ղľáԾ
Úհ
Po skončení vojnových operácií nastal vytúžený mier. Dve veľké svetové vojny, ktoré Európa avôbec svet prežili dvadsať rokov po sebe, svedčili oúplnom prevrátení platného poriadku. Ak zprvej svetovej vojny vyšla Európa oslabená, vdruhej bol európsky kontinent bol zničený arozvrátený. Európa stratila svoje veľmocenské postavenie. Dominovali vnej dve víťazné veľmoci – Sovietsky zväz aSpojené štáty americké. Táto skutočnosť poznačila Európu na dlhé desaťročia. Predsa však na troskách starej Európy, poznačenej zápasom stotalitnými ideológiami nacizmu afašizmu, sa zrodili vízie Európy, ktorá mala prekonať vžité negatívne stereotypy amala sa vrátiť ksvojim kultúrnym aduchovným základom, kspolupráci a kooperácii. Táto vízia bola pre európske národy lákavá, ale uskutočniť ju by znamenalo súhlas dvoch spomenutých rozhodujúcich veľmocí. Prvá znich – Spojené štáty americké nich zastávali zásady rešpektovania práv aslobôd, druhá – Sovietsky zväz tiež hovorila oslobode aoslobodení, no vduchu totalitnej ideológii marxizmu-leninizmu. Obidve veľmoci mali sEurópou svoje politické, hospodárske akultúrne zámery. Pritom kultúry obidvoch veľmocí boli do značnej miery vzdialené mentalite západo astredoeurópanov. Začal sa rozhárať nový zápas, ktorého dejiskom sa stala Európa avnej Slovensko. Nebezpečný tektonický zlom prechádzal strednou Európou apoznačil Slovensko na dlhé štyri desaťročia. Slovensko sa po zániku prvej Slovenskej republiky opäť stalo súčasťou Československa. Bolo to po skúsenosti vlastnej štátnosti zrokov 1939 – 1945. Vrátiť sa pred rok 1938 sa nedalo. Predstavy ovzájomnom spolužití, očakávania askúsenosti dvoch národov, ktoré sa opäť stretli vjednom štátnom útvare, boli rôzne. Obnovené Československo sa budovalo na nových základoch tzv. ľudovej demokracie. Občianske strany nemali takú silu aani odvahu, aby sa postavili proti dravému komunistickému prúdu. Na to ani nemali možnosť aprostriedky, lebo za ním stál mocný spojenec – Sovietsky zväz. Slovensko však hľadalo aj vzmenených podmienkach svoju osobitnú cestu. Dalo to najavo vparlamentných voľbách vroku 1946, keď zvíťazila Demokratická strana. Išlo o Pyrrhovo víťazstvo, po ktorom nasledovali tresty za slovenskú neprispôsobivosť, nepokrokovosť azaostávanie. Nasledovalo úplné prevzatie moci komunistickou stranou, ktoré sa stalo realitou na dlhých štyridsať rokov. Slovensko vrokoch 1945 – 1992 zasiahlo viacero hlbokých zmien. Boli to jednak zmeny politické, keď sa kmoci predrala jedna politická strana, ktorá zaviedla totalitný systém postavený na ideológii marxizmu-leninizmu. Stým súvisela perzekúcia jednotlivcov a celých skupín obyvateľstva, ale aj zmeny vsociálnej štruktúre, dané procesmi kolektivizácie aindustrializácie. Samozrejme, tieto umelo riadené zásahy vyvolávali odpor. Doma avzahraničí sa formoval protikomunistický odboj. Zo Slovenska odišli tri vlny politickej emigrácie, ktoré vyvolali roky 1945, 1948 a1968. Neodchádzali iba politici, ale aj umelci, študenti, vedci, lekári, inžinieri, podnikatelia a živnostníci. Komunistický režim odstránil základné občianske práva aslobody. Vytvoril tajnú políciu – Štátnu bezpečnosť s rozvetvenou sieťou agentov, ktorá zasahovala proti všetkým prejavom nesúhlasu srežimom atrestala aj potenciálnych protivníkov. Komunistický systém bol založený na stálom kádrovaní. Do funkcií od miestnych až po najvyššie sa mohli dostať iba spoľahliví ľudia. Informačný monopol neumožnil, aby sa verejnosť dostala kinformáciám zrôznych zdrojov. Informácie určené pre verejnosť sa nedali zverejňovať bez predchádzajúceho súhlasu cenzúry. Cenzurovali sa nielen politické správy, ale aj umelecké diela. Marxisticko-leninská ideológia, ktorá si nárokovala celého človeka bola prítomná všade. Vškôlkach, školách, na pracoviskách. Slobodný život sa umŕtvil. Ľudia si prestali dôverovať auzavreli sa viac do svojich rodín. Žili sa dva životy. Jeden oficiálny, založený na pretvárke aoportunizme, druhý súkromný, plný kritiky a nesúhlasu sexistujúcimi pomermi. Komunistický režim neumožňoval, aby sa Slovensko vyvíjalo vduchu jemu vlastných tradícií. Tradičné sa potláčalo ako zaostalé atmárske. Ostala len vypreparovaná ľudovosť bez hlbšieho zakotvenia vtradícii aviere. Súkromné sa automaticky spájalo svykorisťovaním. Nový systém zaviedol prevratné sociálne zmeny. Zaviedol pracovnú povinnosť, bezplatné zdravotníctvo aškolstvo. Obrovský sociálny experiment znamenal pre spoločnosť šok. Spoločenský život sa mohol rozvíjať iba podľa smerníc, diktovaných stranou. Všetko bolo vopred rozhodnuté vstraníckej centrále anavonok sa to vydávalo za hlas ľudu. Strana hovorila za ľud, lebo ona najlepšie vedela, čo potrebuje. Umlčaním názorovej rôznosti však nezanikli spory arôznosť pohľadov. Ostali skryté anehovorilo sa onich. Vsamotnej komunistickej strane existovali rôzne tábory, ktoré súperili omoc. Tabuizovali sa národnostné akonfesionálne vzťahy. Pritom navonok bolo všetko vyriešené novým systémom. Spoločnosť sa zmenila na skleník vktorom žili ľudia ako predmet veľkého experimentu. Aj vtomto neľahkom období sa Slovensko rozvíjalo. Poznačené kolektivizáciou aindustrializáciou sa rýchlo menilo zagrárnej na priemyselnú krajinu. Vzrástla vzdelanostná úroveň obyvateľstva anapriek zásahom komunistického centra sa nepodarilo úplne odstrániť ani slovenskú otázku, ktorá sa nástojčivo vynárala v hospodárskej, sociálnej akultúrnej oblasti, ato najmä včase, keď sa komunistický režim dostal do krízy, teda vrokoch 1956, 1968 či 1988. Tri fázy komunistického režimu – stalinské 50. roky, obrodný proces v60. rokoch anormalizáciu po príchode vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy vroku 1968 reprezentovali tri osobnosti: Viliam Široký, Alexander Dubček aGustáv Husák. Pretrvávajúca absencia slobody anáboženský útlak viedli ksformovaniu slovenského disentu. Od začiatku vňom prevládal nábožensky motivovaný disent, ktorý však nezdôrazňoval len rešpektovanie náboženských práv, ale aj ľudských aobčianskych práv. Práve otázka ľudských práv sa stala nosnou otázkou civilizovaného sveta. Československo, ktorého súčasťou bolo Slovensko, sa zaviazalo podpisom záverečného aktu helsinskej konferencie vroku 1975 dodržiavať ľudské aobčianske práva a slobody. Tým sa dostalo do vnútorného protirečenia, pretože systém, ktorý ho charakterizoval vzásade tieto práva popieral. Znamenal novú šancu pre disent, ktorý sa napriek perzekúcii apráve pre ňu stával čoraz silnejšou morálnou autoritou, prinášajúcou nádej na pozitívnu zmenu. Zásadná zmena vroku 1989 priniesla pád komunistického režimu. Vytvoril sa priestor na slobodný život. Transformácia bola spojená sveľkými ťažkosťami. Zmeniť systém amentalitu ľudí, ktorá sním súvisela zvečera na ráno nebolo možné. Objavili sa obrovské sociálne aekonomické ťažkosti. Iniciatívu prejavovali nie vždy čestní aspravodliví ľudia. Vnových podmienkach sa hľadala nová podoba štátu. Ukázalo sa, že predstavy oforme spolužitia Čechov aSlovákov sa vmnohom rozchádzajú. Súčasťou transformačných procesov bol vznik samostatnej Slovenskej republiky. Bol to dôsledok neschopnosti nájsť obojstranne prijateľný konsenzus, naplnenie práva národa na vlastnú štátnosť, ale aj kalkul síl, ktoré v tomto procese cítili ekonomický profit. Slovenský národ sa napriek všetkým ťažkostiam počas totalitného komunistického režimu prepracoval na vyššiu úroveň. Slováci vzrástli početne aj vzdelanostne. Ukázalo sa tak, že 20. storočie je skutočne „slovenským storočím“.
