ղľáԾ
Ď
Tak skvele spí, akoby si
snívala vspánku dlhé
acelkom vlastné leto.
Jej úsmev je letmý
ako veľmi tichý vánok.
Stále ju zakrývam,
lebo som vedľa nej aneďaleko
chveje sa dážď.
EŠTE NIE
Napoludnie sa vyzlečieš
uprostred jablkovej vône;
ešte je zelené
ovocie pod blúznivým slnkom.
Šumenie stromov je penou
vnávaloch studenej vody.
Ako ty spíš. Ešte sú zelené
kamene vhlbokej rieke.
IGRAM
Izba je vyumývaná, vypadla
zo zrkadla.
Je sladko na dne
bielej porcelánovej
šá.
Do chládku znarezanej zeliny
vzlietajú holubice.
Čisté svetlo
sa bezpečne stúlilo vstehnách
oblých dedinských
stien.
POTICHU
Je jasná nedeľa.
Do úplného ticha
bieleho vína
je položené jablko.
Po stenách pláva oheň,
všade je plno svetla.
Sneh je hlboko.
Ty, ٴǰá prichádzaš,
si plná zvláštnej vône
zimnej trávy.
POKOJNÁ KRAJINA
Ťažká pšenica
naklonila pole;
vstudenej vode
temnie slnko;
nežné atmavé
sú zátočiny
apokojná je krajina
pleti.
Pocítiš svetlo
na ústach,
keď zakloníš hlavu: bože,
lietanie je čisté.
OLÁSKE
1/
Ležíš vyzlečená
aokolo teba je leto.
Je ticho vhĺbke oka
apo láske;
ruky sú pokojné,
ústa sú pokojné ahrubé,
Աší.
2/
Tá túžba, byť už naozaj
azlý
aináč sa dotknúť tvojho čela.
ŤAŽKÉ SNY
Niečo je medzi nami, šálka,
ktorú odložím,
ľalia, odhrniem ju, záclona,
ale všetko je také ťažké.
Predsa však stojím, kde si stála,
ale ty
– minuli sme sa –
mlčíš už vkúte,
čo po mne zostal celkom prázdny.
ٳŽÉ
Onemocniem. Budem mlčať
schúlený, tvárou kstene,
avtedy
poprekladajú moje veci,
vynesú zlé ovocie achlieb
už dávno tvrdý;
čo všetko je poodkladané
pod zrazu jasným nebom
ana cintorínoch,
kde vietor znepokojuje
ohne.
ÚZKOSŤ
Tej krásnej úzkosti,
ٴǰá
nedá ti spávať,
sa nemusíš báť:
nie je zvonku,
je vtebe, prítulná
chce ťa,
akeby si ju mal rád,
bola by dobrá.
Je iba tvoja
anajmenej zo všetkého
ťa opúšťa.
KONIEC LETA
Po lete, ktoré nemalo byť
také svetlé,
po tom, ako klonilo mihalnice
aoslňovalo ústa,
po dotykoch nežnejších
ako zacláňanie,
po tom, čo si sa bál
dýchnuť na jej úzkostné hrdlo,
znova si medzi samozrejmými
predmetmi aľuďmi; po lete,
ktoré nemalo byť.
MNOHO HUDBY
Lístie na strome, naklonenom
do vlaňajšej vody,
dvojnásobne sa trasie.
Hudba, stíšená do tmava.
To isté lístie máš ustlané
vočiach,
ale neviem. Vopadávaní je krásne
to spoločné slietaním.
SVET, KTORÝ SI VYMÝŠĽAM
Svet, ktorý si vymýšľam
potme,
má veľa dažďa aj toľko svetla –
sú vňom stromy, zomieranie, krásne oblohy
amnoho vody –
svet, ktorý si vymýšľam
vo dne aj potme,
je vlastne tento istý svet,
ale bezo mňa.
CUDZÍ
Vtebe je sladko asvetlo:
je to miesto, ktoré rozkvitá
letom, tieňmi isnehom,
kde padá temný dážď asúčasne
žiari slnko,
kde vonia tichá zem akde som svoj,
ale aj cudzí,
pretože nezostávam.
