ղľáԾ
SOM TAKMER PREČ (úⱹ)
Vzáhrade na pokraji raja
Na tejto lúke na kopci
vonia hriech:
cítime sa
šťٲí.
Na očiach zlato,
hýrime vhmýrení.
ܴDzٲň,
kým trvám.
Kto vie?
Kto vie,
že som šla
popri rieke
avietor mi strapatil
stránky tvojich listov.
Kto vie, že keď si nebol,
tak som ani netušila?
Objatie
Mrzí ma, keď prší
akeď sa vietor posmieva
Na rany byliny
ana tú jednu ešte neviem
čo by som...
Večerné dejiny
Tvár má tisíc storočí.
Kriesim ich
nočným pohľadom.
Slová už zaľahli,
ale hučí tu ticho.
Riasa voku,
želajme si niečo.
Nech to nebolí.
áDz
Učila som sa oBláznovi,
ojeho žltom hábe
apierku za klobúkom,
obielom psovi
aodhodlaní urobiť krok vpred.
Jedno pierko nenahradí krídla –
ale napísať ním môže celý svet.
վٰáž
Vočiach mám mozaiku
zfarebného skla.
Slnku sa páči
meniť sa vo mne
na dúhu.
Znova
Odznova azas
sa spúšťam
po klzkých brehoch
až ku korytu rieky
zvábená prúdom
vrhám sa do nej
í
apotom
ako bedár
úá
shlavou na kolenách
č
že brehy sú strmé
arieka divoká.
Som takmer preč
Opustená vrozprestretých vlasoch
zabudla som, kde patrím.
Dve hodiny po polnoci
môže byť toto iba ďalší
nepokojný sen.
Vraj aj neláska je iba
inou formou lásky.
Raz vtme povieš
moje meno.
Budem si to pamätať.
