ղľáԾ
Zem vzemi
Zatajiť aj dych,
keď sa krv navracia atelo iba opakuje bytie
vpredčasne posmrtnej maske kože,
lebo čo nie je, sa ľahšie uchová.
Hlavou uhýbať pred šialenstvom,
ktoré jediným pohľadom zakalí víno,
rinčanie zvnútra ako reťaz,
ktorú trávi had.
Pred búrkou refrén ticha predčasný,
keď ďateľ vstromoch hľadá miesto pre koreň ohňa
ahudba vtichu dutinu rezonancie.
Hrob neporuší celistvosť zeme,
ibaže mŕtvi nás presahujú včase,
keď ich duša ojeden výdych
predstihne.
Tá hra,
keď sa mŕtvi skrývajú aiba zem ich ohlási,
keď tuší počatie, čo vkladá do ženy
priestor ačas.
pustatina
Po nociach čítajú životopisy démonov,
za živa všľahané do psej kože.
Dvíhajú kamene, kde rastie biela tráva
pre naše polnočné obetné biele žrebce.
Poslednú byľku prežrie žrec,
keď hľadá vhrudi hladnú kunu krvi.
Už kvôli veštbám leje olovo dažďa,
zhadieho vretena pradie jed.
Uprostred veľkých Planín mlčanie štiepi jazyk
(dobro izlo spája hlas).
Počujte zverenie, to vyjú psi stŕňovou korunou na krku
ahady vyšľapávajú cesty vzemi.
To pokušenie, cítiť na chodidlách bosý krok zeme,
čakať, či narastú zuby vústiach hadích dier,
večne dráždených mäkkým prstom piesku.
Iba niekedy, keď rosa padá naznak,
dohovárajúc sa vtajnej reči spánku,
vpokľaku kliatob vidia luk vdreve ohýbajúci strom;
aovce, vktorých vzniká struna zrodu tetív.
Smrť kríži kosti.
Ale kým zovrie hrsť hrobu,
vkostiach nevysychá miecha hriechu;
po nociach čítajú životopisy démonov.
