ղľáԾ
Spev blúdi šľahajúcou nocou,
lež iba zvieratá ho počujú:
hlas, zlyhávajúci, ale prenikajúci spánkom i bdením.
Áno, iblúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
vtých víchroch, ktoré boria cintoríny,
kde puká kvet, jedom,
omylom zlebky vypitým.
Áno, chlapče, zasadíš prútik
apo nociach naň budeš zbierať rosu.
Čísi tieň prešiel svojím tieňom.
To veci po tebe siahli.
Svet!
Je tieň, je teda svetlo, sú veci aich jas.
Roky si čakal na dotknutie
svedomím – keď sám siahneš – bude to smrť.
Tieňom vecí hýbe pohyb slnka,
človek sa pohne sám.
„Ale ja chcem jasať!“
„Veď telom jasáš
ato, čo hovoríš je spev.“
„Vlasť, podopri ma!“
„Som vkaždej tvojej stope,
len kráčaj ďalej!“
Vtom rade,
kde otcovia imatky kráčajú hlinou
ruka vruke, ahlbšie:
kráčajú ruka vruke shlinou, so zemou,
sprvým zrnkom obilia na dlani, kráčajú
prachom, vetrom adymom pohrôm
avojen
až kprvým múrom miest.
Niet spočinutia. Je teda východisko.
Aprvé prežije.
Ty, ktorý stúpaš do tiesňav, vieš:
Byť vsebe, byť prítomný! Byť celý!
Kov zvona pretavený na zbraň ostáva kovom zvona,
volá. Kov pluhu túži po zemi.
Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
Myslíš si: čo bolo duchom, je už len tichou hudbou.
Ale aj vhudbe sme.
Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
Ty, ktorý hľadáš ivkráse,
trhajúc okvetie vykladáš seba.
Si teda iv kvetinách.
Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň zhlavy,
dávno splatná.
Hľadá ťa žltý púštny vietor,
sucho veje, ale na slzy je dobrý.
Áno, púšť putuje.
Zem ostáva.
Všetko, čo zasadíš, vzklíči vtebe, vnízkom prízemí,
lež dozrie vsvetle.
Ikvet je dôkaz – krása pretrváva, ikeď sa, prostoduchá,
hanbí za svoju naivnú nahotu
Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
horiaci meč víťazný na druhom prahu života.
Blesk hľadá suché stromy.
Ale na svitaní
na horách vatra ohňom rastie.
