ղľáԾ
Vkufríku boli staré zažltnuté fotografie Richarda Steuera, môjho starého otca. Čierny zošit so zažltnutými stranami akúsok väzenskej uniformy sružovým trojuholníkom.
Sedel som vsedačke vnašom byte. Filip mal nejaké stretnutie. Povedal, že príde až vnoci. Pozeral som do tváre mladého čiernovlasého, asi tridsaťročného muža, ktorý sa usmieval do objektívu. Na jednej zfotografií stál smladou štíhlou blondínkou, opretý obicykel. Tú ženu som poznal. Bola to moja stará mama Elizabeth Steurová Wassermanová.
Otvoril som čierny zošit previazaný tmavomodrou páskou. Niektoré listy boli pokrčené ana niektorých miestach bol nemecký rukopis nečitateľný.
23. február 1941 Buchenwald
Na obed sme mali polievku zčervenej repy. Plávali vnej dva hnilé zemiaky. Ešte sme dostali nejakú kašu, ktorá sa nedala identifikovať, akúsok čierneho chleba. Stále som hladný. Cítim, ako každý deň strácam energiu.
Hovorí sa, že tých, ktorých odvlečú zbaraku, vykastrujú. Vraj robia na nich pokusy.
Začal som sa modliť. Ja, ktorý som nikdy neveril vBoha, sa teraz každý deň modlím. ABoh ďalej neexistuje.
Cez zamrežované okno sa pozerám na nočnú oblohu.
Dnes je už jedno, čo je zmyslom nášho života. Už nie sme ľudia. Už sme len vystrašené pokusné zvieratá!
Zovrelo mi žalúdok. Pozeral som sa na úhľadné písmo muža, oktorom som doteraz nič nevedel. Obrátil som niekoľko ďalších zažltnutých strán.
Richarda Steuera zatklo gestapo na konci novembra vroku tisíc deväťstoštyridsať. Nepomohla mu ani fingovaná svadba sjeho dlhoročnou priateľkou Elizabeth Wassermanovou. Nepomohlo mu ani to, že spolu čakali dieťa. Niekto ho udal. Možno niekto zich homosexuálnej komunity. Nikdy sa nedozvedel, kto to bol. Ani on, ani Elizabeth.
Ely, ako ju volali priatelia, bola lesba. Pracovala na úrade pre sociálne veci ako sekretárka. Keď gestapo vnoci odviedlo jej manžela, vrátila sa ksvojej mame do malého bytu vcentre Mníchova. Bála sa. Strašne sa bála, že aj ju odvlečú do koncentračného tábora. Našťastie sa to nestalo. Po celý čas verila, že jej muž sa vráti domov.
14. marec 1941 Buchenwald
Nemôžeme sa rozprávať sostatnými väzňami. Sme celkom odizolovaní. Kto má na väzenskej uniforme prišitý ružový trojuholník je posledný zposledných.
Minule som videl, ako traja bachari týrali mladého osemnásťročného chlapca. Vyzliekli ho donaha. Dvaja do držali za ruky atretí mu vrazil do konečníka železnú tyč. Museli sme sa na to pozerať.
Celú noc bolo počuť jeho plač a vzdychy. Nadránom to prestalo. Na jeho mŕtve telo nikdy nezabudnem.
Prišlo mi zle od žalúdka. Utekal som na záchod. Potom som sa triasol vkúpeľni na studených kachličkách. Vtakom strašnom stave ma našiel Filip. Keď sa spýtal, čo sa mi stalo, povedal som, že mi je strašne zle. Že som asi zjedol pokazené jedlo vbufete na rohu našej ulice.
