ղľáԾ
Sibyla rozťahuje bravčové záclony!
Pôjde oknihu SLONOVRATU...
Na počiatku boli sloni, ktorí všetko, čo sa dalo rozdupali arozmliaždili, aby na Zemi, pod zemou ana Nebesiach zavládol trvalý mier apokoj. Ale pozor!
Ztoho, čo sa slonom nepodarilo zničiť, povstala ako zpopola Fénix kniha proroka Kamila. Táto kniha, Óm, vertel, bude dlhé tisícročia ozdobou vrukách hladujúcich. Takže pokojne...
Raz, keď ľudia dôstojne prežujú, čo je vKnihe napísané, vrátia sa sloni, adeň sa zleje snocou!
(Sibyla, Zobrané spisy III. diel, str. 213)
Trubirožná chvíľa
Vysoko nadránom, keď vznešená nehybnosť sovieho oka zráža chodcov kzemi, vyplazil tajomne môj dobrý otec, Odysseus, svoju prostonárodnú hlavu zpralesa. Na temene mu vypučal konský chvost. Šikovne preskočil žabu skorunkou na hlave aprial si úspech. Kráľovský grošovaný päťdesiatnik!
Chvíľu sa zložito zakrádal za kríkmi azdĺhavým vetrením zisťoval, či je pre jeho misiu vostrovnom malomestečku DOBRÁ KARMA čistý vzduch. Rozšírenými nozdrami pozorne triedil výpary. Keď dotriedil, spokojne zavrčal. Potom si pretiahol svaly, tlmene vykríkol, vyštartoval aprales sa za ním zavrel.
Pod nosom mu zahučala ČERVENÁ RIEKA. Cop sa mu šmykol po pleci. Strhol sa. Ale jediná šelma, ktorá tu mohla naňho zaútočiť, bola nešťastná náhoda. Atá vtejto trubirožnej chvíli ešte tvrdo spala kdesi pod lopúchom.
Padací most kDOBREJ KARME bol spustený. Gardisti zDÓMOBRANY spali na zemi pred strážnou búdkou sdlaňami ukrytými hlboko vhovädzích vestách.
Vdiaľke sa jagal ÚSTAV PRE DEMONŠTRÁCIU MONŠTIER.
éDz
Rokokový Bordel
Rokokové okenice klopili zrak pred dvadsaťprstými dôvernosťami. Zelené svetlo sa nebezpečne vyplazilo zhorného poschodia, vtrhlo do svokriných jazykov arytmicky im obžieralo vierolomné korene. Na stene bolo ružovou nasprejované KOKOT.
Prachom ciest kBordelu kráčali traja defekti.
Winnetou každú vetu-perlu pointoval pravoverným severozápadným výkrikom.
Old Shatterhand sa so zápalkou vruke chladnokrvne snažil poškrabať si svrbiace zubné korene. Západ slnka vrokokovom okne sledoval splnokrvným skautským úsmevom.
Samovi Hawkensovi bolo trápne predstúpiť pred klasikov sneostrihanými fúzami, preto sa zatiaľ rozumne držal stranou.
Vokne zafosforeskovala slečna na vydaj, zodvihla ruky azamávala im. Volajte ma Sibyla, znie to tak anticky. Stehná mala hladné avrúcne. Hladné ako vianočné kapry avrúcne ako pozvánky na chlpatú večeru. Pod pazuchami mala vytetované MEMENTO MORI.
Dom, ktorý ich prehltol, ich pri odchode prosil, aby nikomu neopisovali jeho špinavé vnútornosti. Kedysi, včase vrcholnej slávy, mu zvisutého balkóna ako sopeľ visel richtár. Dnes jeho osadenstvo žilo už iba ztúžby po zázraku.
úúú
Odysseus, poháňaný hladom po poznaní aplnými semenníkmi, riskantne prerúčkoval pod padacím mostom. Zložitými nožnými manévrami si bravúrne zavystrájal nad jedovatou červenou hladinou, kým doprial svojim dobrodružne rozhojdaným chodidlám ten túžobný, dôverne známy pocit vratkej istoty na klzisku predmestských dlaždíc, zmäkčených zelenkastým ranným slizom. Chvíľu svedeckým odstupom štvornožky skúmal okolie. Potom sa šikovne vopchal za výklenok Rokokového Bordelu, urobil fúúú aodľahčene sa pobral ďalej. Napätie odletelo sčiernym kŕdľom vreštiacich vtákov.
éDz
Uáááu! Uáááu!
„Po zhliadnutí UÁÁÁU! UÁÁÁU! by sa ľudia sveľkou fantáziou mali pozerať na svet iba zatvorenými očami.“
Cicka
Vtelevízii vystúpila predvolebná kápia. Po kápii reklama. Po reklame UÁÁÁU! UÁÁÁU!
POLLY CAJT mal tesilky hlboko zapečené vzadku, chlpaté ruky na volante. Vústach dobrá ranná mentolka.
Keď bočil, úsmev sa mu viezol po opačnej polovici tváre. Pod očami tiky tikali. Na náplecníkoch mu sviežo svietili volské oči.
Pri pohľade na Sama Hawkensa sa mu prudko zdurila kápia.
PRIDAL!!!
Pod vyfúknutou ofinou mu vstrede mastného čela rytmicky žmurkalo tretie oko. Ústa sa nedali zahanbiť: mäkké UÁÁÁU! UÁÁÁU!
Samovi Hawkensovi sa vžalúdku zdesila ryža. Letel pred motoorgánom.
Na krku sa mu zúfalo ako kliešte držali štyri krkolomné vrásky. Medzi nohami mu všialenom protirytme skákali kajadlá.
Ľavo apravoruké prsty apalce nad hlavou vyplašene žmýkali neviditeľné gumené krúžky...
*
Pichnutý? Smiala sa slečna na vydaj, keď Samovi Hawkensovi pri večeri pod obrusom vyberala zrozopnutých nohavíc žihadlo. Vchlpatých ústach mu ponížene šumelo šimpanzské. Sibylááá...
Atak sa vzávere tej skvelej indiánky slečna na vydaj chvíľu rozpustilo venovala ústami žihadlu. Potom sa jej spotil úsmev azapichla sa, pyšná od hlavy po päty, hlbšie do divochových rozstrapkaných nohavíc.
Na streche Rokokového Bordelu clico vyhrávali Ufóni na svojich mimozemských spermatofónoch.
Rozkročeným gazdinkám vrozsvietených oknách trčali zrúk divo súťažiace žehličky.
Na jogurtovej oblohe chutne karamelizoval západ slnka.
Besná inscenácia!
Televízor by si zaslúžil skopať zo schodov, ale mám ešte povinnosti. Zdukátových dôvodov nádenníčim pre týždenník Zápisník vaginátora, známy tiež ako Playboy pre zoofilov.
Deti OMÁMIE sú bledé, vycivené, svetlé oči na stopkách acigoška za uchom. Pre osvietenie. Muzička im deň-noc dupe do hlavy. Fízli si za ne pripínajú odznačiky. Bezmocní krotitelia šeliem, ktorí už dávno zabudli, koľko zubov ešte majú vústach, nech si vylúpnu oko!
Tu, vDOBREJ KARME, celý život prežívame včakaní na SLONOVRAT. Každého štvrťroka snádejou oslavujeme triumfálny návrat slonov, ktorí čo sa dá rozdupú arozmliaždia, aby všetko bolo ako na počiatku. Aby na Zemi, pod zemou aj na Nebesiach zavládol trvalý mier apokoj. Tak to do omrzenia stojí vkaždých novinách, aj vo Vaginátorovi!
Počas slávnosti jesenného SLONOVRATU boli deti OMÁMIE smutné, nechty zarezané hlboko do mäsa. Patetická kvílivosť ožranských piesní nutkala na vracanie. Hniloba emócií. Pivo horké, predražené. Rady ako had zahryznutý do vlastného konca. Beznádej. Asmrad.
VŠIVAVEC je malé špinavé jazierko vDOBREJ KARME, na brehu ktorého sa, zdá sa, výborne darí žabo-myším štátnickým cirkusom, ktorých pyšným cieľom je dôverčivé deti OMÁMIE rafinovane popliesť podhodením koláča pseudokultúry sčervivými hrozienkami askysnutou šľahačkou, vyklieštiť ich predstavivosť azdegenerovať ich pravú podzemnú vášeň. Chýba nám to pravé arcikacírske plesnenie, ktoré neváha vtiahnuť do vojny proti napúdrovanej kravskej morálke, ktorá tu, vDOBREJ KARME, bude dojiť aj zprázdnych strukov. Chýba nám omámenie, ktoré nič nechce bezbolestne!
Deti OMÁMIE nevedia, čo chcú, ato im slúži ku cti. Sú to trúfalí hľadači, exemplárni pochybovači azápalistí nepriatelia autorít, uchvacujúci si moc nad svetom, nad ilúziou, ktorú zkĺbov vykývali peniaze. Ich mená nenájdeš na poštových známkach, ani na rozčarovaných, swingovo sa pohupujúcich fialových bokoch električiek. Sú to polotváre, ktoré pohŕdajú uznaním. Čin je ich jediným vierovyznaním!
Deti OMÁMIE vedia, že nesmú vytriezvieť.
Na všivaveckej slávnosti SLONOVRATU boli deti OMÁMIE smutné, obsiahnuteľné jediným pohľadom. Neskrotiteľné vlasy azmätený, polytematický výraz. Roztekané, sflámované pohľady. Sklopené viečka. Ešte včera hrdelným, zvestovateľským hlasom volali po pravej vášni. Do smrti nevyliečiteľní! Vyfasovať barokové obleky! Chceli odcestovať ahodiť všetko za hlavu, ale hviezdy sa im obrátili chrbtom. Čmárali odkazy po stenách, ale ani jeden ich predok sa neozval.
Ležali pridlho vpriveľkom pohodlí...
*
Ani oslavy jesenného SLONOVRATU nevyšli, ako sa očakávalo. Obloha mlčí. Sloni neprichádzajú. Život vmalomestečku sa povinne odvíja ďalej.
Začiatok románu je vpredu!»
PO ROZRUCHU, ktorý vznikol na verejnosti okolo mojej karmickej minulosti, ma redakcia Zápisníka vaginátora ako svojho stabilného vaginátora požiadala okrátky beletrizovaný životopis. Čo by som nespravil pre vlasť, nie?
Kláštorný obed. Vidina hydiny. Chlpatá ruka masíruje ucho misy spolievkou, tááák. Pláva rozvarený vták. Aj bežcovi raz rupne kolienko.
Pred vchodom do Kláštora sv. sebavedomiánov neďaleko bitúnku vDOBREJ KARME ešte donedávna pokrivkával špicatooký poľovník, prefukujúci sírovú zapekačku. Dlhý červený jazyk si prehadzoval zpleca na plece ako blšku, spokojne, vietor tu fúka iba vo sviatok. Pravá čižma zpravej kože sa končila kopytom, opätok ľavej bol hladko vyholený, orosený ako nakučeravené panenské líčko. Svidlami vruke čakal, kým zložia hnoj. To všetko prikryl čas, ktorého večnou prítomnosťou je odmietanie.
Budúcnosť potrebuje dôkazy. Kráčame pod fialky. Najprv sa trápime, potom príde uľahčenie. Dôsledok dávnej slabosti. Pokus vopred odsúdený na to, že sa nepodarí.
Vlabyrinte kláštornej pivnice, so sviečkou na kameni vyvolávam astrálne teloVeľkého Mága. Pomaly sa zhmotňuje, vystupuje spoza pavučín. Vyzbrojený kyjakom afrancúzskou výchovou ma jemne chytá za rukáv atanečným krokom, akoby tancoval menuet, ma vedie trikrát okolo sviečky.
Chôdza do kruhu predstavuje magický rituál, ktorého riziko je občas privysoké, hovorí. Kňuč, len ak sa bojíš!
Vraciame sa vnepretržitom čase.
Stmieva sa vkaplnke, vktorej sa kedysi ubytovali požiare. Ňou prichádzame do záhrady, vktorej dišputuje mladý scholasticus sučeným majstrom Magistrom.
Nebyť dusného rehoľníckeho habitu amohutnej stredovekej haciendy, ktorá sa mníchom kláti za chrbtami, sa na mňa scholasticus až príliš nápadne podobá. Starému sa život po tvári už niekoľkokrát živo poprechádzal anikdy si nezabudol rydlo.
Mladý pučista je nápadne dlhovlasý, ako dieťa opakuje po starom kľúčové rituálne pohyby: ruka pod bradu, druhá za ucho. Ľavá noha vpred, koleno... švih... askok. Ahneď druhá noha.
Do trávy si sadajú osviežení.
Óm, Majstre, nahlas ventiluje scholasticus, jeme rovnaký chlieb apre sluhov máme rovnaké mená. Vidím vás vspánku, vidím vás pokropeného krvou ovečiek. Tej som uveril. Ako vy strácam čas, ako vy sa snažím byť nenásytný. Ako vy som sám adusím sa. Prosím vás, zmilujte sa! Viem, že pri vás nikdy nebudem doma, ale slúžiť vám nebudem. Nech zomrie vnás to bratovražedné, čo zdvoch vždy vytvorí jedného!
Čistota vecí je proces, priateľu, extáza, rehlí sa starý rehoľník. Nebátie sa, že prídeš ooči. Oduševný zrak. Pozri, napríklad, čo mám vústach. Zuby? Priateľu, len dobré slovo onich!
Majstre, trikrát Majstre, nalieha vlasatý. Nech sedem vodopádov očistí moje nehodné slová, ktoré by sa chceli, ako dieťa do matky, oprieť do vašich. Ale prosím...
Zanechaj, priateľu, žarty, áno?!!, napomenie ho starý vztýčeným ukazovákom. Spev ťa prejde. Keď prežiješ to, čo ja, keď sa do tých vôd, ako ja, omočíš. Až každá znich bude ešte plakať, že je živá!
Tu sa nám sVeľkým Mágompriamo pred očami scholasticus hlavato odtrhol zreťaze:
Myslite, Majstre, na to, že kto pije vašu vodu, nemusí mať aj váš žalúdok! Ja som si tu už dosť vytrpel pri vašich artritických kolenách. Nakoňadosť! Skutňou končím!!!
Veľký Mágna mňa ponad plece sprisahanecky zažmurkal:
Priateľu, keď skrútiš hlavou tak rýchlo, že budeš počuť svišťanie, spomenieš si na mňa!, pokúsil sa skusmo prehodiť výhybku. Viem otebe viac, ako si myslíš. Tvoja ruka by sa rada dostala až na dno, kam jej len siahajú žily. Tam sa už prst nedotýka, len ukazuje. Ale keď sa potom, ak to dokážeš, pozrieš na seba, už to nebudeš ty... Čím, myslíš, je rosa proti dažďu? Uveríš, lebo uvidíš, ale nepochopíš. Častice sa predbiehajú vúcte kcelku, kjedinému, ktorý sa im ponúka. Netrhaj život po sebe. Nepáľ! Kto sa rozvinie, kto sa cez Slovo dostane až ku mne, nebude zrolovaný. Len využi príležitosť!
Nemôžem ďalej, hoci by som mohol, zlomil som sa. Som úctivý. Ačo som si za to vytrpel. Ja viem. Obete. Ale človek zatrpkne ajeho noha už nikdy nevykročí. Nie Boh!
Poznať azostať čistá dokáže iba HLAVA POHLAVÁRA, bezrozmerná nádej, poúča maVeľký Mág, vstúpi mi do výhľadu azastrie mi ďalšie pokračovanie môjho dávno minulého života. Veru, veru, hovorím ti, hovorí mi, minulosť je aj včase, ktorého sa nedočkáš.
Rozprávka HLAVY POHLAVÁRA, fanúšika detí:PENIAZE
Milé moje obete, vypočujte si túto roz-pa-ráv-ku:
Bežiaci pás mal otrocky zreťazené nohy, aby sa do oblaku pary, potu avzdychania zahrýzal pomaly, pomalšie ako Stegosaurus-micka do medu.
Na chrbte mu nadskakoval zabudnutý biely pliešok, vytiahnutý zmastných vnútorností.
Šialená atómová mriežka rýchlo sa preskupujúcich galaxií mu dala do vienka silu súdržnosti: prežiť vdivočine organizovaného zločinu, mrazenej malinovej peny aegrešových cukríkov.
Na konci pásu, shlbokým vzdychnutím, bol pliešok vypľutý pod lis. Aj tak dobre.
Okrúhlosť zapadla do matrice, zktorej opol milimetra prečnievala tvár matky adátum vydania. Lis prudkým úderom na hornú stranu pliešku vyrazil tvár možného otca.
Potom bol pliešok nešetrne vrhnutý do vane syčiacej kyseliny, aby tieto spomienky zmizli. Aby zostal iba dátum.
Apotom: vodný kúpeľ, splesnivými následkami.
Mnoho rokov vystrelí do povetria arozprskne sa vpestrofarebných kyticiach. Niečo sa ustáli, deti, niečo zmizne. Ako babkine zlaté hodinky. Portréty rodičov začínajú vystupovať do popredia.
Jeden môže byť viditeľnejší ako žaba na komíne.
Niekedy je namiesto možného otca iba nemožný sval, namiesto matky náplasť na ústa. Lebo ciele, zktorých sú mince razené, nie sú rovnako ušľachtilé.
Niekto je vyrazený na čiernom zlate, vsamote predčasne dodýcha, niekto je cínový ako zkrčmy vykopnutý generál, ale na obidvoch lícach sa mu usmievajú veselé rodičovské tváričky.
Hnedé zuby času skúmajú jeho pevnosť, jeho odolnosť, avyhladzujú mu na krvilačnej dýke vrúbkovanie.
Deti, deti na staré mince zabúdajú. Niektoré ich hádžu za seba pre šťastie, niektorým sa pri platení prekĺznu medzi šmykľavými prstami, ale nezohnú sa po ne, viťúzi!
Zato pre vnukov, pravnukov, je ešte stále numizmatika náboženstvom!
Toto sú naše mince, platidlá, za ktoré si kupujeme apredávame jeden druhého.
Lásku si nevytrucuješ, Kamil. Kto ju nemá, musí si ju vymyslieť.
(Jurij Gagarin)
