ղľáԾ
(úⱹǰ)
„Mama.“
Ema sa trocha pomrví... a spí ďalej.
„Mama,“ ozve sa opäť, už naliehavejšie.Och, nie! Koľko je vlastne hodín?Otvorí oko... pol siedmej!
„Vilma!“ zakričí z postele.
„Je sobota, príde až odeviatej,“ ozve sa rozospato zKarolovej polovice.
„Umriem,“ zanarieka Ema a skúša si sadnúť. Pred očami sa jej krúti celý svet avústach má hroznú chuť. Oslava trvala do pol tretej vnoci, spala len štyri hodiny. Nevyhnutne by potrebovala ešte niekoľko hodín spánku. Potom osviežujúci kúpeľ ašálku kávy... skôr nebude schopná komunikácie, pozná sa. Zazrie na Erika, ktorý sa vyštveral na manželskú posteľ aspokojne sa usadil medzi rodičmi. No Karol je tiež tvrdý... ani jeden znich nevníma synov rozkošný úsmev aružové líčka. Na rozdiel od nich sa vyspal dosť adobre... Ema sa opäť zvalí na posteľ avtom jej dôjde, že Vilma tu predsa spala... Rýchlo berie malého na ruky avychádza sním zo spálne. Stretne sa sňou rovno pred ich dverami. Podáva jej malého ako dajakú batožinu abez slova sa otočí...
„Ja som tu až od deviatej,“ prehodí Vilma achce jej podať malého späť.
„Nie,“ zavzdychá Ema. „To mi predsa nemôžeš urobiť!“
„Prečo nie?“
„Akože prečo?! Potrebujem sa vyspať!“
„Ráno sním bývaš ty.“
„Ale nie dnes! Čo nechápeš?!“ už kričí amalý sa vsekunde rozplače. Od narodenia veľmi citlivo reagoval na hluk akrik... Ema zazrie na Vilmu, akoby za to mohla ona... „Hneď ako sa vyspím, môžeš odísť. Nemusíš tu byť do štvrtej. Okej?“ dodá zmierlivo, akeď Vilma prikývne, súľavou si vydýchne.
V spálni sa zvalí na posteľ avmomente opäť zaspí.
Zobúdza ju horúčava avtáčí spev za oknami. Budík ukazuje pol dvanástej. Slastne sa povystiera asvižne vyskočí zpostele. Cíti sa čulá, akoby ani žiadna oslava nebola... Ale sa vydarila, pomyslí si spokojne apodíde kveľkému oknu. Odhŕňa marhuľový záves, otvorí okno anadýcha sa čerstvého vzduchu. Je už riadne horúco. Najradšej by už dnes vypadla niekam kmoru, Karol však musí dokončiť dajakú objednávku askôr ako odva týždne voľný nebude. Zvykla si už na to, vprvých rokoch manželstva jej to však veľmi prekážalo. Nemával dovolenku tak ako iní ľudia, mával len voľno. Je síce pravda, že potom mohol byť doma aj niekoľko týždňov, záviselo to len od neho, no aj tak si na to musela zvyknúť. Niekedy pracuje aj cez sviatky acez víkendy... ato jej vôbec nebolo po vôli. Ako bytový architekt sa Karol vynikajúco osvedčil, teraz patrí medzi najvyhľadávanejších vBratislave. Jeho klientelu tvorí smotánka mesta... avlastne aj on sám už roky medzi ňu patrí. Aj ja, pomyslí si Ema acíti, ako ju napĺňa zvláštny pocit. Je ako droga, opantáva ju aojeho skutočnosti sa musí opäť aznova presviedčať. Kamkoľvek príde apredstaví sa, má otvorené dvere. Nádhera!
Posadí sa pred toaletný stolík apozorne si kontroluje tvár. Má trocha opuchnuté oči, inak vyzerá sviežo apekne ako vždy. Krása je pre ňu dôležitá, podstúpila by pre ňu čokoľvek. Obklopuje sa krásnymi ľuďmi aj vecami, nič iné nie je pre ňu také dôležité apodstatné. Ustavične zabúda, že iní ľudia môžu mať iné kritériá hodnôt akrásu zvyčajne berú ako niečo navyše... Nechápe ich. Pre ňu je krása nevyhnutnosť. Keď sa narodil ich syn, jej prvá otázka znela: „Je pekné?“
„Akože čo?“ spýtal sa lekár avhlase mal údiv.
„Moje bábätko, predsa.“
„Je to zdravý chlapček,“ odvetil jej vtedy aona, napriek vyčerpaniu abolesti, škrípala zubami. To ju nezaujímalo! Pýtala sa predsa na niečo iné!
„Fajn,“ prikývla. „A je pekný?“
„Krásny,“ odvetil za lekára Karol, ktorý bol pri pôrode apresne vedel, čo chce jeho manželka vedieť. Čo sa týka jeho prítomnosti v pôrodnej sále, Eme to nebolo veľmi po vôli, nechcela, abytovidel... podľa nejtonebol pekný pohľad, no Karol na tom trval... aona vedela, kedy treba ustúpiť. Pôrod ich dieťaťa bol jednou ztakých záležitostí...
Vkuchyni, kde kuchárka už dokončuje obed, pozostávajúci hlavne zo zeleniny azkuracieho mäsa, si Ema zchladničky vyberá fľašu minerálky apoberie sa na terasu. Potrebuje si zapáliť...
„Klára, môžete mi priniesť na terasu kávu?“ osloví staršiu ženu, ktorá pre nich pracuje už roky. Vlastne od začiatku ich spoločného života... Vtedy ešte žili sKarolom vpanelákovom trojizbovom byte smalou kuchyňu aneznesiteľnou predsieňou. Nenávidela to tam, bola však netypicky trpezlivá, pretože vedela, že to nebude dlho trvať aich dom snov bude dokončený. Karol ho začal stavať ešte pred svadbou...
„S medom akvapkou citrónu?“
„Presne tak,“ usmeje sa amizne zkuchyne. Pachy dusenej zeleniny jej dvíhajú žalúdok, jasný znak, že včera večer viac vypila.
Na prahu zostáva zarazene stáť. Obrázok, ktorý zbadá, sa jej zadiera pod kožu... sama nevie prečo. Karol sedí vprútenom kresle ačíta si noviny, tak ako vždy vsobotu ráno, obďaleč na rozloženej deke sa hrá Vilma smalým Erikom. Smejú sa, rozprávajú... A Vilma vyzerá zasa ako zvyčajne, strapatá aneupravená, vyžaruje znej niečo, čo si Ema doteraz nikdy nevšimla. Akási radosť, šťastie... Hlúposť, pomyslí si Ema vzápätí.Aký by už ona mala dôvod na šťastie? Bezdetná,tridsaťtriročná vdova... úžasné terno, naozaj.Nikto si jej príchod nevšimol, ona na seba neupozorní.
„A čo hovoríš na včerajšiu oslavu?“ počuje Karola, ktorý zatvára noviny arozpráva sa sVilmou, akoby to bola jeho stará priateľka alebo čo. Koľkokrát som mu hovorila, aby sa nezhováral snaším personálom ako so svojou rodinou? zúri vduchu Ema, ani sa však nepohne.Ale nie, on na mňa vôbec nedbá aso všetkými vychádza dobre, priateľsky. Dokonca aj stou mladou vyžlou, čo nám sem chodí dva razy za týždeň upratať... ahádže na Karola nevinné pohľady. Čo si myslí?! Že som slepá?!
„Príliš veľa ľudí na môj vkus,“ povie úprimne Vilma aodhŕňa si pramienok hnedých vlasov zčela. „Ale bolo veselo, nie?“
„To bolo,“ prikývne Karol. „No stým počtom máš pravdu. Sniektorými ľuďmi som sa ani nestihol porozprávať. Ema však trvala na svojom.“
Vilma sa len usmeje apodáva loptičku Erikovi.
„Škoda, že si nezostala chvíľu dlhšie,“ pokračuje Karol aodpije si zčaju. Vilma sa okolo desiatej na večierok ešte vrátila. Malý tvrdo aspokojne spal, atak jej nedalo, aby nevyužila príležitosť vidieť veľký svet, ako si vduchu vravela. Cítila sa tam však zbytočná anavyše, pobudla teda len necelú hodinku apotom sa vrátila do detskej izby. Tam sa cítila vítaná abezpečne. Erikov pravidelný dych ju čičíkal ako uspávanka ačoskoro zaspala.
„Nikoho som nepoznala,“ pokrčí plecom, Karol sa zasmeje.
„Poznáš predsa mňa. AEmu.“
„Hovoríte omne?“ Ema vchádza súsmevom na terasu, za pätami jej ide Klára so šálkami kávy.
„Dobré ráno, spachtoš,“ víta ju Karol, akeď si prisadne do kresla vedľa neho, pobozká ju na líce.
„Dobré. Vilma,“ obráti sa kpestúnke, „môžeš už ísť. Uvidíme sa vpondelok odeviatej.“
Karol na ňu zarazene pozrie, niečo vjej tóne sa mu nezdá, úsmev sa mu však nevytratí ztváre. „Vidím, že Klára priniesla tri kávy. Predpokladám, že jedna je pre Vilmu,“ prehodí, akoby Emu nepočul.
„Áno,“ usmeje sa Klára, ktorá si Vilmu od chvíle, ako vstúpila do tohto domu, veľmi obľúbila astali sa znich, napriek vekovému rozdielu, dobré priateľky achránenkyne Erika, ktorého svojím spôsobom ľutovali. Obe sú totiž presvedčené, že dieťa potrebuje predovšetkým mamu... „A nezabudla som ani na ľahké raňajky, ani jedna ešte neraňajkovala,“ doloží.
Emine oči pichajú aústa sa na okamih skrivia zlobou. Vytiahne zo župana škatuľku cigariet azapáli si. „Neuvedomila som si to,“ zahlási tónom malého dieťaťa, ktoré bolo bez príčiny pokarhané, ažiarivo sa usmeje.
„Radšej pôjdem,“ Vilma vstáva zdeky aospravedlňujúco sa pozrie na Kláru, ktorá pre ňu chystala raňajky zbytočne. „Mám... už program.“ Na nič nečaká, Erikovi dáva ľahký bozk na temeno hlavy, Emu aj Karola pozdraví amizne spolu sKlárou vo vnútri domu.
Na terase zostáva zarazené ticho.
„Bola si nepríjemná,“ povie po chvíľke Karol. „Nerozumiem prečo. Je to hotový poklad.“
„Nechcela som,“ namietne Ema zľahka. „Myslela som to dobre. Je už naozaj veľa hodín, určite má niečo naplánované.“
„Fajn, nechajme to tak,“ prikývne Karol aberie si odložené noviny.
„Čo dnes podnikneme?“ spýta sa Ema azapaľuje si ďalšiu cigaretu.
„Dnes?“ začuduje sa Karol. „Budeme sa venovať malému aodpočívať.“
Ema chce odporovať, no napokon prikývne, napriek tomu, že si vie predstaviť aj zábavnejší program. Necíti únavu ani chuť robiť ťap-ťap-ťapušky Erikovi. No, veď víkend netrvá večne, pomyslí si.Vydržím to.
Vpondelok ráno ich oboch zobúdza malý Erik. Zvykli si spoliehať sa na neho abudík si nenastavujú. Pocikaný ahladný si vyžaduje pozornosť.
„Hneď som pri tebe,“ rozospato mumle Ema astúli sa ku Karolovi. „Musíš ísť dnes do práce?“
„A to je čo za otázka? Dobre vieš, že musím.“
„Mohli by sme si urobiť dajaký program...“
„Ema,“ preruší ju avhlase sa mu mihne podráždenie, „v sobotu si ma napokon vytiahla na plaváreň avčera sme až do večera labzovali po meste. To ti naozaj nestačilo?“
„Uhádol si. A potom, to bolo sErikom.“
„Niekedy mám pocit, akoby ti prekážal,“ skusmo na ňu pozrie avstáva zpostele. Berie malého zpostieľky apoloží ho vedľa Emy. „Želám vám obom dobré ráno,“ usmeje sa na malého amizne vkúpeľni.
Ema za ním zarazene hľadí.Prekáža! Samozrejme, že mi niekedy prekáža! Obmedzuje moju slobodu, diktuje mi, čo mám anemám robiť. Napríklad teraz... chcem ešte spať, anemôžem.Snechuťou sa obráti kmalému avyzlieka mu precikanú plienku.
„Lež, maminka ti prinesie mliečko.“
Vkuchyni je ticho aprázdno, Klára chodieva až okolo desiatej. Raňajky pripravuje Ema, nie však vždy, podľa toho, či má Karol chuť jesť, alebo nie. Ona neraňajkuje. Zarobí sušené mlieko do fľaše aponáhľa sa naspäť do spálne.
„Erik, čo si to urobil?!“ skríkne vo dverách amalý sa vokamihu rozplače. Očká má vydesené, líčka červené. „Pozri, čo si urobil?“ vykrikuje Ema ako zmyslov zbavená acapne malého po holom zadočku. Erik sa rozplače ešte hlasnejšie... aona sa k nemu pridá.
Takto ich nájde Karol. „Čo sa stalo?“
„Si slepý alebo čo?“ vyletí naňho rozzúrene Ema. „Rozbil moju obľúbenú vázu!“
„Neraz som ti povedal, že máš veci zErikovho dosahu odložiť niekam vyššie. On za to nemôže, bol len prirodzene zvedavý.“ Dvíha malého na ruky atíšivo sa mu prihovára. „Neboj, to bude dobré, maminka sa len trocha rozčúlila.“
Ema, trasúc sa od zlosti, naňho nepriateľsky zazerá: „Neviem prečo, ale niekedy mám pocit, že ho máš radšej ako mňa.“
„To je tvoj problém, Ema,“ povie pokojne Karol ausadí Erika naspäť na ich manželskú posteľ. „Mala by si však vedieť, že mi veľmi prekáža, keď naňho kričíš. Uvedom si, že má len niečo vyše roka! Je to ešte bábätko...“
„Ušetri ma tejto tvojej kázne avypadni!“ zavrčí Ema, dáva malému fľašu do rúk,potom sa opäť obráti ku Karolovi: „Celý deň tu nie si! Nevieš, aké je to sním niekedy ťažké.“
„Ak sa nemýlim, ohodinu príde Vilma aty budeš mať od neho pokoj až do piatej. Medzitým bude dva razy spať. To ťa naozaj tých pár hodín svlastným synom až tak veľmi zaťažuje?“
Ide do tuhého, pomyslí si Ema avtej chvíli skrotne. Nechce sa sním hádať, auž vôbec nechce, aby si onej myslel to, čo pred chvíľkou vyslovil. Dobre si uvedomuje, ako Karol Erika miluje. Čakal naňho celé roky... „Prepáč, nemala som naňho tak vyletieť,“ usmeje sa apostaví sa na špičky, aby mu mohla dať bozk.
„Jemu sa ospravedlňuj, nie mne,“ zašomre Karol, no hnev zneho vyprcháva ako šibnutím čarovného prútika, Ema to vidí vjeho očiach, zakýva Erikovi aodchádza.
„Kedy prídeš?“ vybehne za ním Ema.
„Neviem presne, zavolám ti. Pekný deň.“
„Aj tebe.“
Vkúpeľni vyberie zo skrinky metlu alopatku apozametá črepiny. Potom vhupne naspäť pod prikrývku. Erik dopil mlieko, Ema položí pred neho obrázkové leporelá: „Čítaj si, maminka si ešte chvíľu zdriemne.“ Vníma jeho bľabot aochvíľku sa jej zatvárajú oči... Keby toto videl Karol, zabije ma, pomyslí si na hranici spánku apotuteľne sa pousmeje.Ešte stále som sebe samej paňou ja. Anedovolím, aby to bolo inak, aby ma ktokoľvek obmedzoval... ani Karol, ani Erik, na to sú obaja krátki.
