancúzštinou. Škoda, že pri tom aj neostalo, pomyslel som si.
Taxík ma vyložil pred bránou, ponáhľal som sa sdvoma kuframi cez úzky chodník rozpálený od jarného slnka. SMarietou som pár dní nemal žiadne spojenie auž som sa nevedel dočkať, kedy ju zase uvidím. Rozhodol som sa, že ju prekvapím, aj tak netušila, kedy presne prídem.
Vidiecky dom napĺňal spev drozdov, ktoré husto sedeli na stromoch vzáhrade. Izbami sa tiahli halucinačné vône tulipánov apivónií. Rozbehol som sa do spálne. Marieta sedela šťastná na posteli adojčila dieťa, ktoré jej hladne viselo prisaté na prsníku. Oči malo slastne zavreté aprijímalo bielu lahodnú tekutinu. Blažene sa váľalo vsladkom mede tepla avôní. Marieta ho pozorovala. Oči jej žiarili. Zostal som vúdive nad týmto nádherným zjavom stáť.
„Ako sa máš?“
„Nemohla som na teba dlhšie čakať... Chceli vedieť meno... Vnemocnici...“
„To je jedno, môže sa volať hocijako...!“
„Chceli vedieť to meno... Do rodného listu. Tak som im ho povedala...“
„Vravím ti, že je to jedno... Hlavne že...“
„Mne sa páči, neviem ako tebe... Ale rozhodla som sa teda sama.“
„Dobre, dobre... povieš mi to neskôr! Radšej mi povedz...“
„Volá sa Arnold.“
Avtedy dieťa otvorilo oči, akoby zasnené slasťou. Boli zvláštne smutné. Mám pocit, že som ich už niekde predtým videl.
úryvok zpoviedky Embryo (In: KRIŠTÚFEK, Peter:Voľným okom, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2004)je publikovaný so súhlasom Literárnej akultúrnej agentúry LCA ().
