Ukážka z diela

Spomeň si na cára

(úⱹ)

Zastal vo výklenku a hľadel na uprataný palácový dvor skvetináčmi, rozostavili ich pod jeho dozorom. Dotkol sa chladnej sadry Kupida smilou tváričkou. Za uplynulých dvadsať rokov (ako ten čas uteká) usiloval sa preniesť do Sofie kus Francúzska, napodobniť Trianon aVersailles, ale to všetko sa mu zdalo ničotné amárne. Ferdinand vhĺbke srdca miloval nežnosť akultivovanosť, hudbu aobliekanie, galantnosť ačistotu. Pokúšal si preniesť dlaňou kus chladu sochy na svoje čelo. Považovali ho za hypochondra ateraz sa mu tiež rozbúchalo srdce. Zdalo sa mu, že má čelo horúce, tohoročná jeseň je tu na juhu ešte plná horúčav aletnej únavy. Príšerné časy. Plavovlasý poručík zvidieckeho pluku, odvelený do palácovej gardy, udal Ferdinanda uStambolovova, že ho knieža prijal nahý vkúpeľni anútil ho sa povyzliekať.... To všetko sa prepieralo pred verejnosťou. Pričom čo bol ten Stambolov? Diktátor, áilník, mal každú Bulharku, ktorej sa mu zachcelo. Frajer. Tvrdý aneporaziteľný frajer. Koľko razy demonštranti kričali, aby som ho zosadil, veď Stambolov bol zaprisahaným nepriateľom cárskeho Ruska, presvedčený otom, že Bulharsko môže prekvitať len vspolupráci so Západom. Diktátora nemrzelo, že Ferdinanda ako bulharské knieža nechcela uznať za legitímneho panovníka ani jedna veľmoc, vrátane Nemecka aRuska.

Zničujúci súboj dvoch tvrdohlavých mladíkov, ichtandem ovládal Bulharsko, skončil sa pádom jedného znich. Jednoduchý Bulhar-revolucionár aimportovaný rakúsko-nemecký princ („Bezomňa by bol Ferdinand nulou, ja som zariadil, abysobranieodsúhlasilo príchod Ferdinanda Coburského do krajiny“) nemohli popri sebe existovať natrvalo.

Ozajstnou záchranou kniežaťa Ferdinanda bol však triáťročný chlapec, jeho syn, splodený náhlivo snepeknou Máriou Lujzou zrejme presne za svadobnej noci, možno za pomoci všetkých amuletov azázračných kameňov, umne rozostavaných vrokokovej spálni podľa pravidiel, ktoré si Ferdinand nechal navždy pre seba.

*

Keď vonku do noci zahrmeli prvé delové výstrely, Boris vyskočil zkresla, vytreštil oči na otca, ktorý stál vo dverách. Zazneli ďalšie výstrely. Boris sa rýchlo prežehnal. Ferdinand na chvíľu zmeravel, chlapcove tri prsty vytvárali kríž na pravoslávny spôsob, môj ty Bože, Boris, môj triáťročný syn, je naozajich,jejedine pravej viery, pravoslávny.

„Neboj sa! To sú delové salvy na počesť veľkokniežaťa Vladimíra zo Sankt Peterburgu. Práve sme začali naše zblíženie sa sRuskou ríšou,“ povedal Ferdinand apohladkal Borisa po hlave. „Budeme ho musieť ísť privítať. Celkom som pozabudol. Aja som si chcel svami pohovoriť, princ Tarnovský,“ usiloval sa oúsmev. „Uvedomujete si, princ, že ste prvým áledníkom bulharského trónu po päťsto rokoch?“

„Som na to hrdý, výsosť,“ povedal poslušne Boris avstal zkresla.

„Keď si sa narodil, nad Sofiou zahučalo stojeden delových sálv. Rozradostená stará mama...“

„Babička Clem?“

„Áno, drahá Clem ťa zobrala na ruky atu zbalkónu paláca ťa ukazovala národu.“ Zahryzol si do pery. „Neviem, či to plne chápete, princ Tarnovský. Ste potomkom slávnych Bourbonovcov, francúzskych kráľov Ľudovíta Filipa aKarola Desiateho. Ste potomkom Koháryovcov, čo získali kniežací titul za boj proti pohanským Turkom. Zakladáme novú dynastiu pre Bulharsko. Ak Boh dá, budete raz cárom. Vašu prvú opatrovateľku á poslala kráľovná Viktória zLondýna. Sviatosť krstu á udelil sám pápežský nuncius aarcibiskup SofieaPlovdivu.“

„Arcibiskup? Nie exarcha? Som ešte stále katolíkom?“ Ferdinand očervenel.

„Svätý krst je jeden jediný. Si kresťanom, môj milý.“

„Katolíci neslávia pravúvieru. Nie súDzáԾ.

„Nie sú pravoslávni, pamätaj si však, najstaršou kresťanskou cirkvou je rímska katolícka cirkev, rad pápežov sa odvodzuje od svätého Petra, ktorý...“

„Ale ja verím správne. Som pravej viery, pravoslávny.“

Ferdinand zakašľal.

„Kto ti to povedal?“

„Ujo Gančev.“

„Si pravoslávny. Si kresťan,“ povzdychol si Ferdinand. „Koniec koncov, raz sa všetci kresťania musia zjednotiť. Dúfam, že sa toho dožijeme aspoň vtomto dvadsiatom storočí.“

„A čo vy,貹á?Vy ste ešte stále katolík? Bojím sa, že nebudete spasený.“

Ferdinand si vzdychol.

„Pápež sa na mňa naozaj nahneval, takže neviem. Otázkou je, či pápež, teda svätý Otec má dobré spojenie sPánom Bohom.“

„Výsosť, však, že nikto nemôže mať priamu linku sBohom?“

„Videl si už telefónne drôty priamo do neba? Ja nie.“ Vytiahol si zvesty velikánske hodinky Patek na veku svygravírovaným novým erbom. Zlaté veko sa odchýlilo so slabým cvaknutím. „Je už neskoro. Musím na stanici privítať veľkoknieža Vladimíra aveľkokňažnú Máriu Pavlovnu. Pošlem á Tóniho, nech á sCyrilom pred spánkom ešte niečo prečíta.“

„Kto je veľkoknieža Vladimír?“

„Je to jeden zo štyroch strýkov nového ruského cára Mikuláša. Nový cár nastúpil na trón ako dvadsaťšesťročný mladík a...“

„Tí strýkovia mu stoja za chrbtom astále mu kibicujú?“

Ferdinand sa rozosmial.

„Dobre sa vyspite, zajtra máme veľkú slávnosť.“

„Viem, viem...“ poskočil Boris. „Pomník cára Osloboditeľa. Aj toho zabili?“

„Čože?“

„Väčšinu cárov zabili.“

„Áno. Cára Alexandra II. zavraždili nihilisti. Hodili naňho bombu. Práve vdeň, keď chcel vyhlásiť reformy.“

„Zabili ho Bulhari?“

„Kdeže. Vlastní Rusi vSankt Peterburgu. Na námestí.“

„Nemali by sme si predsa rozmyslieť, či chceme byť cármi?“

Ferdinand pomaly zdvihol chlapca zhlbokého kresla. Chytil mu pravú ruku, roztvoril dlaň apomaly skúmal kresbu na dlani. „Nebojte sa, princ Tarnovský. Nám sa nič nestane. Sme pod ochranou magických síl. Zajtra ti nájdem účinný talizman.“

„Čo je to talizman?“

Zľahka ho pobozkal na čelo aschytil veľký mosadzný cengáč na stole.

„Spi dobre. Pomodli sa za matku. Aj za mňa.“

*

(Motor auta príjemne rapoce. Knieža na zadnom koženom sedadle zadriemal.)

Úzka predsieň vysoké oknobiely parapet Vaša svätosť biela rukavica prsteň voňavka stáť ostatní pri audienciách kľačia iba biskupi kardináli atiež štátnici majú uá výsadu stáť Jeho Svätosť rímsky biskup patriarcha Západu najvyšší veľkňaz sluha sluhov Božích pápež Lev Triáty narodený ako Gioachino gróf Pecci ma počúva starec vbielom ako novembrová hmla vtakmer neviditeľnom slnečnom svite zamotanom vmiliónoch vodných kvapiek aza úzkym oknom padá málo badateľný dážď január vRíme stáť unavený stáť adomáhať sa svojej kauzy ujediného uznaného najvyššieho príhovorcu na zemskou okruhu.

„Vaša svätosť,“ hlas sa mu trasie spolu snavešanými vyznamenaniami na hrudi, „Prichádzam do Ríma incognito ako pokorný syn, aby som Vašu svätosť opätovne požiadal opovolenie prestupu svojho dvojročného syna Borisa na pravoslávnu vieru. Dovolil som si vniekoľkých listoch vysvetliť, aké dôvody ma vedú...“

„Knieža,“ uprie naňho pevný zrak, „chcete, aby som posvätil smrť vášho syna? Smrť jeho duše? Veď by to bola duchovná vražda!“

Kniežaťu prebehnú mysľou znepokojujúce správy. Po zosadení diktátora Stambolova Bulharsko chce obnoviť diplomatické styky sRuskom. Má pápežovi povedať, že aj Vatikán sa usiluje oto isté? Má citovať poznámky Leva XIII., že ruský imperátor je vítaným garantom kresťanských hodnôt vEurópe? Sofijský metropolita, vedúci bulharskej parlamentnej delegácie vRusku, po návrate do Sofie jasne tlmočí ruskú podmienku: Treba zmeniť článok 38 bulharskej ústavy. Vládca Bulharskamusívyznávať pravoslávie. Následník trónu musí prestúpiť na pravoslávie. Inak...

Obávaný hlavný prokurátor Svätého synodu ruskej pravoslávnej cirkvi Pobiedonoscev vcárovej prítomnosti sa vyjadril, že bulharský vládca musí byť telom iduchom zjednotený so svojím národom vpravoslávnej viere. Aknieža Lobanov, priateľ princeznej Klementíny, dodáva: Zmierenie sRuskom je nemysliteľné bez konverzie malého Borisa na pravoslávie. Ferdinandove slová však na bielu postavu nezapôsobili.

„Nato ste mali, knieža, myslieť hneď na začiatku. Už vtedy, keď ste prijali pozvanie stať sa kniežaťom pravoslávneho Bulharska. Už vtedy, keď ste dali pokrstiť svojho prvorodeného syna vnašej svätej rímskokatolíckej viere. Teraz je už neskoro.“

„Svätý Otče,“ ťažko vyráža zo seba, „aj svojho druhého syna Cyrila som dal pokrstiť ako rímskeho katolíka. Vaša svätosť vie, aká horlivá dcéra cirkvi je moja žena Mária Lujza...“

„O vernosti kňažnej de Bourbon-Parma nijako nepochybujeme. Mária Lujza ajej rodina sú vernými údmi našej svätej cirkvi.“

„Krst je predsa jediný pre všetkých kresťanov. Vládnem vkrajine, kde je živá tradícia kapoštolom Slovanov svätému Cyrilovi asvätému Metodovi. Encyklika Vašej svätostiGrande Munusvyhlásila solúnskych bratov za svätcov všeobecnej cirkvi.“

Biely starec snehybným pohľadom počúva, iba pravá ruka sa mu nadmerne roztrasie, mihá sa ako všialenom tempe uväzneného motýľa. Knieža odvráti zrak aneisto pokračuje, vyslovuje celé svoje bôle astrasti, líči pascu, do ktorej sa dostal.

„Vedú ma ktomu ivnútropolitické dôvody. Nielen verejná mienka sa obracia proti mne. Ľud podnecujú proruskí extrémisti. Parlament átojí na zmene ústavy. Obávam sa, že...“ zaváhal, potom dodal plačlivým hlasom, „Sofijský denník nedávno napísal, že riskujem svoj život, ak im nevyhoviem.“ Lev XIII. stále mlčí, iba neovláda svoju ruku, na okne sa ukáže prvý súvislý prúd dažďa. „Vláda mi dala ultimátum. Kabinet podá demisiu, ak sa do konca mesiaca nevyjadrím.“

Ticho? Nie. Spoza zle privretého okna šuští dážď. Temer deväťdesiatročný Lev XIII., vzdelaný pisateľ encyklík, „robotnícky pápež“, podporovateľ prírodných vied, protivník amerikanizmu, diplomat, čo sa zmieril sBismarckom, ticho hovorí: „Knieža,mydobre vieme, čo sme napísali vencyklikách. Neprináležíápoučovaťáopotrebe zmierenia západného avýchodného kresťanstva. To nechajte na Svätú stolicu. Keď za nami prišiel vojvoda zParmy ahovoril nám oúmysle zasnúbiť á svoju dcéru, predpokladal som tieto ťažkosti. Vojvoda nám dal svoje čestné slovo, aj vo vašom mene, že deti ztohto manželstva budú rímski katolíci. Nás,“ ukázal na seba pravicou, ktorá sa na chvíľu uspokojila, „á dnes vo vašej kauze konkrétne zaujíma, ako vy, knieža, dodržujete dohodu katolíckych rodov Sachsen-Coburg aBourbon-Parma so Svätou stolicou ovýchove vašich detí. Dali sme á súhlas na uzavretie manželstva sjasnými podmienkami.“

Knieža neodpovedá, zalieva ho horúčava, zrazu akoby ho prepichovali starecké oči. Pápež naozaj vyzerá ako Voltaire, je vraj nato aj posmešne hrdý. Starý diplomat, hovorí dobre po nemecky apo francúzsky, nič ho tak ľahko nevyvedie zrovnováhy. Prečo sa stále díva na Ferdinanda, nezaváha ani na chvíľu? Knieža sa zrazu cíti pokorené, neisté.On, čo sa sám seba podľa starého zvyku protokolárne oslovujeMy,prijíma Ferdinanda vakejsi predsieni, postojačky, nielen vroli vazala, ale aj vroli hriešnika.On vie všetko.Kúpeľne, šoféri, dôstojníci, dámičky zkúpeľov. Hádky sMáriou Lujzou oBorisovom prekrstení. Všetko.

„Abdikujte, knieža!“ náhly pápežov výkrik otriasa oknom, „Abdikujte! Načo čakáte?“ Pápež kričí, drží sa pravicou stolíka santickou vázou, stolík sa roztrasie ako na špiritistickej seanse, Ferdinand nevie, čo má robiť, či pridržať stolík alebo roztrasenú ruku Jeho svätosti. Stojí ako skamenený. Chápe. Všetko je stratené. Len nech už pápež nekričí. Načo som sem išiel?

„Ja nemôžem inak, Vaša svätosť. Iba pokorne prosím, aby ste ma ušetrili hanby exkomunikácie.“

„Čože?“ vykríkne pápež. „Vy sa musíte ušetriť, nie my! Ak dovediete svojho syna Borisa do schizmy, steipso factoexkomunikovaný.“

Knieža ustupuje dozadu, narazí na akýsi stolík pri stene za sebou. Kľaká si, zloží ruky na hruď, rozkývané metále na hrudi znehybnejú, akoby tiež čakali.

Pápež Lev XIII. sa prekvapene pozrie na kľačiaceho muža pred sebou arýchlo odvráti svoj zrak kdesi koknu. Obráti sa, jeho rozkývaná pravica sa prinúti stisnúť kľučku vysokých dverí. Zmizne vo svojej pracovni.

Knieža vstane, opráši si nohavice, márne sa usiluje zabrániť svojej tvári, aby ju nezaliali ostré pruhy červene, rany bičom. Audiencia sa končí bez požehnania.

Modli sa aj za mňa Boris princ Tarnovský modli sa za mňa viacej ako za svoju mŕtvu matku modli sa lebo ešte stále si medzi sebou vravia že zomrela od žiaľu nad tvojím pravoslávím amojou neukojiteľnou smilnosťou mademoiselle Fuchsová veľmi distingvovaná dáma vSofii predčítavačka tvojej matke priviezol som ju na konci svojej dovolenky zKarlových Varov agónia tvoja matka volala po mne apo vás princoch aprinceznách katafalk zlato striebro bronz dve hodiny po polnoci vojaci planúce fakle rakva mystický sprievod posledná cesta ďaleko od Sofie telo kňažnej Filipopolis teraz Plovdiv modlite sa deti príde nová matka Bulharsko aja to potrebujeme amen.