ղľáԾ
ʸ鷡Úٱ
Keď vstupuješ do tejto hory,
akoby si vchádzal do chrámu.
Spontánne hľadáš sväteničku
asa prežehnávaš.
Všetko nechávaš vonku.
Vstupuješ do zelenej svätyne
sám so svojím smädným vnútrom.
Čuješ, ako stromy rastú do výšky.
To je ich gravitácia.
Čo ich to dvíha?
Vyhmatávaš ich pulz acítiš,
že aj vtebe čosi rezonuje po výške.
Dávaš sa strhnúť. Rastieš snimi.
Aj to je gravitácia.
Poddávaš sa.
Vtomto dialógu
tlieskaš snimi rukami,
lebo aj stromy majú ruky
avich objatí sa cítiš ako vextáze.
Vyzdvihnutý zlomozu mlčíš.
Atoto ticho vtebe spieva.
Laudes creaturarum. Všetko velebí Pána.
Akési prepodstatnenie.
Všetko mlčí avtomto chválospeve
zmĺka aj Caticum fratris solis
apripája sa ktejto symfónii.
Stromy ako organové píšťaly
stoja vtomto veľkom orchestri
vo velebnom pozore ako na kolenách.
Za organom sedí sám Sebastian Bach
ačaká, keď veľký Dirigent dvihne taktovku.
Stromy, bratia-stromy sestry,
koncert sa začína...
STROM
Korene, kmeň akoruna,
konár, list, kvet, plod, semená...
Prečo sa človek okúňa,
keď naňho čaká premena.
Korene zhĺbok žijú zpôd,
zhlbín sa žije do výšok
kprameňom spásonosných vôd,
skadiaľ je kslnku iba skok.
Čo by bol strom, čo bez kmeňa
(kosodrevina, azda krík),
čo nesie ťarchu bremena,
zelenú klenbu. Výkričník.
Koruna vzdušná kolíska,
vnej plno spievajúcich hniezd,
búrlivých vetrov bojiská,
hromozvod rozjasaných hviezd.
Konáre – kostra koruny –
avetvy, krehké halúzky,
keď sa to všetko rozzuní,
celý svet je až priúzky.
Atisíc listov zelených
ana nich tisíc posolstiev
roznáša vietor vjeseni
farebných dažďov tichý spev.
Strom – zakvitnutá mladucha,
tajomstvo, nedotknutý kvet,
čo vtúžbach čaká na Ducha,
pripravené sním spoluznieť.
Zarodiť chutné ovocie.
Ja som kmeň, vy ste ratolesť,
na ktorej strapec klokoce,
tak ako káže blahozvesť.
Tak je tu strom ana ňom plod
avňom, vňom živé semená,
žijúce iba pre život,
záruka nášho vzkriesenia.
DO NEBA STROMY NERASTÚ
Do neba stromy nerastú,
my sme len taká kosodrevina,
ktorá sa ksvojmu nešťastiu
po zemi plazí, dcéra Evina,
no hľadá si prsť černastú
avnej sa ako dieťa prevíňa
apreráža hmlu šerastú
jak do vĺn zahryznutá pevnina.
Ažije tvrdo znerastu.
Apredsa jedna, jedna jediná
vyrástla znás apre nás tu
jak céder kvýškam plodno nevinná.
Odvtedy stromy rastú do neba,
opreté ako brečtan oTeba.
VŠETKY POĽNÉ STROMY
(Iz 55, 12)
Všetky poľné stromy
budú tlieskať rukami,
vyklepávať rytmus času
symfónii plnej jasu
snázvom Nedokončená
sprvým taktom „Otče náš...“
VIDÍM ĽUDÍ AKO STROMY CHODIŤ
(Mk 8, 24)
Keď sa raz stromy dajú na pochod
ačlovek snimi vnemom úžase,
slnko im od západu na východ
na cestu svieti vnoci ku kráse.
Všetko sa to zdá ako naruby,
aj človek sám, že vnára korene
do slepých hĺbok slepej záhuby,
keď nad ním prebleskuje zorenie.
Už vidím stromy ako ľudí chodiť.
Človeče, čas je. Za stromami odíď.
BOŽIE ZÁVETY
(Mt 11, 25)
Každý strom tisíc listov má,
každý list božie veľdielo,
vkaždom je plno tajomstiev,
keby ich srdce vedelo...
Keby ich čítať vedelo,
takí sme analfabeti,
tajomstvá skryté premúdrym
adieťa ich vie spamäti.
Veď sú to božie závety.
STROMY BEZ OVOCIA
(Júd 12)
Na jeseň stromy bez ovocia
advakrát mŕtve, vykorenené,
bez vody mračná, čo sa točia
vprázdnote víru kprázdnej premene.
Planý strom pôdu vyčerpáva
avzácnu vodu zpôdy vypíja,
plodí len reči prázdna hlava,
môj obraz, poznáš sa vňom ty ija.
NOVÝ STROM
Sto rokov som tu rástol ako zvody
na božiu slávu ľuďom na radosť,
láskaný slnkom žil apil som zpôdy,
bol som tu doma, teraz mŕtvy hosť.
Kedysi strom, dnes už len jeho zvyšky,
najstarší letokruh môj pôdorys,
práchnivý veniec, ktorý padol zvýšky,
šťastie, že nad ním stojí ešte kríž.
Môj pustý hrob sa zmenil na kolísku,
brat vietor doňho zavial novú jar,
semienko-nádej slnku na dych blízku,
čo vyčarí znej svieži novotvar.
Zo smrti život vstrede letokruhu,
nový strom verný svojim koreňom,
čo prepásal si nádej ako dúhu
ažije vtomto raji stratenom.
Nový strom ako veľkonočné ráno,
čo zrodilo sa ksvojmu vzkrieseniu
avyrieklo mu veľkodušné áno
auznalo si veľkosť vznešenú.
Mors et vita duello
conflixere mirando,
dux vitae mortuus
regnat vivus.
Smrť aživot vdueli
zrazili sa vtuneli.
Mŕtvy Kráľ zmŕtvych vstal.
Kráľovstvo života.
VAE SOLI
Stromy si žijú vspoločenstve
zladené božským orchestrom,
tak ako ľudia včlovečenstve
do výšky rastú za svetlom.
No sú aj stromy samotári,
zmietané často víchrami,
tak ako obeť na oltári
vobeti život vyhrá mi.
Ach, stromy, stromy solitéry,
dakedy je to výhoda,
žiješ si sám ažiješ vmieri.
Čo keď ťa zneho vyhodia?
Dvaja sú na tom lepšie ako človek sám,
... keď padnú, jeden zdvihne druhého.
Vae soli! Beda však samému, keď padne!
Nemá nikoho, kto by ho zdvihol.
(Kaz 4, 9.10)
AKO VROZPRÁVKE
Stromy vhore rozprávajú,
že tak blízko majú kraju,
veď tam majú korene.
Strom má korene aj vzdušné,
vetvy, svoje krídla rušné
do výšok vždy vnorené.
Listy píšu milé listy
výškam, diaľkam na lúč čistý
teplý pozdrav spozvánkou.
Sú to slová vyberané,
zvučné ako zore ranné
na pesničky škovránkov.
Šuška tíško šuške šušká:
vieš, že svätojánska muška
je tiež božie stvorenie?
Svieti si aktuji ztuje
veselo si poletuje,
človek nad tým onemie.
Ihlice si vyšívajú
svoje mená plné taju
do rozprávok zelených.
Šuška vrozprávke je zvonec,
každá báseň má svoj koniec.
Je vnej všeliek zeleň tích.
STROM RASTIE DO HĹBKY
Strom rastie do hĺbky,
vhĺbke sa zahniezdi
apotom začína
pozerať na hviezdy.
Každý je hlboko
𱹲DZý,
má svoje korene
aznich sa vysloví
do vzdušnej koruny,
do výšky zpokory,
do slávy jagavej
– ako Pán hovorí:
Kto sa ponižuje,
bude povýšený.
ZLITÁNIÍ OSTROMOCH
Všetky stromy vstromoradí
vsymfónii života,
žiť arásť amať sa rady
na oslavu Života.
Zajasajú všetky stromy lesa
pred tvárou Pána, že prichádza,
ladia si struny, každý plesá
na slávu slávneho víťaza.
Pekne podľa abecedy:
brest, buk, cer, dub, hloh,
ako deti jednej triedy
vysadil vás Boh,
hrab, klen, smrek itis.
Zčoho je tvoj kríž?
Stromy, moji bratia, sestry,
božej lásky výtvor pestrý,
tak sa mi tu pekne prestri.
(...)
Chváľ Pána, tvorstvo pozemské:
ovocné stromy avšetky cédre...
(Ž 148, 7.9)
Všetky stromy, chváľte Pána
vo dne, vnoci, večer, zrána.
Amen.
