Dlhá, utišujúca
prechádzka poľom.
Zapadá slnko.
Nič veľké, nič osudné,
len stopa svetla:
tušenie nebeských záhrad.
Chvejivé tiene tráv na trblietavom dne
bystriny, tônistá lesná cestička.
Dych lesných zvierat, farby poľných
plodov, vôňa žihľavy.
Tak z tohto sa spriada nebo?
Ztej najjednoduchšej látky sveta?
Čo tam celé dni robíš?
Chodím do hôr,
jem lesné jahody,
dívam sa na oblaky –
asom šťastný.
Čo viac môžem pre svet urobiť?
Sneh: všetka vzdialená krása neba
padla do korún stromov.
Vpúšťam do seba jej svetlo,
zľahka dýchajúci obraz sveta.
Na okamih sa zachvejem
doznievajúcou triaškou
akéhosi pradávneho blaha.