ղľáԾ
KLIETKY
Akési dieťa nieslo krížom cez sídlisko vtáčika v klietke
Sedel, modrozlatý a nemý, akoby vymanený z egyptských
hieroglyfov, tróniaci v našom inom čase, iných hierarchiách,
možno prísnejších
Z rovnakých okien rovnakých domov ho sledovali nemo,
s tvárami masiek, z čohosi nevymanení, a predsa iba
zdanlivo rovnakí ľudia
SEN JE POSOL
Obrovské zavreté dvere, na ktoré búšim
Obrovské dvere, obrovský tieň
Arktická osamelosť
Kam vedú dvere? Čí je to tieň? Kde sú všetci tí
švitoriví vtáci a jasný priestor?
Prečo búšim a búšim?
Kde to chcem vstúpiť?
Z čoho vystúpiť?
STAV POKOJA
Je to stav dúhy vyšvihnutej z lesa a zapichnutej
do druhého lesa Jemný diadém nehmotnej bohyne svetla a
jasných farieb taký nepodobný čelenke Médey čo prepaľuje
ľudské čelo ohňom šialenstva
Niečo ako jogínsky spánok – na obrátených dlaniach
veniec z lístia a balansujúcich sviec. Ich plamienky
ožarujú prítmie čierneho tunela so slizkými stenami
Medzi stenami kráča človek s rozpaženými rukami lístím
a sviecami na dlaniach Plamienky ho chránia
pred chtivým dychom jaštera utajeného v podzemí A človek
kráča vidiaci v tme slobodný v úzkom koridore Preciťuje
nedotknuteľnosť pokoja a už vie že tam pri ústí
do svetla pramení riečka Skloní sa k nej a opatrne zloží
vence z lístia a sviec na krištáľovú hladinu Posunie
ich preč s vydýchnutím dávnych trápení Potom bude stáť
nahý v slobodnom vetre s dušou ako pred udalosťami
pod stromom poznania
PREMENENIE VTRÁVE
V ten čas, keď za chrbtom šumel les – novovybuchnutý oceán –
a my sme sedeli pritlmení v tráve, na fliačiku zeme bolo
vidno toľko života, nemenných vzťahov, tajomných kódov
V ten čas, keď som náhle mohla pozrieť na svet cez prizmu
najnepatrnejšej prírody mravčekov a tráv, stala som sa
kvapkou vsatou do toho neznámeho mora a moja
spriezračnená krv šumela zvukmi celého jeho hlasu
KONIEC STROMU
Tvoj vykríknutý obraz nie je plný tajomstva,
je plný svedectva
Stojí na ňom strom bez konárov a bez lístia
V umučenej zemi revú korene
Je ako slepý Oidipus, zastavený v pavučine osudu
Červené šípky označujúVyťatie
Koniec
Smrť
A to je horšie ako v antickej dráme, kde nerozriešiteľné
rozťal deus ex machina
Gordické uzly sa zbližujú Strom stratil reč a my sme
čoraz ďalej od času, keď zvieratstvo a vtáctvo ešte
hovorilo
MÁRNY KRIK?
Zotročení, vraj neotroci! po krky v kale a smrade
stojíme vo svete krikov z tribún, rádií, obrazoviek
a tučných novinových správ ovládaných mocnými
Kŕmime sa mäsom zabitých, myslíme si, že mesiac
nie je náš pastier, slnko nie je naša zlatá voda, a veríme si, že je
detinské a hlúpe cítiť ako hora, ako kameň, ako rieka...
PRIEZRAČNÝ KOSEC
Neviditeľný kosec zavesil na strom kosu
Teraz kráča a chytá dlaňami vzduch
Ten precedený cez kostnaté prsty vonia
viac ako sladko
Zašliapnutá tráva dýchavične dýcha,
a predsa vytasí meče zo šľapaje
kostnatej päty
Strom, na ktorý si najmĺkvejší kosec
zavesil kosu, je bujný, preplnený
miazgou, plodmi s ukrytým slnkom
Jeho lístky sa chichocú, korene rehocú
Tráva sa mäkko usmieva (tiež ešte živá),
skoro ako Nedotknuteľní, tej opustenej kose
priezračného kosca
VTÝCH ŠŤASTNÝCH DŇOCH
Kto chytal ryby holými rukami, bosými nohami sa dotýkal
za svitania trávy, stál v ľahkom vánku a miernom slnku
na špici vrchu, čistými očami videl vlny sveta, tyrkysové,
s čipkami, nie čierne ako smútočný flór, ten mohol precítiť
každý kúsok seba, odpútaného od tiaže
Bol obláčik radosti, stúpajúci hore, celkom hore ako
zlatý opar v šťastných dňoch
VSIVOM DNI
V sivom dni vychádzajú trollovia z húštin a stroja úklady
Šamani tancujú okolo vlastnej osi v predtuche konca
Bohovia plačú za svojou narušenou dokonalosťou
V sivom dni siví ľudia sú cliví Robia kyvadlové pohyby
ako sivé oceľové stroje – bohovia tohto storočia –
presné, chladné jediné nepresiaknuteľné clivotou
v sivom dni
POD MOZAIKAMI VSAN VITALE
Sivá a clivá Ravenna, poprášená prachom všetkého, čo bolo,
v útrobách skrýva zázrak Žblnkla som do kalicha chrámu
Byzantíncov – drobučká rybka života Čas, horizontálna čiara
pokoja, modrastý, stúpa ku klenbám Veľké meravé oči anjelov
a svätcov sugerujú
stálosť nehybnosť pokoj
Rumelka vlhčí ich pery svetlom Jeho jas prenikne
za spánkové kosti, do triešte skúseností z tohto storočia
Jasám, dojatá... Ten okamih je kratulinkou šancou dotknúť sa
DzԱčԲ
Á
Zoschnutý list tancuje po betóne
Stromy revú, preplnené vtákmi
Ku mojim krokom žiadne kroky
KEĎ ZASPÁVAME, PREPADÁ SA DO PEKLA „VEDECKÝ“ NÁZOR NA ŽIVOT?
Zabudol na mňa boh Hypnos, ten, ktorý poľahky
vládne utýraným mysliam
Malilinká bohyňa v pilulke spánku vystrája
čudné hry:
Vyvolá hmlu v mozgu, z nej vystupujem ja ako
vystrašené dieťa, osamelé dievča
a ešte nemí a čudne smutní tí, ktorí tvrdili,
že existuje Záhrada s ľahkým vánkom, vtáctvom
žiarivejším ako smaragdové pávy,
kde sa raz v podvečernom šere všetci stretneme
vo veľkej radosti
MOST PRED NEJAKÝM OBROVSKÝM MESTOM
Svitanie, dážď a hmla... Z jedného konca mosta
postupuje muž, z druhého žena
V tomto zlomku času nie sú ľuďmi noci ani dňa...
Muž vťahuje hlavu medzi kostnaté plecia, žena sa
chúli v priveľkom plášti starého strihu
V bode, kde sa stretnú, rieka zahučí:
Chyťte si ruky,
hladkajte sa!
Muž si na okamih nechráni cigaretu pred dažďom
a žena vlasy...
Predsa iba prejdú popri sebe – dva tiché tiene
Zo strany mesta – molocha – zlovestný vietor
vanie bezútešnosť a ešte prudší dážď
MOTÝLE NOCI VHAMBURSKEJ ULIČKE
Dievčatá v priesvitných blúzkach vykračujú s hlavami
vysoko zdvihnutými od ťahu neviditeľných nitiek diablikov
Ryšavé vlasy zapaľujú šnúry plamienkov Karmínové pery
držia na uzde zuby túžiace po bublavých hrdlách bleskových
milencov Oči žien sú pod ľadom Ich prsty šmátrajú
po predstave tela Neznámeho Pod opätkami im dunia rytmy
Rozsvecujú sa neóny Pachy oťažievajú Začína sa pouličný
tanec vábenia
NOC MILOSTIVÁ
Poznám aj noc inú – mačacími labkami poklepáva čelo
a sluchy len moje oči opatrne obíde, lebo, roztvorené,
civejú na jej plešivé temeno so striebornými pehami Lievikom
uší preteká do podzemia mňa, až k ústiu červeného zobáčika
duše, hudba sfér Ležím, akoby spiaca, ale noc cíti pulz
bdenia Pozerá na mňa obrovským okom a začiernenými perami
š𱹱í:
Kto je táto nepokojná žena, zaliata vrstvičkou z môjho
striebra, ktorú neviem premôcť?
DAR JEDNEJ CESTY
Pamätám si tú spoločnú cestu, keď večer hltal zatíchnutosť
a svet Keď auto bzučalo a my sme boli v jednote s hudbou
indického hudobníka A potom, presne ako sa nám to stáva
v živote, po tichu prišla búrka Dážď besnel ako trýzeň,
stromy sa vzpierali stáročiam, cesty žrali hady, mokré
a syčiace, auto ich dlávilo, hnalo sa tam, kde bol zasa mier
a toľko zlatého svetla, že nútilo kričať S výkrikom stiekol
do mňa jas a ešte viem, že naraz, na okamih, som cítila
život ako čln, naplnený po okraj perlami
