ղľáԾ
Kompozícia ako obraz vedomia protagonistu
Biely vrabec
Orománoch Ladislava Ballekʴdzdzí,áٲLesné divadlosa včase ich vzniku ineskôr veľa uvažovalo. Osvetľovali sa zrôznych aspektov. Prvým dvom znich literárna kritika pripísala aj vývinovú funkciu. Celistvo ozrejmiť románovú koncepciu Ladislava Balleka, jeho autorský vývoj, však iste nie je možné bez návratu kjeho prvému románu, ktorým jeBiely vrabec. Tým skôr nie, že zostal tak trochu zabudnutý. A neprávom.
NBieleho vrabcasa zabúdalo dokonca aj vtedy, keď sa oLadislavovi Ballekovi ako orománopiscovi premýšľalo vširších súvislostiach. Ako príklad možno uviesť stateIntelektuálny románRomán krízyzknihy Jána ŠtevčekSúčasný slovenský román1ich časopisecký variant vSlovenskej literatúre snázvomIntelektuálny román2. Vnich sa predʴdzdzíomáٳdosť podrobne uvažuje o prózachÚtek na zelenú lúkuPúť červená ako ľalia, ktoré vlastne románmi nie sú, sú novelami, ale oBielom vrabcovi, ktorý románom je, tam niet ani slova. Rovnako „elegantne“ sa Jánovi Števčekovi podarilo vyhnúť sa tomuto dielu ajjeho kľúčovej monografiiDejiny slovenského románu3. Je však zaujímavé, že aj dobová literárna kritika venovalBielemu vrabcovimalú pozornosť, menšiu než predchádzajúcim dvom autorovým knihám. Vdostupných bibliografických zdrojoch som našiel údaje len otroch recenzných ohlasoch.4Fakt takéhoto malého, nedostatočného literárnokritického pertraktovaniBieleho vrabcazrejme vyplýva aj ztoho, že ide oautorovo kompozične najzložitejšie, ideovo najmenej jednoznačné interpretačne i recepčne najťažšie uchopiteľné dielo.
Hlavní hrdinovia Ballekových prvých troch kníh –Útek na zelenú lúku,Púť červená ako ľaliaBiely vrabec– sú typovo charakterovo diferencovaní, no spája ich istá spoločná črta: sociálna neetablovanosť sčasti aj neprispôsobivosť. Autor už prvou svojou knihou rozšíril rad hrdinov typu, ktorý do slovenskej prózy voviedol Rudolf Sloboda postavou Urbana Chromého vrománuNarcis; predstavujú spoločensky vyradených či nezaradených, „nepochopených“ intelektuálov charakterizuje ich predovšetkým „hľadanie seba samého“. „Spoločensky vykorenení“5protagonisti sa okrem diel Slobodu Balleka vyskytovali aj vraných prácach J. Johanidesa, P. Jaroša, P. Vilikovského, neskôr D. Mitanu, ba táto tradícia mala svoje pokračovanie aj v80. rokoch (všimnime si Slobodovho Jána Hodžu či Uršuľu). Svojím spôsobom knim možno priradiť aj Šikulovu ženskú postavu zprózyS Rozarkou– tu však zjavne ide oiné determinácie sociálnej vyradenosti (vrodená mentálna porucha, súvislosti teda smerujú skôr až ku Kukučínovmuܻé). Ak som povedal, že R. Sloboda voviedol takéhoto hrdinu do literatúry, netreba toto tvrdenie absolutizovať, chápať ho doslova, veď hrdinovia „mimo spoločnosti“ sú dobre známi zklasických diel svetovej literatúry, ale aj zo slovenskej prózy medzivojnového obdobia (napr. postava Draka zdiela Dobroslava ChrobákDrak sa vracia). Kým vo väčšine týchto prípadov má však „sociálna vyradenosť“ zväčša veľmi konkrétne sociálne príčiny (najčastejšie chudoba), vprípade slovenskej prózy 60. rokov prelomu 60. 70. rokov 20. storočia ide o „vyradenosť“, ktorá vyplýva zo „straty ilúzie“, jej korene tkvejú vduševnej, intelektuálnej kríze protagonistov – vjej pozadí je kríza medziľudských vzťahov, citových väzieb a „sociálna schizofrénia“. Príznačný pre „vyradenosť“ je tu aj istý stupeň dobrovoľnosti, nejde teda ovyradenie zo spoločnosti, ale o „vyradenie sa“ (za čím, pravda, netreba hľadať gesto, príznačné pre romantizmus).
RománBiely vrabecje tretím Ballekovým pokusom ozobrazenie človeka vprecivilizovanej spoločnosti, ovyjadrenie jeho vnútorných rozporov tragických životných pocitov, vyplývajúcich zo zhoršujúcich sa medziľudských vzťahov, znesúladu medzi ideálom spoločenskou praxou. Tak ako vpredchádzajúcich prózach aj tu ide predovšetkým opríbeh jednej osoby, ostatné osoby sú prevažne epizodické, pomerne málo sa dozvedáme oich sociálnych či emocionálnych väzbách, predchádzajúcom živote, no pomáhajú dotvoriť vnútorný portrét hlavného hrdinu Rasťa Rodana. Kým však vÚteku na zelenú lúkuvPúti červenej ako ľaliavystupovalo popri protagonistoch len veľmi málo postáv (evidentné je to najmä vdruhej novele, kde starec Diamant žijúci na samote vprítomnom deji prichádza do styku smalým počtom ľudí, iní ľudia ožívajú len vjeho spomienkach), románBiely vrabecje priam zaľudnený postavami zminulosti iprítomnosti hlavného hrdinu, pričom väčšina znich je čímsi výnimočná (bohém Paľo Bahyl, súdne trestaný Ľubo Molčány, hysterická, životom sklamaná vulgárne sa vyjadrujúca Tilda Majerská, bývalý väzenský dozorca Putiš atď.). Takmer medzi nimi niet „obyčajného“ človeka. (Hmýria sa tu aj svojrázne postavičky, figúrky malého mesta, také príznačné i pre ďalšiu Ballekovu tvorbu.) Výnimočnosť týchto postáv zároveň vyraďuje Rasťa Rodana zbežných sociálnych väzieb, čo je, zdá sa, autorský zámer. Čudák sa stýka sčudákmi. Výnimku ztakéhoto ponímania postáv predstavuje lekárka Alžbeta Brettlová, ktorá ľúbi Rasťa Rodana hľadá si svoje „prirodzené“ životné šťastie. Popri postave Stana Pareského tvorí protagonistovho hlavného epického protihráča.
Do vedomia hlavného hrdinu prenikajú pôsobia naň najmä ostatné epické postavy, ľudia; prostredie tu nehrá takú dôležitú úlohu ako vpredchádzajúcich Ballekových prózach, hoci už tu sa prejavuje autorova schopnosť vytvárať, zachytávať či navodzovať atmosféru krajiny, mesta, ročného obdobia... Čitateľ má napríklad možnosť priam zmyslovo pociťovať atmosféru rieky, do ktorej sa Rasťo Rodan sAlžbetou Brettlovou chodia kúpať, jej okolia.
Vexpozícii románu autor podáva akýsi krátky prierez doterajším Rodanovým vývinom. Rasťo bol spočiatku citlivým romantickým človekom:
„Bol rojko. Boh, rodičia hlavne ľudia zásobili Rodana bolestínskou dušičkou. Nedali mu však dosť trpezlivosti vyčkať, kým sa mu bude podobať aj svet, do ktorého Rodana dostal Všemohúci pred tridsiatimi piatimi rokmi.“6
Zcitátu vyplýva, že vrománe pôjde približne oten istý konflikt ako vBallekovej prvotine. Rasťo Rodan dostal – rovnako ako Taro Vulkán – „dobrú výchovu“ vduchu lásky kčloveku, kresťanského ideálu, jeho viera sa však rozbila orealitu: „Po absolvovaní prírodných vied spoznal vlaboratóriu, pri stretnutí so svetom skutočným, svoj omyl.“ (s. 13)
Bol nadaný tak „vymyslel druhú hru oambicióznom mladom vedcovi. Časom si však všimol nezmyselnosť svojho počínania.“ (s. 13) Začas učil na strednej škole, ale aj odtiaľ odišiel, potom sa pustil do tretej hry, vktorej neustále menil bydlisko, miesta pobytu, zamestnania. Kdesi na konci tejto hry, keď sa rozhodne vrátiť sa do rodného mesta, sa začína odvíjať vpodstate jednoduchá, no vjednotlivostiach komplikovaná fabula.
Ballek ija sme použili slovo hra. Aspekt hry, „pohrávania sa“ sa tu neustále zdôrazňuje. Na rozdiel od Tara Vulkána sa však Rasťo Rodan nepohráva sľuďmi, skôr sám so sebou, priveľmi sa ponára do vlastného vnútra, vžíva sa do rozličných úloh, čo má preňho napokon tiež tragické následky. Aj nočné výpravy sPaľom Bahylom, na ktorých sa usilujú zosmiešniť policajtov (ako stelesnenie moci), sú tiež len akýmisi hrami na odvážnych zkonvencií si nič nerobiacich jedincov. Podobne Rodanov zvyk vyvolávať telefonicky neznámym ľuďom viesť snimi rozhovory je detinský nemožno ho chápať inak, len ako prejav jeho duševnej vykoľajenosti.
Už som naznačil, že románBiely vrabecje kompozične najzložitejšou najkomplikovanejšou Ballekovou prózou. Prelínajú sa vňom rôzne časové úseky, pričom základné, prítomnostné dejové pásmo tvoria Rodanove stretnutia sAlžbetou, to, čo spolu prežijú na výletoch pri návštevách známych.
Za minulostné dejové pásmo možno jednoznačne označiť len príbeh obielom vrabcovi, ktorý je protagonistovou spomienkou na detstvo na mladosť. Ďalší príbeh – príbeh zvojny sa síce tiež odohral kdesi vminulosti, no vRodanovej mysli nežije ako spomienka, ale ako čosi, čo sa práve deje: neustále ho domýšľa dotvára opäť prežíva po novom. Ostatné príhody, zážitky epizódy sa nedajú časovo presne určiť, nedá sa odhadnúť poradie, vakom sa odohrali, čo bolo skôr čo neskôr, nemožno stanoviť ich chronológiu. Na ich časovom zaradení zhľadiska významu, ideového vyznenia diela nezáleží, hoci ich „neusporiadanosť“ generuje jednu zcharakteristických formálnych čŕt výstavby textu – je kompozičným princípom. Tvoria nadčasovú zložku románu – sféru ideí, dopĺňajú dokresľujú Rodanovu psychiku.
Prelínanie rôznych časových úsekov sa deje zväčša bez spojovacieho textu, ktorý by signalizoval, že ide ospomienku alebo iné vybočenie zo základnej dejovej línie (pravda, samotný pojemzákladná dejová líniaje tu veľmi relatívny). Neprítomnosť takejto signalizácie pričasté využívanie tohto princípu vedie kistej sujetovej roztrieštenosti, mozaikovitosti kompozície miestami môže spôsobiť aj recepčné ťažkosti, najmä v prvej časti románu, keď sa nedá usúvzťažniť, čo sčím ako súvisí. Na čitateľa sa tak kladú vysoké nároky: dielo predpokladá percipienta, ktorý má skúsenosti sčítaním modernej prózy.
Vniektorých prípadoch sa miešanie rôznych časových pásiem uskutočňuje aj vdialógu. Napríklad vpasáži zachytávajúcej výlet Rodana sAlžbetou, ktorý sa odohráva vrovine prítomného deja, je vsunuté dejové pásmo zachytávajúce scénu, ktorá zobrazuje zoznámenie sPaľom Bahylom. Tam, kde sa končí spomienka, odrazu prehovorí Alžbeta, znova sa začína „pôvodný“ dej:
»Bahyl prevesený cez múr povedal: „Akedy zasa prídeš, ty potmehúd?“
„Už nikdy. Chodím, len keď nefúka vietor. Namiesto vetra...“
„Nech ťa boh chráni neprísť!“ zvolal Bahyl.
Obaja sa rozrehotali.(vložené dejové pásmo – pozn. I. H.)
„Už sa to začína,“ povedala Alžbeta(pásmo prítomného deja – pozn. I. H.).« (s. 63)
Použitie tejto metódy výstavby textu – neustále striedanie rozprávania orôznych časových úsekoch – plní aj funkciu vyjadrenia duševného zmätku protagonistu, jeho nesústredenosti, fragmentárnosti roztrieštenosti mysle. Je výrazom vykoľajenosti. Zvolený typ kompozície súladí spodávaným obrazom vedomia hlavného hrdinu (či antihrdinu).Biely vrabecnie je román jednej ústrednej dejovej línie, uceleného príbehu, súvislého deja, je to román epizód, zážitkov, útržkov vedomia obrazov.
To, čo sa vrománe udeje, autor časovo presne neurčuje, hoci isté znaky napovedajú, že ide osúčasnosť, pravda, vširšom chápaní. Oistej časovej difúznosti svedčí skutočnosť, že ak by sme dnes čítaliBieleho vrabctak, že bysme nevedeli, kedy dielo vzniklo vyšlo, nevedeli by sme určiť, či ide o60., 70. alebo 80. roky 20. storočia. Čas vzmysle „historickej“ situovanosti deja nie je vrománe dôležitý. Aj čas vzmysle organizujúceho, konštitutívneho prvku epickej štruktúry sa na prvý pohľad javí ako nedôležitý, vskutočnosti sa však neustále nanucuje do pozornosti svojou „neorganizovanosťou“.
Základom pre poznanie protagonistovej psychiky je evokácia, detailný opis jeho spomienkových pocitov predstáv. Protagonista sa ako románový typ vmalej miere identifikuje prostredníctvom sociálnej komunikácie sociálneho bytia, ale identifikovať ho môžeme predovšetkým cez záznam jeho myšlienok, stav vedomia. Zroviny spomienok má najväčší význam motív hľadania bieleho vrabca, zrovín predstáv „fiktívny“ príbeh zvojny. Oba tieto návratné motívy (leitmotívy) vytvárajú vrománe popri základnom deji (prítomnostné dejové pásmo) akési malé, vnútorné deje. Vlastne ony tvoria napätie epického diela, lebo základný dej plynie pokojne, hlavný hrdina vňom neprežíva konflikty (až na záverečnej tragickej katastrofy). Vtenzívnych situáciách sa ocitajú ostatné – hoci, zdôrazňujem, epizodické – postavy: Tilda Majerská, nešťastná vmanželstve, do Alžbety zaľúbený doktor Léky, Molčány, ktorý si odsedel trest za ublíženie na zdraví nevernej manželke jej milencovi.
Príbeh ohľadaní bieleho vrabca je Rodanovou spomienkou na kamarátku prvú lásku, židovské dievča Noru Pullmanovú. Rasťo Nora verili vexistenciu bieleho vrabca. Chodievali spolu na jarmočisko, kde hniezdili vrabce, lebo chceli medzi nimi zazrieť toho svojho. Biely vrabec je symbolom čistoty krásy, po ktorej hlavný hrdina stále túži, hoci stráca schopnosť sám si ju vybojovať. Zároveň je aj vyjadrením jeho „vyhostenia“ zkŕdľa, neschopnosti zaradiť sa, prispôsobiť konvenciám.
Paralelne so spomienkou na detstvo sa románom vinie príbeh zvojny, ktorý pôvodne prežil ešte Rodanov starý otec. Po ňom ho prevzal (či zdedil) ako vlastný rozprával otec, neskôr ho Rasťo tiež prijal za svoj. Dosadil doň svojho priateľa zo základnej vojenskej služby, pohráva sa sním, vmyšlienkach ho stále rozvíja dotvára, až prestáva odlišovať, že nejde oskutočnosť, ale ovýmysel. Všetko nasvedčuje tomu, že Rodan je nielen duševne nevyrovnaný, ale aj psychicky narušený. Protagonistu vrománe charakterizuje postupná strata schopnosti odlišovať realitu od sna, predstáv výmyslu. To umožňuje Ballekovi pripísať Rodanovi nie celkom súvislé myšlienky, rôzne, nie vždy logické logicky vysvetliteľné činy, ktoré by vprípade „zdravej“ postavy museli mať iné (zdôvodnené) motivácie.
Ako som už povedal, dedov príbeh pokladal za svoj už Rodanov otec – teda už on mal „bujnú fantáziu“. Rasťo uvažuje osvojej podobnosti sním takto: „Podobám sa mu? Čím? Azda len telom tým, že nikde dlho neobsedím.“ (s. 40) Znova tu nachádzame onú „dedičnosť nepokojnej povahy“, sktorou sme sa uBalleka stretli už vprvotine na základe ktorej sa autor môže čiastočne vyhnúť zdôvodneniu (motivovaniu) niektorých činov protagonistu. Už tu sa potvrdzuje myšlienka opodobnosti synov sotcom, ktorú tak detailne rozviedol vnasledujúcom dieleJužná pošta.
Príbeh zvojny je takýto: Rasťo Rodan sa po jednom zútokov spolu so svojím priateľom, básnikom Stanom Pareským ocitá vjame, ktorú zanechal výbuch delostreleckého granátu na okraji veľkej lúky. Stano Pareský stále vylieza zjamy, prechádza sa po slnkom zaliatej lúke. Rodan sa bojí vyjsť, lebo si nie je istý, či ich odkiaľsi nepozorujú nepriateľskí vojaci. Vedie sbásnikom rozhovor oživote smrti.
Rodan je vtomto „nereálnom svete“ – nezabúdajme, že ide ovýmysel – reálne zmýšľajúcim človekom, schopným odhadnúť nebezpečenstvo, bytosťou spätou so životom, prejavujúcou prirodzený pud sebazáchovy. Vjednom zrozhovorov Stanovi Pareskému vraví:
„Nechcem zdochnúť vtejto jame, rozumieš?! Nechcem! Akeď sa tu niekto objaví, aby ma obral oto posledné, čo mi ešte zostáva, rozstrieľam ho na sračku.“ (s. 133).
Rodana zjamy básnika Stana Pareského možno chápať ako dve podoby jednej tej istej osobnosti. Pareský je protagonistovou druhou tvárou, jeho alter ego. Táto druhá podoba sa prejavuje túžbou po dobre kráse, ale aj akousi ľahostajnosťou k vlastnému osudu. Potreba byť čistým je silnejšia ako potreba žiť:
»„Pozri sa... Možno ma niekto zabije, možno nie, ale ja, to ti hovorím, to ti prisahám, ale ja nevystrelím na nikoho! To by bol môj koniec.“
Rodan zmeravel.
Pareský pokračoval skoro pyšne: „Kto zabije, ten sa premení. Aja sa premeniť nechcem! Nechcem, lebo chcem dokončiť, čo som...“« (s. 132)
Postava Stana Pareského je teda nositeľom rovnakej, tolstojovskej koncepcie života (neprotiviť sa zlu násilím) ako klerik Pokorný zÚteku na zelenú lúku.
Kým motív bieleho vrabca, spomienka na detstvo sú tu „spredmetnením“ šťastného života, pokojného sveta, príbeh zvojny je popretím existencie takéhoto sveta. Vpredstave, ktorá sa vzávere románu mihne Rodanovým vedomím, Stano Pareský zahynie, zabijú ho. Jeho smrť prerastá do symbolu. Vposlednom rozhovore sním Rasťo Rodan hovorí: „Zabijú ťa, zabijú. Cítim to. Viem to... Len ja prežijem, lebo som špinavec ako všetci.“ (s. 212)
Čistý človek prežiť nemôže, zahynie, prežijú len špinavci. Nielen vo vojne, ale všeobecne. Obava, že na svete víťazí zlo, to je moment, ktorý najviac znepokojuje Rasťa Rodana a do istej miery ho paralyzuje. Jeho diagnóza je „strata viery“ – včloveka, vdobro. Jeho posledným pokusom oprekonanie „strachu zo zla“ je úsilie začať nový život sAlžbetou Bretlovou.
Aj svet istoty sa rúca. Norin brat Albert strelil zbrokovnice do kŕdľa zabránil tak Rasťovi Nore zazrieť bieleho vrabca. Vrabce odleteli viac sa na jarmočisko nevrátili. Existencia bieleho vrabca sa vtejto záverečnej epizóde spomienok Rasťa Rodana definitívne popiera. Strata možnosti vidieť ho je bolestnou, frustrujúcou stratou prvej ilúzie:
„Biely vrabec zostal vňom ako na večnosť zabitý stále zúrivejšie zúrivejšie oživovaný Boh, ktorého už nikto nemohol vzkriesiť. Táto predstava bola neodvolateľne mŕtva. Po zničení bieleho vrabca už nič nevládal dotiahnuť do konca.“ (s. 238)
Neskôr, ako sa čitateľ dozvie ešte prv – pred vyvrcholením motívu bieleho vrabca, prišiel Rodan aj oNoru. Havarovala sotcom vaute stratila pamäť. Umiestnili ju vústave.
Navodením traumatizujúceho zážitku zdetstva, ktorý navždy poznačí protagonistovu psychiku, Ballek nastoľuje myšlienku odetstve ako orozhodujúcej fáze vo vývine charakteru človeka – neskôr ju potvrdzuje vlastne vcelom cykleJužná pošta.
Súbežne stragickým zavŕšením minulostného dejového pásma (smrť Stana Pareského) spomienkového pásma (chvíľa, keď Rasťo Rodan sNorou posledný raz striehli na bieleho vrabca definitívne stratili možnosť vidieť ho) vyvrchoľuje vrománe aj prítomný dej do tragického konca. Alžbeta, ktorú má Rodan rád, chce s ňou mať dieťa začať riadny život (uvažuje onávrate kvedeckej práci), tiež zahynie pri autohavárii, náročky spôsobenej nešťastne zaľúbeným Lékym. (Ešte prv zahynul aj priateľ Ľubo Molčány, ktorého postrelil bývalý väzenský dozorca Putiš.) Rodan sa pomiatne (resp. jeho psychická choroba naplno prepukne), navlečú mu zvieraciu kazajku odvážajú ho do psychiatrického ústavu. Záver je trochu nejasný, môže vyvolávať dojem, že Rodan nie je skutočne chorý, iba sa dobrovoľne dá zavrieť: „Nič mu nebolo. Len sa hral na blázna. Aj zabiť sa opäť pokúsi. No skôr bude mať vymyslenú ďalšiu hru, aby už ani zabiť sa nemalo zmysel.“ (s. 238 – 239) Opätovne sa tu potvrdzuje princíp hry, tentoraz hry „samého so sebou“, ako životný postoj.
Protagonistov koniec je pochopiteľný. Dá sa zdôvodniť Alžbetinou smrťou. Istá slabina ideovej koncepcie románu však spočíva v rozpore medzi Rodanovou nevierou včloveka, pochybnosťami ozmysle života jeho sociálnou situáciou vprítomnosti. Nemá totiž príčinu byť mimoriadne zatrpknutým. Ľudia knemu nie sú zlí, naopak, všetci, sktorými sa vpásme prítomného deja stretne, sa knemu správajú priateľsky, má kamarátov, sktorými si rozumie. Životnú úroveň mu možno závidieť. Býva vstarom mlyne prerobenom na obydlie, vlastní auto, prenajme si letný dom vo vinohrade, pije dobré vína, dobre je, má úspech užien. Tu sa, ako postrehol Milan Šútovec, autor naozaj odklonil od reality.7Hoci Rodan zanechal vedeckú kariéru pracuje zväčša na pol úväzku, má na všetko dostatok financií zrejme nemusí vôbec šetriť, lebo často navštevuje kaviarne reštaurácie. Napriek tomu však trpí pocitom nenaplnenosti, neistoty, strachu zľudí, ktorý sa však prejavuje len vo verbálnej rovine, vrovine rozprávača, nie vrovine konania postavy (čo je iste rozporuplným momentom Ballekovho diela):
„Každý človek, oktorom Rasťo nemal dostatok informácií, bol mu podozrivý. Kedykoľvek ho mohol prekvapiť činom vjeho neprospech on, chudák, nemusel mať pripravenú ani len duchaplnú odpoveď.“ (s. 26)
Vrozpore stakouto charakteristikou sa protagonista hneď pri prvom stretnutí spriatelí smaliarom Bahylom potyká si s ním, hoci oňom nevie vôbec nič, navštevuje viac-menej neznámych ľudí – svojrázne postavičky, čudákov malého mesta. Autorom proklamovaná povahová črta protagonistu sa dostáva do rozporu sjeho konaním.
Existenciu dobra Rasťo Rodan popiera: »„Nám vždy niečo hrozí. Nemusí to byť len vojna. Vždy nám niečo hrozí. Tam ti oddrapia nohy ako komárovi, tu ti pozabíjajú predstavy, zhnusia život, že sa chceš radšej sám zabiť, alebo ťa donútia byť takým ľahostajným surovým, že ničíš všetko hlava-nehlava.“« (s. 234)
Rodan sa cíti ohrozený. Vyplýva to aj zvymysleného príbehu, ktorý rozpráva Alžbete: Chlapec kradol hrozno. Zazrel ho hájnik začal ho naháňať. Chlapec zo strachu skočí do suda so smolou, lebo verí, že takto sa sám potrestá hájnik ho preto nebude biť. Koniec príbehu, keď ho rozpráva po prvý raz, necháva otvorený. Vzávere románu mu však dáva takúto pointu:
»„Tak ti už môžem povedať,“ prerušil ju rázne, „že ho vtej smole, vtom sude so smolou tou bakuľou zabil, lebo až natoľko ho rozzúrila chlapcova bezmocnosť.“« (s. 231)
Ladislav Ballek prezentuje Rodana ako človeka, ktorý stratil všetky ideály. Avšak to, čo tento stav zapríčinilo, akoby sa odohralo kdesi vprehistórii postavy, mimo románového času. Postava je teda vistom zmysle akoby od začiatku „hotová“ celý román je zobrazovaním jej psychiky. Rodanovo demonštrované presvedčenie oľudskej zlobe sa ešte utvrdzuje, znásobuje, hoci všetko, čo vprítomnom románovom čase prežíva – láska Alžbety, kamarátstvo priateľov, obľúbenosť medzi ľuďmi, dobré sociálne postavenie, príjemný život – ho ktakémuto postoju nemôže navádzať. Stav jeho vedomia preto treba chápať ako chorobný. Kmyšlienke vnímať tohto románového hrdinu ako postavu nielen duševne nevyrovnanú, ale priam ako psychicky nezdravú nás privádzajú aj niektoré priame „odkazy“ vtexte. Napríklad: „Vlastne už od detstva sním nebolo všetko vporiadku, ale on to zistil až oveľa neskôr. Vdetstve bol chorobne citlivý.“ (s. 223); „(...)Som taký pološialenec.“ (s. 228).
Je zaujímavé, že pocity márnosti, zanevretia na svet nie sú iba súčasťou vedomia protagonistu, ale sprevádzajú aj niektoré iné postavy. Najvýraznejšie sa prejavujú umaliara a bohéma Paľa Bahyla, ktorý takto diagnostikuje stav sveta:
„Nič múdrejšieho ako bláznovstvá nevymyslíš. Ani nemôžeš, ani hádam netreba... Na nič iné nemáš možnosť, síl času. Môžeš robiť jedine bláznovstvá aspoň tak si uchrániť posledné drobné posledné pravé mince vhlave. Musíš robiť bláznovstvá, aby si aj tie nepotratil... Musíš, ak si chceš ztohto degenerovaného sveta voľajakým spôsobom uľaviť!“ (s. 169)
Vkonečnom dôsledku však pre protagonistu „konanie bláznovstiev“ nemá charakter „švejkovského oslobodzovania sa“, ale naopak, nadobúda sebazničujúci charakter.
RománomBiely vrabecuzavrel Ladislav Ballek sériu „farebných“ próz, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, ale každú z nich možno pokladať za samostatnú variáciu na jednu tú istú tému. Je ňou zložitá situácia človeka vodcudzenom svete pokrivených sociálnych vzťahov pretvárky. HociBiely vrabecneodhaľuje presné príčiny, korene tragických životných pocitov intelektuála, bol vo svojom čase naliehavým upozornením na potrebu vytvorenia nových spoločenských mechanizmov priestoru na realizáciu daností jednotlivca. Keďže vyšiel na prelome desaťročí, možno ho chápať ako analýzu nezdravého stavu spoločnosti v60. rokoch 20. storočia, ale vistom zmysle aj ako anticipáciu „schizofrenickej vlny“ obdobia tzv. konsolidácie či normalizácie. Spolu snajlepšími dielami R. Slobodu J. Johanidesa zprvého obdobia ich tvorivého vzopätia tak preukázal istý autorský predstih pred spoločenským vývinom. RománBiely vrabecje zároveň vslovenskej literatúre nie celkom ojedinelý, ale predsa dosť výnimočný pokus ozobrazenie psychicky narušeného jednotlivca, duševne chorej osobnosti. Takto chápanej koncepcii hlavnej postavy autor zároveň podriadil celú románovú kompozíciu.
Biely vrabecuzatvára prvú etapu Ballekovho tvorivého obdobia stáva sa východiskom kjeho nasledujúcim väčším epickým projektom, vktorých sa individuálny osud človeka zobrazuje vpresne prísne vymedzených sociálno-historických politických kontextoch ktoré sú síce zhľadiska kompozície estetického vyznenia (najmä ak porovnávame práve sBielym vrabcom) „románmi harmónie“8, ale zhľadiska ideovo-tematického sú aj románmi vášní spoločenských pohybov.
ʴdzá
1Števček, Ján:Súčasný slovenský román, Bratislava, Tatran 1987.
2Števček, Ján:Intelektuálny román, Slovenská literatúra, XXXIV, 1987, č. 2.
3Števček, Ján:Dejiny slovenského románu, Bratislava, Tatran 1989.
4Ide otieto recenzie: in:Ladislav Ballek: Biely vrabec, Romboid, VI, 1971, č. 2 – za značkouiusom identifikoval Ivana Sulíka; Šútovec, Milan:Na počiatku bolo slovo, Romboid, VI, 1971, č. 3; Zec:Lepší holub vhrsti ako vrabec na streche..., Slovenské pohľady, 87, 1971, č. 7.
5Ako pozn. 1, s. 97.
6Ballek, Ladislav:Biely vrabec, Bratislava, Slovenský spisovateľ 1970, s. 12 – 13. Všetky nasledujúce ukážky zdiela sú ztoho istého vydania, preto ďalej budem uvádzať vždy len číslo príslušnej strany priamo vtexte za citátom.
7Ktomu pozri Šútovec, Milan:Na počiatku bolo slovo, Romboid, VI, 1971, č. 3, s. 56.
8Pojem „román harmónie“ vsúvislosti sdielami Ladislava Balleka použil Ján Števček vmonografii uvedenej vpozn. 1.
