ղľáԾ
Snímanie viniča
Neviem sa dopiť toho zeleného mora viniča, ktorého výhonky natiahnutou, trocha už pobolievajúcou rukou snímam, šibrinkujúc acvakajúc svojimi talianskymi nožnicami. Zneba závrat, slnko nám do červena rozhorúčuje tváre aja žasnem, čo nás to spája, rozostavených medzi riadkami.
Hrboľatá cesta osudu? Osud pracuje nenápadne, pomaly anerozpakuje sa posielať nám znamenia, na ktoré však nie sme vždy dosť vnímaví. Za ženou ma kedysi na bicykli hnal osudový vietor, naše deti poznám odmalička: teraz už sami, aj keď rodičovský zrak ich nespúšťa zočí, skutkami si dláždia vlastnú cestu.
Život je ako ten vinič: na jar ho striháme, tvarujeme, aby bol taký, ako chceme, potom zas kopeme, odorávame, vlete snímame, aby na jeseň vydal úrodu: stačí však chybný rez, zanedbanie, opomenutie čohosi avšetko môže byť inak. Úrodu pozbierame takú, aká bude aak nepredáme, ale oprešujeme, na čisté víno si ešte počkáme.
Proust, Saint-Saëns astrom
Zplatne, prehrávanej na takmer tridsaťročnom gramofóne, som počúval Organovú symfóniu Camilla Saint-Saënsa. Anáhle som uvidel Prousta, ktorý ku mne prevrával slovami svojich dvoch esejí oSaint-Saënsovi, ktoré som nedávno prekladal.
Zatiaľ čo sa vpriestore izby nado mnou vyklenúvalo nebo velebného organu, sviežeho ihravého klavíra apresné ťahy sláčikového vojska, za oknom najvyššie vetvy stromu na úrovni môjho poschodia dali sa do tanca, pred mojimi očami dobiedzali do seba, vopojení mohutnou azáhadnou prírodnou silou navidomoči rástli ako vkrásnom podobenstve ostrome vinej Proustovej eseji, so slovami ostrými ako lekárske náčinie Marcelovho otca ahlbokými ako oči jeho „maman“, vnárajúcimi sa rezom do matérie skutočnosti.
Prísny Proust, smravčou dôslednosťou rozpracúvajúci svoje inštinkty asbožskou intuíciou veliaci armáde slov, ktorá, vysádzaná apripravená na čítanie, pripomína paličkovanú čipku alebo krásnu, plnú, ušľachtilú sakuru vkvete, kde má svoje miesto každá jemná vráska kôry, konáre od najväčších po tie najmenšie, či každý lupienok voňavého okvetia: skloniť sa nad Proustom nie je stratený čas, ale znovunachádzanie intímneho, nuansovaného priestoru včase každého znás.
Ako milujem
Milujem ťa zo všetkých síl,
milujem ťa ako sa umýva vo vode,
ako sa dvíha tvár kčistému svetlu.
Milujem ťa povznesený nad každú nízkosť
ako dobrý oráč rozsievajúci svoje semeno;
milujem ťa ako samohlásku,
ako sýkorka belasá,
ako druid zpohanských čias
aj ako kresťan velebiaci Máriu;
milujem ťa nepomýlený dlhými vlasmi
abez zmätku v pocitoch,
milujem ťa čistý ako skala,
ako vytrysknutý prameň
aako zlatý prút.
Milujem ťa ako lišiak
ovoniavajúci čerstvú stupaj,
ako hriešnik skláňajúci smutnú tvár,
vedomý si svojich prestúpení,
milujem ťa plný ohňa,
ako kriesiteľ večného plameňa
a ako holohlavý pelikán.
Milujem ťa ako sa tancuje,
ako sa spieva
a ako sa dvíhajú
stredne ťažké bremená.
Milujem ťa ako snehobielu prikrývku
v „teplom pachu nemocnice“
ako Samson svoju Dalilu,
ako odmietaný nápadník,
ako milovník slobody
a čistej vody s vyzrnenými mineráliami,
ako kanec v temnom konci lesa
a ako zlatá priadka morušová.
Milujem ťa ako sa píše veľké A,
čistý a vzpriamený,
ako zapálená pochodeň
a ako kvet z tvojej záhrady.
Milujem ťa ako narkoman,
ľaliovočistý hráč,
čo nikdy nevylúči náhodu
a ako rozkošník,
voľkajúci si na lôžku z lotosových kvetov.
Pinelova nemocnica, Pezinok 19. 1. 1997
Slová ľudí a kvetín
Slová v tomto byte,
slová mojej ženy, detí,
slová z rádia i z televízora
vynárajú sa akoby spoza mohutnej hory,
zaznievajú a odchádzajú do nebytia.
Boli tu vôbec?
Zazneli a odozneli?
Zachytila ich aparatúra,
pozemská či nebeská?
Alebo boli určené iba mne,
no ja som ich nechal
im samým napospas
padať ako kôpku štrku?
Z polospánku v posteli
prebral som sa na balkóne.
Predo mnou uprostred noci
živá stena z rastlín:
ružové kvety oleandra,
nebovomodré kvety olovníka.
Všetky rastliny
z vlhkých kvetináčov šepotali
„je nám tu dobre“.
A tie slová nemuseli vôbec
DZť.
