ղľáԾ
Deň keď sa nikto nedíva
si vkuchyni číslujem kroky
aby som nemusela myslieť na to
že bosá už neznejem
tak ľahko ako voda
už nemám toľko pohľadov
ibe dve oči aokuliare
keď ležím
ráno tiež vylihuje
vhlavách nám hustnú spomienky
na okrídlené rybky ktoré sa ho nedožili
až sa napokon samo rozžblnkoce
zvinie ma ksebe do svetra sŕkavo
pochlipkávam kávu
zapotrošená vo fragmentoch
čo si preglgol
na kuchynskom stole
Աáٲ
Odkedy
si pamätám moje vlasy
ú
na miestach kde ostáva slama ich nútim
padať pomedzi prsty
dzčé
spôsobom ako niekedy
kontrolujem tmu
príliš slabá na boj opriazeň sťahovavých
cez otvorené ruky
odrazu
si spomeniem
ako sme sa smiali
slová nám rástli skrídlami
jasnozrivo
detskou hravosťou potláčali vedomie
že sa nám spolunikdy nerozodní
aešte toľko
som ti chcela
kým slnko naozaj zhasne
odvtedy
si predstavujem
ako hniezdiš
na temene mojej hlavy
skôr ako ma prebudíš
tónom hlasu pre blízkych
ktorí sa nikdy nepriblížia
kpokušeniu
ti prezradím ako málo miesta vhrudi ostáva
DZý
