ղľáԾ
3. kapitola:
Sdetinskou dôverou
Alžbeta D., Diviaky nad Nitricou
Miestnosť bola ponorená do ticha. Akoby aj hodiny zmĺkli, aby sa vtej chvíli mohol sústrediť. Otec Š. si prihladil kňazský habit apomaly sa posadil kstolu. Päťdesiatjedenročný katolícky kňaz otvoril plniace pero apritiahol si trochu bližšie aj farskú pečiatku. Záležitosť, ktorá pred ním stála, bola delikátna. Úradná. Iosobná. Pred dvoma dňami ho mladá farníčka Alžbeta D. požiadala opodporný list, ktorý by mohla priložiť kžiadosti ovýnimku spod Židovského kódexu. Sedemnásťročné dievča pred rokom absolvovalo krst akonvertovalo na katolícku vieru hneď, ako jej po dovŕšení šestnásteho roku života zákon dovolil rozhodnúť ovlastnom vierovyznaní.
„Aká nešťastná situácia,“ povedal kňaz sám pre seba. Vstal zo stoličky azačal sa nervózne prechádzať po pracovni. Zrohu do rohu. Zrohu do rohu. Pod krížikom visiacim na stene sa potichu pomodlil, aby mal silu aaby mu Boh ukázal správnu cestu. „Čo tam mám napísať? Koľko toho môžm vliste odhaliť?“ Podlaha vŕzgala anarúšala nepokojné myšlienky. Začal sa potiť. Povolil si kolárik apootvoril okno. Na chvíľu sa zahľadel na ľudí, ktorí sa náhlili po ulici za každodennými povinnosťami. Vdedine žilo okolo päťsto ľudí apoznal každého znich, dokonca aj tých, ktorí do jeho kostola nechodili. Ľudia sa míňali uprostred námestia, zdravili sa vlahodných slnečných lúčoch ajeden na druhého sa usmievali. Akoby nikto znich nevedel, akým nebezpečným miestom je dnes svet– dokonca aj tu, vmalom kútiku zvanom Diviaky nad Nitricou.
Otec Š. sa pozrel na hodinky apripomenul si, ž opiatej popoludní musí slúžiť svätú omšu. Ešte má však dosť času. Po niekoľkých minútach sa rozhodol, ž napíše rovno dva listy. Jeden pod oficiálnou hlavičkou farského úradu, druhý osobný, na čistý list papiera aodošle ho samostatne.
Chvíľu oAlžbete rozmýšľal. To úbohé dieťa dostalo hneď dve rany– narodila sa ako nemanžlské dieťa židovskej matke. Biologický otec je však rímsky katolík, čo je uvedené aj vjej rodnom liste. Na druhej strane, Alžbeta žije slušným životom katolíckeho dievčaťa. „Ale kódex ju napriek tomu pokladá za Židovku,“ povedal si otec Š. „Nemôž to byť zložitejšie... Navyše, stále je tu aj otázka toho dlhu. Ale otom hádam porozmýšľam neskôr.“
Potriasol hlavou, zhlboka sa nadýchol azačal písať: „Nie intervenovať, ale len dokazovať pravdivosť údajov žiadateľky ajej zhodnotenie je cieľom tohoto prípisu. Žiadateľku znám už od jej siedmeho roku atvrdím, ž zjej chovania vždy bolo badať túžbu po konverzii. Ako katechumenka bola vzorná, odhodlaná achápavá apo krste snaží sa všemožne žiť po katolícky. Preto, ž nenesie žiadnej osobnej viny na komplikáciách svojho života, na základe pravdivých všetkých údajov jej prosby odporúčam ju na udelenie Vašej Prezidentskej milosti.“
Podpísal sa. Znovu sa pozrel na papier avedľa podpisu pridal farskú pečiatku. Bolo 26. septembra 1941. List poskladal apodvečer vložil vďačnému mladému dievčaťu do rúk. Ešte dlho potom, ako odišla, pozeral zokna na ulicu apýtal sa sám seba: „Naozaj jej tých pár slov môž pomôcť? Daj Boh, aby to tak bolo...“
Alžbeta bežala zfary priamo domov aroztrasenými rukami ukázala list matke. Spoločne ho nahlasprečítali aj slepej starej mame, ktorá žila snimi. „Je to dobrý človek,“ povedala Alžbetina matka. „Jeho slovo určite zaváži.“
Alžbete sa zlepšila nálada. Taká šťastná aspokojná nebola už niekoľko týždňov. Sľahkosťou pomohla matke usadiť sa do jej obľúbeného kresla, priniesla jej čaj azačala variť polievku. Na starosti mala celú domácnosť, no dnes jej to nerobilo žiadne ťažkosti.
Nevidiaca stará mama imatka, ktorá mala len jednu nohu– obe tieto dospelé žny celkom záviseli od jej pomoci. Milovali ju. Aveľmi sa obávali ojej budúcnosť. Keď Alžbeta ukončila povinnú školskú dochádzku, bola pripravená nájsť si prácu. Bolo to však mimoriadne ťažké najmä teraz, keď vyšiel Židovský kódex. Nechcel si ju najať žiadny Žid, pretož konvertovala na katolícku vieru, anásledkom kódexu zas ako Židovka nemala nárok na prácu vštátnych službách. Nechceli ju teda ani jedni, ani druhí.
Diviaky nad Nitricou boli malou obcou, každý tu každého poznal, každý okaždom všetko vedel. Nemala najmenšiu šancu.
Alžbeta pomohla starej mame do nočnej košele, uložila ju do postele apo celom dni mala konečne chvíľku pre seba. Posadila sa kstolu aznovu si prečítala list prezidentovi, ktorý napísala dnes ráno ešte pred východom slnka, aby ho na druhý deň mohla odniesť na poštu.
„Podpísaná vzmysle paragrafu 255 vládneho nariadenia čí 198 zroku 1941 sdetinskou dôverou predkladám túto moju ponížnú prosbu oudelenie zvláštnej výnimky uznania árijského pôvodu. Narodená som 10. decembra 1924 vDiviakoch nad Nitricou. Som nezákonné dieťa židovskej matky akatolíckeho otca, ktorý dľa svedectva pripojeného rodného listu aj zápisnične uznal ma za svoje dieťa. Od šiesteho roku do jedenásteho chodila som do rímsko katolíckej ľudovej školy vDiviakoch nad Nitricou. Dňom 29.júna 1941 stala som sa katolíčkou, keďž som to podľa zákonných predpisov predtým učiniť nemohla.“
Vtej chvíli Alžbeta začula matkino tiché volanie. Pribehla za ňou, pomohla jej na toaletu, akeď ju znova uložila do postele, vrátila sa klistu: „Moja od mala prechovávaná žiadosť bola byť katolíčkou, od ktorej ma nič odvrátiť nevedelo, ani vyhrážky židov, ani neistota budúcnosti pre moju nemajetnosť achudobu... Na teraz som bez zamestnania. Ďalší osud môjho života je vrukách Vašej Excelencie, apreto inádej moju po Bohu len vo á skladám... Zostávam Pánu prezidentovi večnou vďakou viazaná, Alžbeta D.“
Zhasla svetlo anež si ľahla do postele, pomodlila sa za mamu istarú mamu. Boli to dve najdôležitejšie anajmilšie osoby vcelom jej živote. Napokon pridala ešte jednu prosbu. Aby jej prezident odpovedal. Aby jej udelil výnimku, ktorú tak veľmi potrebovala. Aby ju zachránil. Vtej chvíli sa pristihla, ž sa nemodlí kBohu, ale sa rozpráva sprezidentom Tisom. Preľakla sa. Nie je to hriech? Aprečo by mal byť? Prezident je predsa kňaz, boží služobník, prostredník medzi nebom azemou. Ľahla si do postele aprvý raz po dlhých týždňoch pokojne zaspala. Jej osud už neležal len na jej pleciach.
Vten istý večer si otec Š. zobral ďalší čistý papier aznovu naplnil pero atramentom. Prišiel čas aj na list, ktorý chcel poslať vo svojom vlastnom mene. Na vrch hárku napísal nadpis čԾ azačal:
„Podpísaný, ako dočasný správca vprospech štátu pripadnuvšieho domu rodiny D. svedčím, ž vžiadosti opísaný stav je skutočný, ba ešte zvyšuje sa bieda stým, ž za svoje bývanie tiež musia mi skladať prenájomné, podobne aj bankovú dlžobu aj úroky, ktoré činí asi 4000Ks na tom dome. Toto správcovstvo uviazlo na mne stým, ž som čiastku toho domu arizoval pre miestne úverové družstvo. Prosby tejto konvertitky čo najvrelejšie odporúčam kvyslyšaniu.“
Podpísal sa avedľa podpisu umiestnil rovnakú guľatú pečiatku ako vpredchádzajúcom liste. Otec Š. si pomyslel, ž spravil všetko, čo bolo vtejto situácii vjeho silách imožnostiach. Viac sa urobiť nedá.
Na druhý deň ráno Alžbeta vložila svoj ifarárov list do obálky aposlala ich prezidentovi Tisovi. Cestou zpošty sa nikde nezastavovala, ba aj jej chôdza bola očosi rýchlejšia ako obyčajne. Čakala ju veľká kopa žhlenia, varenie obeda akaždodenná rutina okolo dvoch bezvládnych žien. Ale nesťažovala sa. Tešila sa, ž môž byť užitočná. Navyše, napĺňala ju ohromná radosť anádej, ktoré vložila do odoslaného listu.
Prešli celé mesiace azkancelárie prezidenta žiadna odpoveď neprichádzala. Alžbeta sa modlila ausilovala sa byť trpezlivá, no nebolo to ľahké. Situácia rodiny sa zo dňa na deň zhoršovala. Skúšala si nájsť prácu, no bez úspechu. Prepadala ju beznádej. Dlhy rodiny rástli, atak začali rozpredávať skromný majetok, aby mali aspoň nevyhnutné prostriedky na jedlo auhlie. Alžbeta si ťažko vzdychla azarazila sa. Videla svoj dych. Od úst jej stúpala para, hoci sedela vdome za kuchynským stolom. Situácia začala byť neúnosná. Ešte predtým, ako zomrú od hladu, zamrznú vo vlastných posteliach. Teplý kúpeľ bol odrazu luxus atri žny si líhali do postelí oveľa skôr ako obyčajne, aby sa krehkým spánkom pokúsili zahnať hlad.
Alžbeta so znepokojením sledovala, ako sa matke istarej mame prepadajú oči čoraz hlbšie do tvárí. „Kde je tá výnimka?“ precedila cez zuby.
Vmarci 1942 Alžbeta videla, ž sa začínajú deportácie dievčat vjej veku. Ak deportujú aj mňa, pomyslela si Alžbeta, nebude tu nikoho, kto by sa postaral omamku astarkú. Ľudia zokolia, ktorých pokladala za priateľov, sa im obrátili chrbtom. Pre tieto tri žny bola výnimka jedinou záchranou. Vkostole sa jej dostalo niekoľkých milých slov aj od neznámych ľudí, no čo boli platné? Ako jej mohli pomôcť proti hladu? Zdalo sa jej zvláštne, ž všetci ostatní vdedine majú dostatok jedla iuhlia, len ona ajej rodina hladujú amrznú.
Ten list sa musel stratiť. Neexistuje, aby naň neodpovedali. Navyše, keď sa za ňu zaručil aj miestny farár, prezidentov kolega. Hlboko vsrdci verila, ž ak by si Tiso jej list prečítal, nikdy by jej neodmietol udeliť milosť.
Rozhodla sa, ž napíše druhý list. Po tom, čo zopakovala základné fakty zpredošlého „strateného“ listu, písala aj ďalej: „Následkom Židovského kódexu sme bez všetkého príjmového zdroja apreto vo veľkej núdzi. Ja by som išla do práce, ale židia ma odmietajú lebo som katolíčkou ado katolíckej rodiny, do úradov, alebo podnikov ma neprijmú, lebo nemám árijského uznania. Živíme sa už len za odpredané, avšak nutne potrebné náradie. Potme avzime, často iohlade trávime svoj život.“
Svoju zúfalú prosbu zakončila slovami: „Vtejto krajnej núdzi znovu prosím Vašu láskavosť, Pán Prezident, ráčte mi udeliť tej milosti priznania árijského pôvodu, abych mohla do služby vstúpiť, atak sa postarať ozachránenie života mojej matky astarej matky. Za Vašu láskavosť stávam sa Vám navždy vďačným dieťaťom.“
Keď vyšla slistom na poštu, vzala so sebou aj pár drobností na predaj. Petrolejovú lampu. Zachovalý čajník. Obuvák. Všetky tri veci sa jej podarilo predať, atak mohla kúpiť trochu zeleniny na polievku achlieb. Omäse nemohlo byť ani reči– to by musela predať dom. Dom, ktorý im už vlastne nepatrí.
Podvečer, keď ešte cez okno prúdili posledné lúče svetla, pozašívala pár starých kúskov oblečenia svojej matky ačudovala sa, koľko opráv znesú také jedny pančuchy. Zdalo sa jej, ž na nich už nemôž byť ani jedna pôvodná nitka.
Zkancelárie prezidenta stále neprichádzala žiadna odpoveď. Namiesto toho mamu astarú mamu povolali do júnového transportu. Bol to najsmutnejší deň ich života. Kam ich odvlečú? Dve bezvládne žny... Hádam ich nechcú zapojiť do roboty?
Mama so starou mamou sa pošepky rozprávali obudúcnosti sedemnásťročnej Alžbety. Bude odkázaná len sama na seba. Srastúcimi dlhmi. Bez jedla aohňa vpiecke. Určite však pre ňu bude lepšie zostať vznámom prostredí, ako keby mala bohviekam cestovať snimi.
Alžbeta im zbalila všetku povolenú batožinu itrochu jedla na cestu. „Možno by som mala ísť svami,“ povedala mame. „Tak sa ovás budem môcť postarať, pomôcť vám pri ceste aj na tom novom mieste.“ Mama sňou však nesúhlasila. Najlepšie pre všetkých bude, keď zostane apostará sa odom iotých pár vecí, ktoré im ešte zostali. Musí predsapočkať na odpoveď zprezidentskej kancelárie. Určite to je dôvod, prečo ju nepovolali do transportu snimi. Napokon súhlasila apostarala sa, aby sa bezpečne dostali na prievidzskú vlakovú stanicu. Keď sa na rozlúčku objali, Alžbeta povedala: „Hneď ako dostanem výnimku, privediem vás naspäť!“ Po lícach im stekali slzy. Slané kvapky ztroch najsmutnejších párov očí.
„Si najlepšia dcéra,“ povedala jej mama. „Si mladá, mladučká, ale dosť stará asilná, aby si sa oseba dokázala postarať. Zvládneš to. Len sa neboj.“
Keď nastupovali do dobytčieho vagóna, mama si pomyslela, ž Alžbeta si takmer vôbec neužila detstvo. Príliš skoro musela dospieť apostarať sa one, príliš skoro sa musela pozrieť do očí nemilosrdného sveta. Zdalo sa jej to nespravodlivé. Apriveľmi kruté. „Dajte mi vedieť, kde ste ači ste vporiadku,“ boli posledné slová, ktoré počula od uplakanej dcéry.
Keď sa Alžbeta vracala späť, uvedomila si, ž už nič nebude ako predtým. Čaká ju len prázdny atichý dom. Studené steny achladné postele. Pozrela sa na kúsok chleba, ktorý zostal vkomore, aprevrátil sa jej žalúdok. Jesť? Teraz? Nedokázala si to predstaviť.
Prázdny dom zaplnili spomienky. Bývala tu celý život. Vždy žili vchudobe, no kedysi tu bolo akosi viac radosti. Vzájomná láska ich nikdy neopustila, no prišli chvíle, keď bolo oveľa viac zlého aneľudského. Napriek tomu však boli stále spolu. Ateraz? Ticho ako vhrobe. Alžbetu vtej chvíli prepadol hnev, osamelosť abezmocnosť. Nával silných pocitov ju takmer zhodil znôh.
Smutný rytmus Alžbetiných osamelých dní narúšali aspoň návštevy kostola adávali jej pocit, ž niekam patrí.
Ako prvé si povedala, ž musí prestať srozpredávaním vecí, pretož vprípade, ž dostane výnimku, bude musieť za ňu zaplatiť.Vtej chvíli sa jej zíde každá drobnosť, ktorá sa bude dať premeniť na hotovosť. Stala sa úplne závislou od súcitu amilosrdenstva ľudí. Potrebovala jesť, šatstvo sa jej trhalo azačínalo pripomínať handry nejakého tuláka. Dobrí ľudia jej vtejto situácii trošku pomohli. Nakŕmili ju. Obliekli. No stále to bolo málo. „Možno je to všetko skúška mojej viery, možno ma Boh skúša,“ hovorila si Alžbeta, keď sa znovu ozval prázdny žalúdok.
Vzúfalstve sa rozhodla napísať aj tretí list. Tentoraz ho nenapísala rukou, ale si požičala starý písací stroj. Zgombíkov spísmenami bola zmätená, na stroji nikdy predtým nepísala, takž jej to trvalo celú večnosť. Nakoniec sa jej však zdalo, ž list je takto oficiálnejší ažiadosť serióznejšia: „Teraz odviedli mi matku, ktorá je na nohu chromá a75-ročnú starú matku, takmer úplne slepú. Stojím tu samotná vo víru života so 17 apol rokmi, ale iplná duševnej tiesni pre zodpovednosť pomáhať rodičovi (matke), ktorá sa dosiaľ ipri svojej biede tak obetave omňa starala. Preto najponížnejšie znovu prosím oláskavé udelenie toho árijského uznania aza ponechanie mi matky astarej matky, vzmysle toho odstavca vládneho nariadenia Židovského kódexu, ž žili, ažili by so mnou katolíčkou vjednej domácnosti. Prosím, konečne, opriznanie árijského pôvodu ipreto, aby mi úradne udelené bolo pracovné povolenie astým iexistenčná možnosť.“
Toto bol Alžbetin posledný list, ktorý odoslala prezidentovi Tisovi. Datovaný bol 24. júna 1942. Svoju matku astarú mamu už nikdy vživote neuvidela. Nevedno, či Alžbeta aspoň tušila, ž jej dve milované žny odtransportovali na miesto, kde snimi nemali žiadne zľutovanie.
13. augusta 1942 požiadala kancelária prezidenta Okresný úrad vPrievidzi, aby overil skutočnosti, ktoré Alžbeta D. uviedla vo svojich troch žiadostiach.
Konečne sa pozrú na jej prípad! Svoju životnú situáciu dôkladne popísala úradníkovi žandárskeho veliteľstva, ktorý ju navštívil. Všetko to vnej znovu vzbudilo nádej. Okresný úrad 24. augusta odpísal kancelárii prezidenta: „Úctive hlásim, ž dôvody uvádzané vpripojenej žiadosti zodpovedajú skutočnosti. Žiadateľka je mravne zachovalá aani vpolitickom ohľade niet proti nej žiadnych námietok. Vdôsledku sústredenia Židov bola jej matka astará matka odtransportovaná, takž sama žiadateľka teraz nežije snikým vspoločnej domácnosti aje samotná. Po stránke majetkovej oznamujem, ž žiadateľka nemá žiadneho majetku mimo bytového zariadenia, ktoré jej bolo predbežne ponechané do rozhodnutia otejto žiadosti. Nakoľko je úplne bez hmotných prostriedkov, žije len zmilosti spoluobčanov, navrhuje sa dávku vyrubiť vnajnižšej sadzbe.“
Alžbeta žila ďalej zmilosrdných darov niekoľkých ľudí atrpezlivo čakala na odpoveď zkancelárie prezidenta. Hlad sa však prehlboval asním aj hnev azúfalstvo. Počas dňa nemala pokojnej chvíľky, pretož sa celý čas strachovala, či zožnie aspoň trochu jedla, strachovala sa omatku astarú mamu, strachovala sa oholý život. Ani noci neboli onič ľahšie. Sama vdome sa bála alen čo zaspala, zo spánku ju vytrhávali smutné tváre jej najbližších.
Vroku 1942 sa Alžbeta stretla sotcom. Bolo to pred súdom, kde od neho žiadala 14000 korún na zaplatenie dlhu za dom. Súd jej peniaze priznal, no nemohla na ne siahnuť, pretož oficiálne ju stále viedli ako Židovku.
Alžbetin kňaz sa 2. januára 1943 rozhodol, ž napíše aj tretí list prezidentovi Tisovi. Nemohol sa pozerať na zlomené vychudnuté dievča, nemohol zniesť pohľad do jej prepadnutých očí. Okrem toho, Alžbeta dosiahla osemnásť rokov abola plnoletá. Tento kňazov list je jediným dôkazom, ž Alžbeta nebola deportovaná vprvej vlne deportácií vroku 1942.
„Žiadateľka stojí na svete úplne osamotená, bez príbuzenstva ahlavne bez možnosti udržania svojho telesného života, lebo bez pracovného povolenia nikde sa oprácu hlásiť nemôž... Druhou pálčivou záležitosťou je jej staromaterský dom, na ktorý sa pomíňal jej peňažný obnos, 14000 korún slovenských, ktorý súdobne dostala od svojho prírodného otca, aza ktorý obnos vždy jej bolo hovorené, ž dom bude jej majetkom. Teraz ale stojí tu bezmajetná, ani domu, ani peňazí, ba musí za to teraz ešte prenájom platiť, ž vtom dome býva. Vaše láskavé udelenie výnimky bude jej slúžiť aj ktomu, aby prosbou domáhala sa toho domu, atak ľahšieho zabezpečenia svojej existencie.“
Otec Š. už nenachádzal ďalšie slová, ktoré by vAlžbetinom prípade mohol prezidentovi napísať. Opiatej popoludní slúžil omšu, atak musel bežať do kostola.
6. februára 1943, mesiac po tom, čo otec Š. napísal tretí list Tisovi, poslala kancelária prezidenta Alžbete odpoveď: „Kancelária prezidenta republiky á upovedomuje, ž Vašej žiadosti o oslobodenie podľa paragrafu 255 nariadenia čí 198 zroku 1941 nebolo DZé.“ Pod túto kusú informáciu dopadla pečiatka: Rozhodnutie pána prezidenta!
Nebolo vyhovené jej hladu.
Nebolo vyhovené chladu vdome.
Nebolo vyhovené krstu, pre ktorý sa sama rozhodla.
Nebolo vyhovené záchrane života jej milovanej matky astarej mamy.
Nebolo vyhovené tomu, ž chcela žiť apracovať.
To je všetko, čo dnes vieme oAlžbetinom osude...
