ղľáԾ
ČDZ
Najviac sa podobá na vesmír.
Ako na plátne Joana Miróa,
kde osamelé znaky gravitujú
mužské kženským
na kyvadle váhy
medzi hviezdami akolieskami
zhodinových strojčekov.
Vidím mu na očiach,
že kľačí nahý
vtichu zrkadiel.
(Jedno oko plače,
druhé mu ako balón letí
nad Redonovou vyplienenou krajinou.)
Kladiem mu
tú starú,
otrepanú otázku.
Vtom sa vňom
pohnú Giacomettiho chodci.
Nehybne sa vlečú
súmrakom do tmy.
Skrvavení aocmúľaní
ako Baconovi milenci,
rozštvrtení mrežou oceľovej spálne.
VChiricovej noci
prepichnutej mesiacom
vznášajú sa ich vybielené kosti
ako olúpané banány.
Chveje sa
ako krídlo Chagallovho anjela.
Myslí na Boha – prebodnuté dlane,
prebodnutý bok
aoči vSlnku
vysoko...
Tvár má vážnu
aSlnko vočiach
hlboko...
Perie
... aByť Tu
je možno iba dotýkanie...
Ak Byť je Tu
aTu je Tajomstvo
zahaľujúce moju totožnosť.
Ako
vcudzej zemi,
keď čítaš báseň
vcudzom jazyku.
Pár známych slov vystúpi
zriadku.
Príliš málo,
apredsa dosť,
aby prebudili zvedavosť...
Tajomstvo však zostane nedotknuté,
skryté vo mne,
vperí neviditeľnej volavky
letí nado mnou.
Úٲ
Pre niektorých
je záver vyústením.
Ruženec slov sa stretne
vkríži.
Tu každé zrnko
nadobudne presný zmysel.
Iní hovoria,
že báseň sa má skončiť mimovoľne
ako rozhovor,
mimochodom ako život sviečky.
Ačo ak sa báseň nekončí?
Dnešné poznanie vzlieta
zkukly včerajšieho omylu.
Nové krídla do novej jari,
nová jar knovej jeseni:
Nová nádej, nový klam.
Nový vrchol, nové otázky...
Akeď napokon
Mesto zanecháme chátraniu,
aby duše naplnili Nebo,
koniec sa vráti
ksvojmu začiatku
aslová sa vrátia
kústam,
ktorými sme boli
meno po mene vyslovení
vtichom súvetí času.
Skameneliny
1
Cesta stretla súmrak.
Koleso uviazlo
vhrudnom koši koňa...
2
Kým znie rachot po podvaloch,
ٳú
zostávajú odcudzení.
Dlhé slzy dažďa na oknách
olupujú zdiaľky
prúžky sivej hmly.
Pred prázdnymi očami odkrývajú
lesklé trhliny.
Za nimi plynie iný nedostupný svet...
3
... a keď slnko vykrváca,
na oltárny kameň noci odložia
bledú dýku luny...
4
Chlap vmontérkach
tlačí káru smŕtvym
lístím.
Zkaluží vymetá
utopené, žlté vtáky.
Napadali sem zvrcholcov stromu...
5
... prameň vyschol,
priehlbina vpiesku je prázdna,
mŕtvym ťavám zjazyka
vyrastajú kaktusy...
6
Tak tu stojí,
tvár na mrežiach:
starec bez veku uprostred plynúceho storočia...
7
Fragmenty neba odkvitajú
na stene kaplnky,
ktorá už polstoročie slúži
ako sklad krmovín pre dobytok...
8
Stavitelia našich miest
nevisia
vhosťovskej izbe
medzi obrazmi.
Vo svojich kamenejúcich kostiach
mŕtvi
kráčajú pivnicami pod podlahou.
Amy ani živí, ani mŕtvi
na čele sprievodu
snažíme sa zdôvodniť
to zvláštne poradie:
Svetlo odrazené na obline bubliny...
9
Tak tu leží,
príliv mu vteká do nozdier,
ruky rozkrížené proti nebu...
Anjeli, pobozkajte ho
– bezkrídle telo,
rozpálené večnosťou...
10
Zostanú ústa nakoniec bezbranné
aprázdne?
Na rozosmiatych zuboch
len popol zmŕtvych holubíc?
Agesto míma neukončené...
In Pace 2
1
Smrť je súmrak.
Krv ako zostarnuté slnko
hasne vrozvalinách tela:
„Gratulujem, Pane, hľa,
vaša posledná recepcia.“
Už sa ukláňajú,
už snímajú zkaždej strany
konečný imidž
– gesto figuríny.
Už škriekajú – vrany,
zmes plaču ašpiny.
2
Smrť je noc na polceste:
Kroky, chromé vstarej vine,
šuštia stále
na tom istom mieste,
vtemnom lese, na cestičke,
po ktorej si nikdy nekráčal.
Hladnými ústami čoraz bližšie smädnej hline.
3
Smrť je noc na polceste kránu,
pieseň vspiacom vtákovi:
„Blahoslavení, ktorí umierajú
odteraz vPánovi...“
Pomaly sa premieňajú, opúšťajú
nebeskí azemskí napoly,
akoby nikdy neodišli,
akoby tu nikdy neboli.
Anjel
Dávno predtým, ako sa narodil,
už to bolo tu:
Už znelo to tikanie.
Vprsti, vtráve, vomietke,
pri láskaní, pri smiechu,
vhline cintorína, za žulovým náhrobkom.
Ešte tu nebol
auž tu bolo to more.
Už unášalo vraky úst
od slov kmlčaniu.
Ešte nebol
auž tu boli:
So svojimi kravatami, súsmevom
zakriveným podľa posledných
prieskumov verejnej mienky.
Svládnymi kabinetmi, diplomaciou,
bez tváre, bez minulosti, bez zábran.
Dávno predtým, ako sa narodil,
stál nad morom anjel.
To veľké, nezmyselné mesto už vtedy
pomedzi anjelove prsty
padalo do mora.
Muži sa ženili, ženy sa vydávali,
ľud sa hral vmeste,
ktoré už vtedy nebolo.
Aon hneď vprvý deň bol
zasiahnutý svetlom
ztváre anjela.
Tú jazvu dodnes nosí medzi nami.
áԴǰ
1
„Falošné bankovky rozoznáš
proti svetlu.“
Kráčajú tak, ako hovoria,
proti tme
sídliska. Tváre osvetlené
cigaretou. „Nie vždy
je dosť svetla,“ namieta.
Medzi šlukom anádychom
vbezdychom bode
na špirále dymu.
Hľa, biely kôň aten, kto na ňom sedí, má luk natiahnutý
Udeľ im krst rozľahlosti:
Nie sú ani ponorení,
ani vynorení vbaptistériu vetra.
Na špirále dymu niet spočinutia
ani odpútania.
„Nie vždy rozoznáš,“
opakuje
proti tme. Hasne
ako cigareta
medzi vdýchnutím adymom.
Hľa, kôň aluk napätý
Vrozpadajúcom sa priestore niet vrcholu
ani priepasti, niet rozmernosti
tam, kde sa os sveta otáča.
Ten, ktorý sedí na tróne,
má tvár
ponorenú vdúhe. Starci, Lev, Teľa, ČDZ,
Orol asedem bielych plameňov.
Amedzi trónom adúhou na skobách
Skrvavený áԴǰ:
Jeho sedem rohov,
Jeho sedem očí – Slovo medzi nami.
Slovo obnažené, bezmocné, Slovo vtelené...
Impulz, emanácia, zjavenie...
Počiatok ikoniec
obsiahnutý vjedinom.
Vprvotnom Slove obsiahnutý koniec
avkonci sa vracajúci počiatok
Slova.
Hľa, jazdec adúha, vktorej mizne
2
Myslíš na To,
alebo vtichu pred Tým
iba povstáva Slovo
nevyslovené anevysloviteľné?
Ja aTy
alebo Ktokoľvek
tu, kdekoľvek, vždy,
spojení aj odlúčení:
Vrodiacej žene, vjej dieťati.
Vrybárovi zdokov, vjeho matke,
vzmenárnikovi, vremenárovi, vstevardke,
vúžerníkovi, vo vlamačovi,
vo víťazovi kampane – spriaznení
aj odcudzení.
Zhniloby aj plodových štiav
reč povstáva vnás proti Slovu,
Antikrist proti Kristovi
atriešti sa vpomätenosti jazyka.
Slovo umlčané vslovách.
Prach vústach, mŕtvy peľ na pohlaví skrčenca.
Dialekty kočovníkov, mantry tibetských vznášavcov,
orákulá šamanov, slang žeriavnikov zo železiarní.
Slovo usmrtené slovami,
váčok sjedom pod jazykom hovoriaceho.
Ačlovek vkladá ústa do vetra.
Niet spočinutia, niet vrcholu, niet rozmernosti,
niet spojenia ani rozdelenia...
Pelikány tiahnu od rieky Styrmon krieke Ister,
znak migrácie – trhlina večnosti
na oboch stranách neba:
trýzeň nahej vety
zrodenej vobcovaní vánku sdychom.
Vibrácia, zvuk, ticho...
Konáš To,
alebo sa vtichu pred Tým
iba uskutočňuje Slovo
nevyjadrené anevyjadriteľné?
Hľa, vraný kôň aten, kto na ňom sedí, má váhu vruke
Vánok sa dvíha, silnie...
Vňom človek vztyčujúci menhir.
Štiepač pazúrika.
Rytec zRotundy býkov.
Zberač posvätného imela.
ČDZ na ťavách, na somároch,
človek pod plachtami.
Na prove lode sdrevom zDilmunu,
scédrovým drevom na stavbu chrámu.
ČDZ na obchodnej ceste.
ČDZ na loveckom chodníku.
ČDZ zapisujúci dohody kráľov
na veľké dosky kudururu.
ČDZ – cudzinec pochováva svoj výdych
do súmraku.
Vánok sa dvíha, silnie, tratí sa...
Od konca sveta tiahnu žeriavy,
nad stepou abarinami, nad púšťou amorom,
migračné cesty vtákov vedú údoliami riek.
Trón, Dúha, áԴǰ
aStarec hovorí: To sú tí,
ktorí prišli zveľkého súženia.
Na tele im kvitnú železné skoby,
vústach im mokvá Baránkova krv.
Trýzeň nemej vety
splodenej vobcovaní počiatku skoncom
slovami hľadá Slovo.
Hľa, jazdec aváha vjeho ruke
„Falošné bankovky nerozoznáš
proti svetlu sídliska.“
Niet vrcholu ani priepasti
medzi výdychom atichom,
len počiatok ikoniec obsiahnutý vJedinom.
Divé kačky tiahnu nocou.
Ich let sa spletá scestami hviezd
transmutácie človeka svtákom.
„Nie vždy je dosť svetla!“
Hľa, jazdec akrv, vktorej tonie
3
„Aj falošné bankovky
podliehajú inflácii.“
Smeje sa,
akoby všetko bol len žart.
Medzi výdychom aničím
Slovo medzi nami: Jeho sedem rohov,
Jeho sedem očí
akrv
na skobách.
Hľa, plavý kôň apod kapucňou jazdca biele čelo smrti
Vo svojom počiatku ikonci,
vždy na špirále Slova,
daruj im jazyk pripútaný iuvoľnený:
Vzárodočnom Slove skryté zavŕšenie.
Vzavŕšení skrytý zárodok Slova.
Hľa, plavý kôň ačelo smrti pod kapucňou
Pokusné vtáky vlietajú na mrežu
pokusnej klietky
bez náznaku
určitého smeru.
Udeľ im hostiu sviatostnej smrti,
skrvavené Slovo vtme,
kde rozdelenie oplodňuje semeno spojenia.
Na vrchole, vrozpadajúcom sa tele
Baránka...
Hľa, jazdec, ktorý zaniká vjeho trýzni...
Si, alebo
vtichu pred Tebou
len mlčí Slovo
nevyjadrené anevyjadriteľné?
AzBaránkovho trónu čistá voda vyteká.
* * *
Od východu až po západ slnka
Načúval som Tvojmu hlasu
Aj vtento deň znova
Zničoho vznikali predo mnou dejiny
Od východu až po západ slnka
Hovoril ku mne Tvoj hlas
Vnoci rozkvitnutej hviezdami
Zjavil si mi diaľku vktorej prebývaš
Rozprestierala sa hlboko do môjho srdca
* * *
Je Tvoj hlas ozvenou
Môjho volania
Alebo moje volanie
Ozvenou tvojho hlasu?
Tie isté stopy vedú aj tam
Aj naspäť
Prameň aj smäd
Šelestí aj stoná
Vjedinom plynutí
Bezbrehého toku
Aten kto hľadá hľadá
lebo je hľadaný
Blúdiaci
Je nájdený poznaním
svojho blúdenia
Blúdiaci
Je Nájdený
Skôr ako zdvihol ruku
Aby dal prvé znamenie
Tušenému Slnku
* * *
Osedlaj ma pravdou
Pod postrojom lásky
Chveje sa moje roztúžené bytie
Po cestách zeme Ťa ponesiem
Nad penou morí zdvihnem kopytá
Moja hriva – Tvojou zástavou
Nad každým vrcholom
Po chodníku bolesti
Kvznešeným mohylám
Kdolmenom zprastarých balvanov
Až kúsvitu času
Ťa ponesiem
Len ma osedlaj
Do zubov vlož
Zubadlo auzdu
Zubadlo auzdu
Akvšetkým priepastiam zeme
Ponesiem tvoje volanie
* * *
Ty Večný
Buď oslávený mojou piesňou
Tak ako je diaľka plná
Radostného kriku
Toho ktorý sa vracia domov
* * *
Kričal som
Mlátil som Ťa
Bozkal si ma
Rany po tých bozkoch
Mám dodnes otvorené
* * *
Vysoko na dne
Hore
Vhlbinách kde Ja
(nie som)
Vyslovuje: Ty
(si)
Všetko Všade
Vysoko Hore
Moja voda plynie
VHlbinách na Dne
Úٲmi Tvojho najstaršieho prameňa
* * *
Je tu toľko modra
Taká výška avtáci
Pane
No dolu na dne
Narieka more
Vnoril si do vĺn mora
Ostré prsty vetra
Zvnútra vody
Rozdrapenej
Ako rúcho rabína
Odpútal si
Iba okrídlenú penu
Priepastnú hĺbku si zdvihol hore
Tu je toľko modra
Ataká výška Pane
Že vtáci majú krídla
Zmorskej peny
Aperie zosamelých sĺz
Rozprášených vslnku
* * *
Posteľ je čln plávajúci časom
Kolíska manželské lôžko rakva
Ležať vystretý na bielom
Starnúce údy vzpínať
Kposlednej nehybnosti
Vprázdnom nebi bijú polnoc
Vrhajú sem vence vyhasnutých súhvezdí
Posteľ je čln pripravený na cestu
Ležať vystretý na kríži
Na trámoch vlastných kostí
Vzdialeným volaním prúdu prebudený
Môj Sladký Prievozník
Kedy mi už zčela zotrieš
Prach zabudnutej prázdnej zeme
Kotvu vymaníš zkameňov avykĺzneme
Pred nami bude všetko
Za nami nič
Len prelomené riečne prstene
Reťaze otroctva roztrhané
