ղľáԾ
鷡ᰭÁ
Zbojazlieva vramenách,
sláskou vtrezorčeku srdca.
ʰú辱:
sklíčkovo krehká ažiarivá.
Spln tváre.
Zbojazlieva vramenách
tenučko zasnežených blúzkou.
VKOŠIEĽOČKE SPÁNKU
Vždy navečer
sa vkošieľočke spánku do snov uberáš,
žltý trpaslík svetla zlampy zoskočí,
všetko sa zamotáva vpavučine noci.
Sny sú tá jaskyňa,
kde sa tvoja duša túla,
vtedy sa mi prihováraš iba dychom.
Rozvlnená perina utícha,
pod vlnkami páperia
sen ti telo omýva.
Vždy navečer
sa vkošieľočke spánku do snov uberáš,
žltý trpaslík svetla zlampy zoskočí,
všetko sa zamotáva vpavučine noci.
OBČAS PRICHÁDZAM
Občas prichádzam ktebe sbásňou
amlčím iba preto, aby ona prevravela.
Vezmeš ju, pozrieš na mňa, vypovieš:
Báseň – zrkadlo tvoje.
Očami placho vyzrieš do jej krajiny.
Žٳ
Vždy, keď sa ti vlasy zhovárajú
shrebeňom,
vždy, keď ťa stojacu portrétuje
zrkadlo,
vždy, keď sa presviedčaš, či máš oči
hnedé ako chlieb,
skacká mi srdce
pod kožou.
STARÝ OTEC A VČELY
Záhrada vlete zneje hudbou bzučivou,
vhorúcom dni tuho žltne peľ,
včelie krídelká rozvirujú vzduch.
Záhrada vlete leží na poduškách vôní,
zletáčikov úľov podchvíľou
tryská včelia letka.
Starý otec
dôverne pozná tento štart.
Spoza
drôtenej mriežky vyzrie nahor.
Na konári jablone vypučal roj.
PODOBA SLEPCOV
Slepci sú ľudia
so spustenými roletami vočiach.
Osvetle vedia,
že ich palica je celkom biela.
Potom sú slepci
so spustenými roletami vsrdci.
Osvetle vedia,
že ho nenávidia ako človeka.
Prví sú slepí ztmy.
Druhí sú slepí zo svetla.
Prví by chceli vidieť svet.
Druhí by chceli zabudnúť, čo videli.
PODOBA SLOVA
I
Prstami človek vystupuje zo seba,
ako slučku
na hrdlo ich priloží.
Vravíš si:
spreneverená bola mena slova
iba nemí sú voči nemu nevinní.
Podobu slova
čierne súkno obťahuje.
Prstami človek vystupuje zo seba,
keď zatláča slovo
ako viečka mŕtveho.
II
Vmlyne hrdla
omieľané slovo človeka.
Len
po zvuku zahádaš, či ešte melie.
Ztoho kúkoľa
nebude na chlieb skutku.
Atak
vtej vode na mlyn,
pod kolesami vírov, zahynie.
III
Zavše je také mocné,
že nám šliape po hlave.
Auhnúť
sa možno len pod druhú nohu.
IV
Odrazu
sa zotmelo vslovách.
ܳíԲ
ako sviečky na Dušičky na hroboch.
Hustlo mlčanie
ako vzduch vpneumatike.
Súmraky slov.
Padajúce na krajinu reči,
kam iba človek vkročí apotkne sa.
BEETHOVEN
Prišiel tak ako iní,
odchádzal snošou hudby na ramenách.
Osud?
Nevďačný ako synovec Karol,
ktorý spáchal samovraždu.
á?
Prestupné stanice neznámeho cieľa.
Beethoven
šٱ
Evokuje
óԳ
Hudby
ňú
Vieru umenia
šٱ
Nás presviedča onesmrteľnosti.
Básne zo zbierky á
