ղľáԾ
PAR AVION
Normálne by bolo, keby saľudia vzrušovali pri štarte lietadla alebo pri pristávaní, to je najriskantnejšia fáza letu.Alenie,najviacsavyhecujeme, keďsakonečnepohnú tie gumené pásy, čo privážajú batožinu. Cítim, ako to v ľuďoch hrkne ako v starých hodinách, teraz alebo nikdy. Dovtedy sme tam stáli vynervovaní, v ruke lístok od batožiny ako žreb riskantnej lotérie. Nikto si nikdy nie je stopercentne istý, že dostane svoj kufor alebo tašku; poznáte tie historky o batožine, ktorá namiesto na Sliač letela do New Yorku alebo, čo je oveľa nebezpečnejšie, naopak. Najprv stojím bokom a zabávam sa na tom, ako sa ľudia trasú za svojou batožinou, a potom, aj keď viem, že moje kufre idú vždy posledné, sa začnem klepať tiež. Žiadna sranda, v kufri máme to, čo by sme si zobrali na pustý ostrov alebo keby horel dom, a darčeky. Čudujem sa, že cestujúci ešte pohľadmi neprepálilitú gumenú plentu, spoza ktorej batožina prichádza. Raz sa za ňu musím pozrieť, bude tam niečo záhadné, operačná sála alebo mučiareň tajných služieb. Všimnite si niekedy, ako tá hrdá batožina, ktorú sme podávali, vychádza úplne zdecimovaná, ako keby ju vzadu vypočúvalo gestapo. Kufre sa vytackajú, opreté jedeno druhý akotí bulharskí partizáni v parčíku pri Dunaji; plecniaky ležia na pohyblivom páse bolestivo skrútené ako po kopanci do brucha a tašky majú v boku preliačinu ako po rane ťažkou päsťou. A všetka batožina je taká vystrašená a vyplašená, že mi je hneď jasné – vyzradila všetko, čo vedela. Ale nemusí sa báť, vopred sme jej odpustili. Keď niekto zazrie v otvore svoj kufor, najprv nechceveriť vlastným očiam, potom sa začne nedočkavo predierať davom ako víťaz lotérie, ktorý sa pretláča k pódiu, aby si prevzal hlavnú cenu. Šťastlivci, ktorí sa dočkali, si odvážajú batožinu na vozíčkoch ako vysilených účastníkov úspešnej hladovky. Každý sapritom ľahučko usmieva, akosi nám skrásnejú od spokojnosti oči.Toľko radosti, toľko šťastia. Minule somsi na letisku povedal, ako je to fajn, že ešte nie sme celkom vyšumení. A ak je kufor na letisku dostatočným impulzom k takému výronu citov, tak samôžeme ľahko naučiť byťšťastní každý deň. Malý dodatok: Pravdupovediac, raz sa mivďaka Zolimu Borosovi podarilo na letisku nazrieť za tútajomnú plentu. Bola za ňou bambusová klietka a vnej malinký slon, chlpatý ako kocúrik. Okolo klietky ležalo tridsaťštyri mačiek a ten sloník ich hladkal ružovým chobotom. Ak neveríte, spýtajte sa Zoliho.
