��������

O CHLEBE  I

Stvrdnuté hánky môjho územčistého otca

dennodenne

po dlhé roky

sa pritískali k živej kôrke,

tej tvári chleba,

presviedčal o nej s istotou,

�����Ա𱹲�����DZ����ٱ�ľ��ý��,

no zreteľne jestvujúcim vzájomným vzťahom,

so skutkom na srdci

i na jazyku.

Vo chvíľach,

keď za dvierkami tancoval hustý vzduch,

akoby napĺňal nádobu svojho života.

prilieval do nej

s nevysychajúcim potom z čela

po kvapkách svoj diel

a trpezlivou láskou

striasal únavu z nedospaných a zamúčených 

�Դdz�í.

Keď potom na stôl prestrel vôňu

a kládol chlieb,

�������

ako človek,

keď je čímsi dojatý.

Zvykli sme si na chlieb.

Nezvykli sme si byť bez neho.

Skrze našu prácu prideľuje nám ho život,

i chutí podľa nej.

Preto ak vám zhorkne kôrka na jazyku,

�Ա𳾳ܲ�í

vždy byť na vine chlieb.

Môj otec

nosil v sebe váhy,

ktoré vedeli zvážiť jeho cenu

a pripomínal nám ju pri stole.

Oveľa neskôr som pochopil,

aké je vlastne ťažké zrnko obilia

a prečo chlieb pohodený v kúte

stvrdne kameň.

Dnes viem,

že sú hluchí,

ktorí nepočuli tĺcť jeho srdce,

vymiesené ľudskou rukou,

že sú ľahostajní

tí, ktorí tvrdia, že ich sa to netýka.

(zo zbierky Obyčajný život, 1986)