ղľáԾ
x x x
áč
ôš
Triedou Gudrun Ensslinovej
aodbočíš pri Kropotkinových sadoch
tam, kde má múzeum Lotta Continua
aprebehneš Ulicou Abbieho Hoffmana
vydáš sa po Nábreží Juliana Becha
až narazíš na Ravacholov most
prejdeš ním
ocitneš sa pri Akadémii J. L. Godarda
apotom už stačí
len zahnúť doľava
budeš na Bakuninovom námestí
atam
láska moja
tam sa stretneme
Hra oJudáša (úryvok)
3.
Na tretí deň, počas pašiových hier, zazrel môj brat – ešte vbielej tóge Piláta, vruke odznaky moci – rímsky orol azväzky prútov so sekerou – vo chvíli, keď diváci, preniknutí najpokornejšou zbožnosťou shrôzou aposadnutosťou vhlase kričali svoje ukrižuj! – keď sa im tváre stiahli do kŕčov, len aby dokázali vysloviť to strašné slovo, ktoré musí vyznieť pravdivo anenávistne – ato všetko pre úspech anaplnenie pašií – jeho tvár, ktorú tak dobre poznal zposmešných karikatúr ailustrovaných pamfletov.
Asi otýždeň neskôr ho priviedol knám. Prišli neskoro vnoci. Deň predtým brat odišiel na celé dopoludnie preč anedal pokyn kodchodu, hoci podľa plánu sme sa už mali vydať smerom kJanovu. Po pašiových hrách sa všetci cezpoľní porozchádzali anebol najmenší dôvod zostávať tu, kde nás poznali ako ošúchaný šesták. Bolo nemožné prilákať na námestie toľko ľudí, aby sa vystúpenie vôbec oplatilo. Mali sme síce vzálohe niekoľko nových čísiel, ale tie sme podľa dohody mali po prvýkrát predviesť až vTaliansku. Rozhodol som sa brata napomenúť, ale on odsekol, aby som to len nechal na neho astaral sa ovlastné. Nemal som právo mu protirečiť anebolo prečo to na neho nenechať, veď vždy to bol brat, kto dohodol trasu simpresáriom apodpísal zmluvu, ale tentoraz som vedel, že nemá pravdu, apreto som trval na svojom. Brat len mávol rukou aopäť kamsi odbehol. Vtú noc ho potom priviedol knám do maringotky.
Keď vošli, rozsvietil som, privítal oboch achcel som sa utiahnuť dozadu, kde by som nevyrušoval. Aj bratovi by to tak bolo po vôli; nepochyboval som, že túži byť shosťom osamote anaozaj, hneď ho aj odvádzal bokom azačal mu čosi naliehavo azanietene vysvetľovať. Hosť však podišiel ku mne slampášom vruke, aby mu videl do tváre:
Judáš!
Nevedel som, čo odpovedať:
Videli ste pašie, pán môj?
Blahosklonne sa usmial:
Videl. Judáša ste zahrali skvele.
Ďakujem. Hrávam ho už pätnásť rokov.
Pätnásť rokov hrať Judáša! Potom už možno pochopiť, že tak majstrovsky dokážete zachytiť tú vernosť aoddanosť najposlušnejšieho zučeníkov...
Bol som zmätený:
Prepáčte, ale Judáš je zradca. Judáš zradil a...
Nie, nie, to je omyl, mýlite sa, môj mladý priateľ! Iba slabé povahy – vari ivy, taký skvostný herec, ste iba slabou povahou? – chcú vidieť samostatnosť! Aveľkosť! – tam, kde jej niet. Nie veru, vcelom tom príbehu je pramálo veľkosti.
Podišiel celkom ku mne.
Pamätáte sa predsa: jeden zvás ma zradí! To nebol vzdych, ani trpké konštatovanie. Bola to výzva! Nie, bol to rozkaz.
Pokrútil som hlavou:
Vpašiových hrách bijú Judáša, keď sa vytacká zchrámu, kde práve predal svojho Majstra; kopú doň asnažia sa ho opľuť, niekedy sa naň vrhne celý tucet chlapov adá to potom námahu odtrhnúť ich od neho...
Rozumiem. Prirodzený trest za zradu. Kiež by to tak bývalo! Poznám toto opájanie sa silou, ktorej nikdy nebolo. Bol by hoden obdivu Judáš schopný vzbury; bol by krásny Judáš, ktorý by sa dokázal – vsamote amimo zákon – odhodlať kzrade. Kčinu takému nezávislému...
Nerozumiete mi. Vpašiových hrách, keď sa Judáš vytacká zchrámu, má hlavu sklonenú ažmúri očami, akoby sa bol práve uprene díval do slnka. Rukami tápe aužasnuto...
Zarazil sa.
Akože? Judáš ako veľké decko? Nie Judáš ustráchaný, poslušný nástroj? Ani Judáš vzbúrenec? Fantastická myšlienka! Judáš, ktorý ani nevie, prečo zrádza! Judáš, ktorý sa vymkol zákonu, len aby naplnil zákon iný! Čistý Judáš, nevinný Judáš! Zaujímavé!
Ďalej som sním nehovoril. Ani on už nepokračoval, lež obrátil sa kbratovi.
Ale vaša postava! Pilát!
Vnej je to veľké zonoho príbehu? – servilne sa opýtal brat.
Áno, Pilát je pravá sila aveľkosť. Jeho skepsa, jeho víťazný apovznesený výsmech, ktorým sa ubráni, keď od neho chcú, aby sa zaoberal pletkami, ktoré sú hlboko pod jeho úroveň. Pilát sa často chápal ako človek váhajúci, plný vnútorných rozporov... nie! Pilát, priatelia, Pilát dokázal predovšetkým pohŕdať! Nádherne pohŕdať. Pohŕdať všetkým, čo ho nebolo hodné.
Brat sa usmial:
Aj ja hrávam pätnásť rokov. Pätnásť rokov!
Ahosť pokračoval:
Ale je ešte iná veľkosť vtom príbehu. Smrť na kríži. To je tá pravá smrť, smrť, čo má silu ponížiť našu predstavivosť, ktorá mrzačí rozum amá vúmysle znásilňovať naše sny ešte tisíce rokov! Umučený! Zradený!
Prudko sa obrátil ku mne:
Ktomu potreboval vášho Judáša! Bez smrti abez zrady by jeho učenie nevydržalo ani deň! Nemalo by práva na večnosť.
Ahnevlivo dodal:
Na dočasnú večnosť!
Brat na to povedal:
Anie je možné predstaviť si smrť, ktorá by zatienila tamtú?
Hosťovi potemneli oči:
Zaiste, priateľ môj, táto smrť dýcha veľkosťou; ale nie je to veľkosť neprekonateľná. Obaja, vy ija, si vieme predstaviť inú smrť: schádzam dolu, slobodne adobrovoľne, vústrety tým, čo nás nenávidia, vústrety davu. Či to nie je veľkolepý obraz? Rev okolo nás je neznesiteľný – anezrozumiteľný! – nepotrebujú kričať ukrižuj! – sami zostupujeme do ich rúk – aje nemožné rozoznať, ku ktorej tvári patria ktoré ruky. Napokon všetky tváre sa zmenili vjediný úškľabok. Už padla prvá rana, prvý kameň rozrazil čelo, prvá päsť zráža kzemi, prvé nechty nahmatali mäso... Načo tu aký súd! Čo vtakej chvíli znamená Judáš? Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili smrť! Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili obeť! Aak by nevypočítateľná náhoda zvrtla kocku šťasteny amy by sme vyviazli živí – čo by sme zvolali, vy ija? Som falošný hráč! – avhanbe by sme sa stiahli.
Otvoril dvere. Zavrátil som ho:
Je ešte iná veľkosť vtomto príbehu: Pán bol pokúšaný diablom – alebo čímsi, čo sa za diabla považovalo – anepochybujem, že ešte aj budem. Verte, je vnašej moci to zvládnuť. Nebojím sa diabla.
AJudáša?
Judáša? Judáš, to je čosi iné. Áno, vedel by som sa báť Judáša. Vy by ste dokázali naučiť ma báť sa ho.
4.
Vpašiových hrách bijú Judáša, keď sa – akoby omámený – vytacká zchrámu, kde práve predal svojho Majstra, srukami hmatkajúcimi, hlavou zaklonenou; kopú do neho aon kričí, krčí čelo ažmúri oči, akoby sa bol práve díval do slnka. Niekedy sa naňho vrhne celý tucet chlapov adá to potom námahu odtrhnúť ich od seba; ale nedá sa tomu zabrániť. Každý rok, vkaždej dedine to patrí nemenne kpašiám: hneď tamten vybehne, aby aspoň odzadu udrel Judáša, iný už dobre pozná pašie avie, kam sa postaviť. Podloží mu nohu, zakričí pár slov aJudáš – užasnuto sa dívajúci na svet – neunikne jedinej nadávke, jedinému pľuvancu. Pravda, niekedy sa stáva, že rímski vojaci odtláčajú divákov achránia Judáša, lebo všetci vedia, že je to len preto, lebo oni hrajú vpašiách rímskych vojakov amusia odtláčať aochraňovať. Atak sa všetci smejú amrkajú na nich apredstierajú dohovorené znamenia – akože je možné Judáša nenápadne udrieť, či ukradomky štuchnúť palicou – aponúkajú vojakov vínom, ktoré však vojaci musia odmietnuť.
Vpašiových hrách, keď sa Judáš vracia avbolestnom geste hádže ozem peniaze, zdá sa, že nič nemôže zabrániť tomu, aby ho ubili, iba hrôza vjeho očiach, len jeho nemý odpor ich môže zastaviť. Apredsa... keď Judáš kráča ksvojmu stromu, sklonia sa fakle aľudia plačú akvília apadajú na kolená; akeď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou apopolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho aopatrne zvesia nešťastné telo obesencovo. Myrha, kvety avonné masti sa nájdu pre obe telá. Anezriedka sa stáva, že nás položia spolu aniekedysmeprikrytí tým istým rubášom.
Vpašiových hrách sa obídete bez Kaifáša ibez Piláta: veď sa stáva – ikeď je to mrzuté – že na poslednú chvíľu vypadne niektorý znich – alebo Herodes aniekedy aj svätý Peter; pašie sa potom musia skrátiť, alebo ktosi prevezme ich úlohu – je to, ako som už vravel, mrzuté.
Ale nezaobídete sa bez Judáša: vdedine, kde som vyrástol, bol som vtedy ešte malý chlapec – sa stalo, že Judáš neuniesol pohnutie aomdlel. Vtedy sme my, deti – vbielych košeliach asvencami vo vlasoch – vybehli, omyli mu tvár vodou apodpierajúc ho, doviedli až kveľkňazovi. Avtej dedine sa stalo, že úlohu Judáša zverili slabomyseľnému mladíkovi, ktorý sa kdesi vytratil azaspal. Ľudia sa zišli, všetko začalo alen uprostred pašií zistili, že chýba Judáš. Ačo urobil starosta, ktorý riadil pašiové hry? Zhodil zpliec plášť asám prevzal úlohu Judáša!
Áno, vidím, že ste netrpezlivý azaujíma vás len to, ako pokračoval môj príbeh. Tak teda deň nato prišiel brat za mnou tváril sa veľmi vážne. Nikdy som ho takého nevidel. Býval čudný už predtým – vravel som vám otom – ale teraz dostali jeho oči zvláštny lesk, aký mávajú zabehnuté ovce auštvané jelene, keď klesnú na predné na konci honu – pery mal úzke ako nikdy ahlas zastretý – on, ktorý bol najvychýrenejším rečníkom vokolí. Krátko mi povedal, že do Janova nepôjdeme ani dnes, ale predvedieme naše atrakcie tu zajtra večer. Odvetil som mu, že všetci tunajší naše čísla poznajú acezpoľní už odišli, takže niet nádeje, že niekoho prilákame. Uvedieme talianske číslo – povedal ticho.
Podľa zmluvy... – chcel som namietnuť, ale umlčal ma strohým pohybom. Vedel som, že nechce otom hovoriť. Prikázal mi po celom meste rozhlásiť, že duo Fratelini vystúpi zajtra na trhovisku súplne novým programom, avyvesiť plagáty, ktoré – aoto sa zase impresário vedel postarať – farbisto ana obrázkoch plných napätia – nové číslo aj naznačovali, práve len toľko, aby prebudili fantáziu aľudia sa prišli pozrieť. Pomyslel som si, že je to škoda. Bolo by parádne vytiahnuť tieto kúsky až vtakom veľkom meste, ako je Janov – aoto nenávratne prídeme, pretože ibeztak sme sa do Janova vydali hneď pozajtra – chýr nás beztak predbehne. Apotom som si povedal, že je to vlastne jedno aľudia sa zídu aj tu abrat asi vie, čo robí. Vzal som teda balík plagátov, lepidlo asvoj zaplátaný šašovský kabát azačal robiť vmeste reklamu.
Pašiové hry sú zvláštne hry. Vktorejsi dedine na severe pestovali čudný zvyk. Úlohy nerozdeľovali podľa úcty azásluh vobci, ale ich prideľovali žrebom. Tak sa stalo, že úloha Pána pripadla miestnemu výtržníkovi, ožranovi azlému človeku. Všetci boli pobúrení anahlas reptali, iba ten, ktorý mal hrať Judáša, odmietol. Avtedy ho starosta nahnevane okríkol: Mlč! Aj on bude mať svojho Judáša! Aten sklonil hlavu aposlúchol. Veľa sa potom hovorilo otom, ako ho hral. Vraj sa nahlas smial, keď šeptal udanie. Vraj si pískal akúsi melódiu, keď prehadzoval povraz cez konár aviazal slučku. Vraj hrozilo, že zo všetkého urobí frašku. Ale ja viem, že nech to bolo akokoľvek, vykonal len to, čo mal vykonať, pokorne aodovzdane, smeravou tvárou, cez ktorú nemohol preniknúť pocit zneuctenia ani pocit márnosti.
x x x
to som prirodzene iba hlúpo
žٴDZ
nie, nie som taký
som vskutočnosti celkom iný
bola to hra
neviem
asi som dúfal, že to bude zábavné
chcel som vás pobaviť
nemyslel som tým nič zlé
vonkoncom som vás nechcel naľakať
teraz vidím kŕč strachu
vtrhavom lesku vášho beľma
vmykavom pohybe zreničky
to ma mrzí
vlastne by som sa vám mal ospravedlniť
bolo to nevhodné
úšť
tentoraz som to prehnal
prestrelil som
ak to chcete počuť
ale verte mi
to predtým
to bol naozaj len hlúpy anemiestny vtip
x x x
Na záver koncertu
Odchádzali zpódia atak sme tlieskali, najprv neorganizovane, neskôr rytmicky. Rytmicky znamenalo zrážať dlane vintervaloch takých pravidelných, že sa zdalo, akoby vhale tlieskal len jeden človek, pravda, potleskom, ktorého sile sa vyrovná potlesk nás všetkých. Áno, jednorukí tam neboli apo troch minútach už nikto netlieskal na vlastnú päsť. Pripájal sa len dupot nôh ahlasné výkriky, privolávajúce účinkujúcich späť. Ale oni sa vrátili aďalšiu pol hodinu nám liezli na nervy svojou neznesiteľnou avpodstate fádnou hudbou.
O „demokracii“
Pretože na základe svojich pozorovaní si myslím, že nádej je priamo úmerná fackám, ktoré sme nedostali, neúšť názor, že je to inak. Naopak, ztvrdohlavosti podčiarkujem svoje tvrdenie konkrétnymi príkladmi, vktorých prevažujú demagogické hypotézy aprekrútené štatistiky. Často asobľubou napríklad dokazujem, že keby bol Odyseus dostal čo len jedno zaucho navyše od boha Poseidona, nikdy by sa nevrátil na Itaku. Medzi stovkou zhromaždených argumentov nechýba však ani operovanie sfaktami prítomnosti: stačilo by, aby naša demokracia bola len trošku ohrozená akaždý znás by prepadol najprv hnevu aneskôr malomyseľnosti. Alebo sa mýlim?
Lúpež storočia
I.
Tejto noci
v Národnom Múzeu
Neznámi Národní Páchatelia
ukradli
Poslednú Barikádu Parížskej
dzúԲ.
– Naozaj je to tak,
telefonoval to dnes sám Nočný
ٰážԾ
z Oddelenia: 70-roky 19.
ٴǰč.
(Vyhoďte toho chlapa, ako to
stráži Vzácne Národné
Dzáٲ!).
To je koniec.
Preboha robme dačo!
Alarmujte políciu, hasičov,
armádu, parlament, vládu!
Preboha!
Kto to bol?!
Kto ukradol Poslednú Barikádu
Parížskej Komúny?!
Kto to mohol byť?!
Nevieme.
Nikto nevie.
TELEFÓN. Volá minister.
ÁԴ.
ÁԴ.
ÁԴ.
Samozrejme, pán minister.
ʴDZž.
Je to zlé.
Viete si predstaviť, čo všetko sa
môže stať?
Čo keď to boli napríklad...
Rozumiem.
Preboha, KAM JU POSTAVIA?!
Kde to začne?
Predstavte si, že...
Rozumiem. Mali by sme...
ÁԴ. ÁԴ. Už tam volám.
TELEGRAM pane
Telegram?
Čo píšu?
Hovorte konečne!
Tak je to jasné.
Vypožičal si ju narýchlo
Národný Filmový Ústav.
Natáčajú akýsi Národný
Historický Veľkofilm.
O Bismarckovi.
Ospravedlňujú sa, že nás
nestihli informovať skôr
...
Ale mi odľahlo.
Všetkým nám odľahlo.
Prepáčte, musím si zapáliť. Po
tom šoku...
Samozrejme. Nech sa páči.
Ale vyzeralo to DIVOKO, čo?
II.
Tak chlapci, končíme. Zlezte
dolu.
Štatisti dostanú dennú mzdu u
účtovníka v bloku B.
Nie, nie, tie heslá už
nebudeme potrebovať.
Ale rekvizity odložte, ešte ich
dzž.
A odneste späť kulisy. Do
múzea, za kulisy, TAM, KAM
PATRIA.
(publikované v školskom časopise Mladosť, Gymnázium Metodova, Bratislava, č. 3, šk. rok 1973/74).
8. apríla 1973
Muž obetuje baranča
na oltári kubizmu.
Čo je to kubizmus?
Brak?
Braque?
Picasso?
Traja muzikanti pochovávajú
pohrebný chorál.
Tu plače kôň z Guerniky
slzami vína čapovaného dnes
zadarmo v Malage.
Nik sa z toho neteší.
Hladkám vyhladnutého býka.
Nechce seno.
Nemysli na toreadora.
Slnko mlčí po katalánsky.
Holubici narástli amputované
nohy.
A krídla z nehrdzavejúcej
ocele.
Ostane viac než spomienky.
To zvonia smutné zvony z
Avignonu.
Avignon!
Jeho slečny osireli.
Nahé ako siroty.
Ale to neprekáža nemravnej
nemorálke, nemravnej
morálke, mne.
Zátišia sa stíšili.
Na kastanety sadá andalúzsky
prach.
Veterné mlyny zvíťazili.
Traja muzikanti pochovávajú
pohrebný chorál.
Nemajú gitaru.
𱹲í.
Gitara nie je nástrojom
챹í.
To je dobre.
Nech žije inkvizícia!
Ž.
Kdekto žije.
Napríklad Baskovia žijú na
severe.
Gibraltár na juhu.
Goya v Bordeaux.
A kde žije otvorené srdce
ʲíž?
Nesmrteľnosť v myšlienke.
Plátna nesmrteľných
myšlienok v galérii.
Hlava na krku.
Bezhlavá smrť v televízii.
Viem kde žije otvorené srdce Paríža.
Chcel by som čítať Apollinaira
pod opadaným lístím
Eiffelovky.
Teraz je však apríl.
A Pablo Ruiz je mŕtvy.
Nie je apríl, neklamte!
Čvirikajú to vrabci na streche.
Esperantom.
Esperanto padajúceho lístia je
jazykom budúcnosti.
Možno. Vraj.
Mne je to fuk.
Pablo Ruiz je naozaj mŕtvy.
(Školský časopis Gymnázium Metodova, Bratislava, 4/1972-73, báseň napísal pod vplyvom smrti Pabla Picassa)
š
Stretol som jedného kamoša
Neznámeho anonymného
éDz
Čelného predstaviteľa masy
Povedal kašlem na všetko
A začal
Ma presviedčať o výhodách
Kašlania na všetko
Chvíľu som mu odporoval
Len tak zo zvyku
Napokon ma presvedčil
Prikývol som
Už nie iba zo zvyku
Podali sme si ruky
A...
Do boha načo pokračovať
Keď kašlem na všetko
Veď kašlem na všetko
...
No predsa
Na druhý deň som stretol iného kamoša
Pozdravil som ho dvoma zdvihnutými prstami tvoriacimi V
A on mňa Salve
Ako stelesnená paródia Spartaka
Prečo by mal byť výnimka?
Povedal poď na kofolu
Nie
Poď večer na disku
Nie
Poď pozrieť kočky
Nie
Poď k nám pustím magneťák
Nie
Poď do kina dávajú Easy Rider
Nie
Prečo?
š na všetko
Si kretén
Na svete sú také fajn veci
Rozosmial som sa
Pripomenulo mi to Fausta
Prešiel na iné témy
Vraj vznešenejšie a brané zo širšieho hľadiska
Začali sme sa hádať
No zunovalo ma to
š na všetko
Nech si verí čomu chce
Potom som počúval asi polhodinu
Jeho teórie o technickom pokroku
o show-efektoch Alicea Coopera
o víťazstve robotníckej triedy
o význame šírenia osvety
o výdobytkoch 20. storočia
o progresívnych hodnotách v diele E. Segala
o výkonoch našich futbalistov
o kultúrnej revolúcii
o letoch na Mesiac
o superangažovanom umení
o ľavicovom radikalizme
o klesajúcej úrovni folk-beatu
o binárnych reláciách a ťažkostiach s nimi
o príbuzných črtách Walta Whitmana a hippies
o najnovšej LP Deep Purple
o pôsobení organizácie Black September
Potom som prerušil jeho traktát slovami kašlem na to
Urazil sa a odišiel
....
Na tretí deň som stretol dievča
Mala čierne vlasy
a tmavomodré šaty
a nosila okuliare
a nevyzerala vôbec nadpozemsky
a Rubens by sa jej možno aj vysmial
tak ako ja jemu
a pri tom sa nezdala byť ani prívrženkyňou Twiggy
a v ruke držala zmrzlinu
a bola vysoká asi meter šesťdesiatpäť
a bola úplne prirodzená
a nemala podfarbené oči
Zachytil som jej pohľad
Usmiala sa?
Ticho som si odkašľal.
